To je tá relativita. Hoci rybolov bol neúspešný, ulovili sme aj takúto trofej.
Najväčšia zo šťúk.
Čistenie úlovkov na našom móle.
Ranná rybačka na Getnö Gard.
„Keď sme boli vo Švédsku minulý rok, o tomto čase tam už ráno bývali prízemné mrazy. Vezmi si hlavne teplé svetre, nezabudni na gumáky a pršiplášť.“ Zhruba toto boli základné inštrukcie, ktoré som dostala od skúsenej rybárskej partie, ktorá už tri razy rybárčila koncom leta v južnom Švédsku. Pritrela som sa medzi nich, zvedavá, ako taká megarybačka vyzerá. Tiež ma poučili, že na jedenie toho nemám veľa brať. Budeme síce v absolútnej divočine bez obchodov, ale to nič. Živiť sa budeme hríbmi, ktoré sa tam dajú kosiť, čučoriedkami a brusnicami, ktorých sú červeno-modré koberce a, samozrejme, rybami. Ideme predsa do najpopulárnejšieho švédskeho rybárskeho revíru. Keď som uvidela rybárske náčinie, ktoré sa pred cestou nakopilo pred štyrmi džípmi, nepochybovala som, že rýb si užijem. So záujmom som si prezrela tajomné náčinie. Zväzky dlhočizných udíc, ktoré sa ani nedali uskladniť v priestranných autách. Kufríky plné ostrých háčikov a kotvičiek. Najkrajšie boli drevené pomaľované rybičky. Ako z hračkárstva. Dozvedela som sa, že sa volajú rapaly a berú na ne šťuky. Akurát plechovice s hmýriacimi sa tučnými červami – kostňákmi, uskladnené v chladiacich taškách spolu so salámami, sa mi trochu hnusili. Verila som v ryby, ale aj v kúpanie. Na dne tašky som preto popri rolákoch mala tajne uložené aj plavky. Odhodlaná aspoň sa namočiť do studeného švédskeho jazera.
Vyrážame o ôsmej ráno. Šoféri sú trochu nervózni, ktovie, čo nás čaká na cestách rozvodnenou Európou. Nemôžu ísť overenou trasou. Praha je zničená, najvýhodnejší pohraničný priechod do Nemecka tiež. Nakoniec sa rozhodnú pre o čosi dlhšiu cestu Poľskom. Keď nám však začnú hrboľaté poľské diaľnice vytriasať plomby zo zubov a za použitie WC chcú od nás po jednom euro, zaprisaháme sa, že späť ideme Nemeckom, voda-nevoda. Čo nás však fascinuje, sú obrovské koše s hríbmi rozložené popri cestách. Dvadsaťcentimetrové dubáky, rady fliaš zaváraných hríbikov, vyzerá to aj z idúceho auta strašne lákavo. Ale nepristavíme sa. Veď už zajtra budeme mať vlastné. Ideme predsa do kraja mäkkého machu a šumiacich papradí, ideálnych hubárskych terénov.
Hurá na šťuky!
Cesta ubieha pomerne rýchlo. Ženie nás vidina jedného z najnavštevovanejších rybárskych centier v Európe, tridsaťtisíchektárové jazero Asnen v južnom Švédsku. Niekde je hlboké až dvadsať metrov a člení sa nespočetnými zátokami. Mnohé sú prírodnými rezerváciami, kde sa darí vtákom a bobrom, no najmä kapitálnym šťukám. Prospekty sľubujú, že prvú máte na udici v priemere za päť minút. Vody Asnenu patria štátu i súkromníkom. My smerujeme k najznámejšej časti jazera – Gentö Gard. Od vylodenia sa trajektom je to asi 200 kilometrov a je to najvychytenejšie súkromné rybárske centrum Švédska, známe po celej Európe. Historické korene rybárčenia tu siahajú až do 14. storočia. A v roku 1999 bol jeho majiteľ poctený označením najlepšie vedeného švédskeho rybárskeho revíru.
* * *
Jazero prekonalo všetky očakávania. Cesta kopíruje jeho členité brehy. Teda tam, kde jej to umožňuje hustý prales. Je to až gýčovo-romantická striedačka, striebristá hladina a hneď spleť smrekov, javorov, vysokých briez a pínií, ktoré majú až tri storočia. Smerujeme hustejšie a hustejšie do divočiny. Na vode sú okrem lánov rákosia aj celé lúky rozkvitnutých lekien. Z vody vytŕčajú masívy skál. Jeden obrovský kameň ktosi pomaľoval na rozďavenú žraločiu papuľu. Najkrajšie sú ale dlhé drevené móla, smerujúce ďaleko do brehu. A osamelé pohupujúce sa pontóny. Tam máte istotu, že vaše kruhy nikto rušiť nebude.
* * *
Pokiaľ si našinec predstavuje, že najznámejšie rybárske centrum rovná sa hlava na hlave, respektíve rybár na rybárovi, veľmi sa mýli. V krajine, kde sa dedinou nazývajú už tri usadlosti vedľa seba a vidieť na ulici živého Švéda je pomaly zložitejšie než zazrieť v lese losa, vám aj turistické centrum zaručuje absolútnu samotu. Naša usadlosť, taký malý Bullerbin, pozostávajúci z dvoch chalúp, drevenej a kamennej stodoly a spustnutého jabloňového sadu, je v divočine. Z jednej strany sa rovno za drevenou ohradou začína lesná rezervácia. Ešte netušíme, že nás z nej budú priamo v záhrade navštevovať srnky, lane, žeriavy a lasice. A dokonca aj kompletná rodinka losov. Z druhej strany vedie cestička lemovaná starobylým kamenným múrikom k vode. K pôvabnej malej zátočine plnej lekien a rákosia. Pri drevených mólach sú uviazané tri strieborné člnky a na brehu je rybárska chatrč ako zo Starca a mora. Ako relikvie v nej visia spráchnivené siete a historické rybárske náčinie.
Ako v skanzene si pripadáme aj v dome. Najstaršia časť je zo 17. storočia, v izbách je okrem pohodlného nábytku aj množstvo starožitných truhlíc, luster v tvare vikinskej prilby a hŕby sedliackych nástrojov, pri mnohých ťažko vytušiť ich využitie. Starožitníkovi, ktorý je súčasťou našej výpravy, iba lačno tečú sliny po brade.
Ako sme nestretli ryby
Samozrejme, najdôležitejšia je rybačka. Deti domŕzajú, kedy sa už vyrazí na vodu. Energie majú na rozdávanie, ani najmenej im neprekáža, že majú za sebou dvadsaťštyrihodinovú cestu autom. Ale ani unavení šoféri neodolajú a vyrážajú na prvý lov. My ženy zatiaľ objavujeme okolie. Sme síce trocha sklamané, keď sa muži po niekoľkých hodinách vracajú bez šupinky, ale to nič. Bola to iba skúšobná plavba. Ryby aj tak najlepšie berú nadránom.
* * *
Aj deti bez problémov vstávajú o piatej ráno s vidinou dobrodružstva. Mamy sa radšej nedívajú na člnky s detskou posádkou, kde nad hlavami sviští háčik za háčikom. Nechcú vidieť, ktorá ratolesť sa prvá chytí na udicu. Lepšie než trpieť je vybrať sa do lesa.
Je tu všetko, ako sľubovali prospekty. Šumiace papradie a mäkučké machy, koberce čučoriedkových kríčkov. Akurát, nič nie je sviežo zelené, nikde modré bobuľky. Papraď je ryšavá, mach pod nohami pukoce a čučoriedky sú obschnuté. Suché ihličie evokuje grécku krajinu a po hubách ani pamiatky. Doma sa na nás valia záplavy vody a Švédsko trápi sucho. Vraciame sa s prázdnymi košíkmi. A doma ďalšie sklamanie. Rybári tiež neulovili vôbec nič. Je také teplo, že rybám sa nechce naháňať za návnadami.
A tak to ide aj ďalší deň. Pršiplášte a svetre sú zbalené a špiníme jediné letné šortky, ktoré sme si vzali „pre istotu“. Aj vo Švédsku, podobne ako v Čechách, Nemecku, Maďarsku či Slovensku „zdá se tento zp°usob léta poněkud nešťastným“. Namiesto rýb chytáme grécky bronz a večer si namiesto lesných, dopriavame tekuté multivitamíny.
Stretnutie so zlatou rybkou
Je takmer ráno. Jazero však ešte leží v hustej tme. S kamarátkou sa nám ešte nechce spať, a tak vezmeme loďku a vyrazíme na vodu. Svieti mesiac a noc je teplučká. Keď o hodinu neskôr zakotvíme pri móle, objavíme vo vode ponorenú sieťku. Je plná uväznených malých rybiek, ktoré nachytali deti ako návnady. Je nám ich ľúto. Sprisahanecky na seba pozrieme a potom ich vypustíme na slobodu. Máme pocit previnenia, ale teší nás dobrý skutok. Pre istotu o tom ani nemukneme.
* * *
A ďalej je to trochu rozprávka. Hneď na druhý deň zaberie takmer metrová šťuka. Pečieme ju na záhradnom grile. Ďalšie šťuky sú o čosi menšie, ale nie pod mieru. Rybári nachytajú aj zubáče a ostrieže a varíme skvelé haláslé. Na jednej z prechádzok narazíme neďaleko domu na lúky, ktoré akoby zázrakom sucho obišlo. Červenejú sa brusnicami, každý deň varíme čerstvý lekvár. A keď sa raz v noci vraciame z nočnej grill párty v kempe na druhom brehu, splní sa nám najväčší sen. Priamo v našej záhrade nájdeme trojicu losov, ktoré prišli na jablká. A na druhý deň napiť sa vody rovno z nášho móla. Všetko vychádza. Je to jasné, vypustili sme zlatú rybku.
* * *
A je čas návratu. Rybári síce nie sú celkom nadšení množstvom úlovku a nostalgicky spomínajú na slovenské jazerá, ale zhodnú sa, že aj na atypickej rybačke bolo krásne. Sme opálení a unavení od slnka. Keď nasadáme na trajekt, je horúca letná noc. Nechce sa nám veriť, že opúšťame sever. Po štyroch hodinách kotvíme v Nemecku. Noc je rovnako tmavá, ale oveľa chladnejšia. A hustý lejak. Sme opäť doma a z rádia počúvame, že na Čechy sa hrnú ďalšie záplavy. BARBORA DVOŘÁKOVÁ
FOTO – MICHAL HATRÁK