Na september v jesennom lese čakajú nielen stovky poľovníkov, ale aj náhodných pozorovateľov. Každoročne sa opakujúce prírodné divadlo prináša zakaždým niečo nové. Obdobie jelenej ruje, sprevádzané mohutnými hlasovými prejavmi, má svoje zákonitosti i tajomstvá.
Tibor Pataky z katedry ochrany lesa a poľovníctva na Technickej univerzite vo Zvolene prirovnáva obdobie jelenej ruje k nepísanému zákonu, či dokonca k poľovníckemu svätému písmu. Vedecký pracovník Ústavu ekológie lesa SAV Miroslav Saniga zas k sviatku, na ktorý mnohí ľudia netrpezlivo čakajú už od konca augusta.
„V našej zemepisnej šírke máme obrovské šťastie, že tunajšie jelene počas ruje ručia. Nie všade je to rovnaké. Napríklad jelene wapiti v Kanade či niektoré ďalšie druhy jeleňov podobné zvuky nevydávajú,“ hovorí Tibor Pataky. Ani na privolanie ostrovných samcov jeleňa rusu, nazývaného aj jávsky jeleň, netreba nosiť vábničky. Bolo by to zbytočné, keďže na zvuky počas ruje nereaguje. Naopak, svojsky dá o sebe vedieť jeleň sika, ktorý vydáva zvuky podobné pískaniu.
September
Náš jeleň lesný sa ohlasuje nezameniteľným mocným hlasom, ktorý neraz počuť na stovky metrov. „Neviem si predstaviť, že by sa ruja odohrávala bez zvukov,“ hovorí Tibor Pataky. Dlhých tridsaťdva rokov, odkedy prvýkrát ruju zažil na vlastné oči a uši, sa pre neho každý september mení na chodenie po lesoch a sledovanie jeleňov. Rovnako dlho sám seba vnútorne presviedča, že by už mal tento čas tráviť inak, lenže volanie lesa je silnejšie a všetko ostatné ide bokom.
Hlas prírody
Na prelome augusta a septembra začínajú byť jelene nepokojné a postupne opúšťajú čriedy, aby vyhľadali staré rujoviská. Neraz prejdú od svojich letných stanovíšť poriadnu vzdialenosť. Kým v nižších polohách sa začína ruja o čosi skôr, vo vyšších polohách sa zvykne o pár dní oneskoriť. Začiatok a ukončenie milostného obdobia závisí v nemalej miere od počasia, množstva zveri a pomeru jej pohlavia, ale tiež od zdravotnej kondície zvierat.
Silnejšie jelene vyhľadávajú a ovládnu čriedy jeleníc, takzvané bočné jelene zatiaľ striehnu na svoju príležitosť. Hľadajú rujné lane a potom sa zdržiavajú v ich blízkosti. Zápasy, ku ktorým pri súbojoch medzi jeleňmi dochádza, sú tiež neopakovateľným divadlom. Zväčša sa končia bez väčšej ujmy na zdraví oboch jedincov, sú však známe aj smutné prípady, keď jeden z jeleňov uhynie. Parožie, ktoré je ich najväčšou ozdobou, sa môže stať v tomto obdobím dokonca prekliatím. Stalo sa už, že jelene sa parohami navzájom zakliesnili a nedokázali sa oddeliť. Smrť si tak prišla pre oboch sokov v láske.
Jeleňom treba rozumieť
Aby sme na vlastnej koži zažili neobyčajnú atmosféru jelenej ruje, v sprievode riaditeľa Mestských lesov Kremnica Karola Mutňanského sa vyberáme do jednej z lokalít na strednom Slovensku. Ruja na konci septembra vrcholí, no ako na potvoru sa uprostred lesa neozýva žiaden paroháč. Po únavnej noci zrejme jelene odpočívajú niekde uprostred hustej mladiny. Navyše, zrána popršalo a tvorila sa hmla, čo jeleňom príliš nevyhovuje. Hoci neskôr vychádza slnko, v lesoch okolo nás zostáva ticho.
Jelene si na svoje hry zväčša vyberajú noc, no niekedy možno počuť ich ručanie aj počas dňa. Hlavne vtedy, ak je v lese pokoj a nič ich neruší. Najčastejšie je to práve zvedavý človek, ktorý ignoruje zákonitosti prírody a doslova pohromou sú terénni motorkári a štvorkolkári.
Riaditeľ Mestských lesov Kremnica Karol Mutňanský ukazuje stopy po rujnom jeleňovi. Kôru z tohto tzv. oterového stromu ošúpal parohmi. FOTO: Ján Krošlák - SME
Rujovisko
Karol Mutňanský nás napriek absencii silných zvukových prejavov upozorňuje na všetko, čo je sprievodným javom jelenej ruje a čo by sme pri prechádzke lesom určite prehliadli. Na jednej z lúk narazíme uprostred trávnatého povrchu na bahnistý ovál. „To je rujovisko,“ hovorí. Tvrdí, že ak sa zasahuje do populácie rozumne, nemôže to byť na škodu, práve naopak.
Jeleň si svoje rujovisko tvorí vytrvalým dupaním prednými nohami, ale tiež parožím a značkuje si ho močom a semenom. Mimochodom, prítomnosť jeleňa v hore vraj cítiť na diaľku podľa typického zápachu, ktorý je pre zviera príznačný práve počas ruje. O niečo ďalej nás upozorní na zošúpanú kôru na rakyte. Lesníci tomu hovoria oterový strom, ktorý parožím ošúpal jeleň.
„Bohužiaľ, jelenia ruja privádza do lesov množstvo zvedavcov, ktorí si často neuvedomujú, že ich prítomnosť v blízkosti jeleňov môže pôsobiť veľmi rušivo. Ak začujú hlas jeleňa, idú rovno za ním,“ hovorí. Často s vábničkami, ktoré zväčša narobia viac škody ako osohu. Jeleň rýchlo zavetrí ich prítomnosť a z rujoviska odbehne. Ľudia sú však presvedčení, že sa na svoje rujovisko vráti, a tak vyčkávajú. Ak na nich jeleň narazí pri rujovisku opäť, ľahko sa môže stať, že ho úplne opustí. Karol Mutňanský priznáva, že verejnosť nie vždy pozitívne vníma skutočnosť, že práve obdobie ruje je súčasne vyvrcholením poľovníckeho roka.
Takéto rujovisko si jeleň tvorí vytrvalým dupaním prednými nohami a búchaním parožím, značkuje si ho močom a semenom. FOTO: Ján Krošlák - SME
Odstavení pytliaci
Určitou výhodou ruje podľa neho je, že pytliaci sa v tom čase lesom vyhýbajú. Priveľmi by riskovali, lebo v septembri je v horách množstvo poľovníkov a jelenie mäso sa aj tak stáva nepredajným. Počas ruje má totiž jeleň charakteristický zápach, ktorý sa z mäsa nedá odstrániť ani koreninami a varením. Nezriedka sa však stane, že lesníci objavia iba telo jeleňa bez hlavy. Býva to dielo pytliaka, ktorý sa zameral výhradne na trofej.
V súčasnosti už ruju podľa Karola Mutňanského nezažívame tak, ako to dokázali naši predkovia. Snažíme sa veci uponáhľať. Využívaním modernej techniky – nočné videnie, výkonné ďalekohľady, fotopasce a podobne sa pripravujeme o kúsok čara a tajomna z nepoznaného. Chceme za každú cenu nad jeleňom zvíťaziť znižovaním jeho šancí.
„Človek, ktorý sa s lesom zžije, dokáže vnímať všetky pobytové znaky jeleňov. Všíma si oterové stromy, kaliská, do ktorých sa jeleň chodí schladiť, stopy a ďalšie znaky. Na základe toho dokáže vyhodnotiť, po akom území sa jeleň pohybuje. Trvá to celé roky, kým sa naučí poznať generačné priechody od svojich predchodcov, alebo si to jednoducho musí sám odšliapať,“ hovorí.
Nie je ručanie ako ručanie
Ruja má svoje zákonitosti. Slabšie jelene sa zvyčajne vyhýbajú súbojom so silným jeleňom, niekedy však dokážu byť poriadne prefíkaní. Neraz využijú súboj dvoch silných jeleňov a využijú tento moment na párenie alebo odvedenie jelenice z čriedy. Už samo ručanie jeleňa napovie, o aké zviera ide. Odlišuje sa podľa toho, či vyzýva soka na súboj, alebo naháňa rujnú jelenicu, prípadne, či sa lesom rozľahne víťazný tón pri zahnaní súpera.
Staré jelene zvyknú ručať menej ako mladé, no nemusí to byť pravidlo. Karol Mutňanský hovorí: „Niekedy slabší jeleň už podľa hlasu zistí, že nemá veľký význam vojsť do teritória silnejšieho. V iných prípadoch sa však musia navzájom ukázať, aby pochopili, ktorý z nich je silnejší. Ak sú sily vyrovnané, zvádzajú súboj.“
Lesnícky pedagóg Tibor Pataky používa klasickú plastovú vábničku. Vyrábajú sa aj z parohov či rohov zvierat, či dokonca z mušlí, väčšinou na objednávku. Keď je vábnička kvalitná, nie je vraj náročné vylúdiť z nej zvuk podobný ručiacemu jeleňovi. Nie každý paroháč sa však nechá oklamať. FOTO: Ján Krošlák - SME
Svadobné hladovanie
Kým pre ľudí je príznačné slovné spojenie svadobné hodovanie, jeleň si dáva v čase ruje dobrovoľnú hladovku. Nazýva sa to aj svadobné hladovanie. Miroslav Saniga hovorí: „Počas celého mesiaca nežerie jeleň prakticky nič, takže úbytok na váhe býva výrazný. Odhaduje sa, že mu ubudne z hmotnosti okolo dvadsať percent. Po ruji to treba rýchlo dohnať, lebo sa približuje zima a jeleň si musí urobiť tukové zásoby.“
Tento rok podľa neho utrpela jelenia ruja tým, že aj v septembri pretrvávalo extrémne sucho. Jelene počas ruje vo veľkej miere využívajú bahniská. Ráno sa v nich rady schladzujú a zbavujú sa nepríjemného hmyzu. Tento rok však mnohé bahniská vyschli a tie, čo zostali, obsadili diviaky.
„Možno aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa jelenia ruja začala o niečo neskôr ako po iné roky,“ hovorí. Ani silná populácia medveďov jelenej ruji na pokoji nepridala. „Chvíľami som mal pocit, akoby bola tichšia ako po iné roky. Keď jeleň zacíti blízkosť predátora, aj sexuálne potreby idú bokom. Tu už víťazí pud sebazáchovy, “ hovorí Saniga.
Prečo práve jeleň?
Možno si položíte aj otázku, prečo sa taký veľký záujem sústreďuje práve na jeleniu ruju. Rovnako zaujímavá totiž môže byť ruja muflónov či danielov. Tibor Pataky hovorí, že jeleň je výnimočný a celkom oprávnene považovaný za kráľa našich lesov. Je to nielen najväčší živočích medzi raticovou zverou, ale vďaka svojim mohutným parohom budí majestátny dojem.
Napokon, práve toto zviera je aj symbolom mnohých legiend a povestí. Bohyňa lesa a zveri Diana býva zobrazená ako krásna žena, ktorú na cestách sprevádza jeleň či lane. Aj svätý Hubert bol spočiatku iba lovcom s nenásytnou vášňou a bez srdca. K jeho premene prišlo až vtedy, keď sa mu uprostred lesa vynoril ozrutný jeleň, ktorému žiaril medzi parohmi krucifix.
Nebezpečné jelene?
Hoci medzi ľuďmi koluje množstvo príbehov o tom, ako jeleň v opojení lásky zaútočil na človeka, k vážnejšiemu zraneniu ľudí počas ruje u nás doposiaľ neprišlo. Napriek tomu by človek nemal prípadné nebezpečenstvo ignorovať.
Keď sa jeleň cíti ohrozený, môže sa pokúsiť votrelca zo svojho teritória vyhnať. Neklamným znakom, že chce ísť do súboja, býva plieskanie parožím o zem. Zásadou je približovať sa k jeleňovi vždy proti vetru. Ku kolíziám medzi človekom a jeleňom v prirodzenom prostredí však prichádza zriedka. Paradoxne, väčší problém je, ak žije zviera v zajatí. Stratí plachosť, čo môže byť v tomto prípade nebezpečné. Takmer tragédiou sa pred niekoľkým rokmi skončila kolízia človeka a jeleňa na Poľane. Keď sa pokúsil prekročiť oplotenie zverníka, jeleň na neho zaútočil a parožím mu presekol žilu na stehne. Pred vykrvácaním ho zachránila iba okamžitá pomoc.
Lesnícky pedagóg Tibor Pataky hovorí, že občas sa človek zapletie do súboja jeleňov aj nechtiac. Sám takú príhodu zažil. V Tatrách si chcel nafotiť krásneho mohutného jeleňa s laňami. Smer vetra bol priaznivý, jeleň ho nezacítil. Pripravil si fotoaparát a chcel stlačiť spúšť. Vtedy sa jeleň vyrútil smerom k nemu. Nebol však terčom útoku, len sa v nesprávnom čase ocitol na nesprávnom mieste. Za chrbtom sa mu totiž objavil bočný jeleň, na ktorého útok silného soka smeroval. „Dá sa povedať, že cezo mňa doslova preskočil a hrnul sa do bitky,“ dodal Tibor Pataky. V tom momente mu všetko jedno nebolo.
Neobyčajnú príhodu opísal vo svojich knižných spomienkach aj známy francúzsky poľovník Dominique Venner: „V čase ruje sa nielen jelene, ale aj lane vrhajú do frenetického párenia a v krajnom prípade sa stávajú agresívnymi, zvlášť k ženám. Jeden z mojich priateľov našiel v lese celkom maličkú laň, vzal ju so sebou a choval v ohrade. Bola veľmi prítulná, ale len dovtedy, kým ostal slobodný. Potom sa oženil a ukázal ju mladomanželke, ktorá denne chodievala do ohrady. Keď nastala sezóna ruje a opäť sa ocitla v blízkosti jelenice, musela sa dať okamžite na ústup. Laň na ňu totiž nečakane zaútočila. Vzopäla sa na zadné nohy a len-len že ju prednými neodsotila a neporanila.“
Silný jeleň si počas ruje stráži svoje lane, aby mu niektoré neodviedol prefíkaný slabší bočný jeleň. FOTO: Tibor Pataky