Sú mestá, na ktoré zostane človeku len hmlistá spomienka či zopár fotografií. Iránsky Širáz však medzi ne rozhodne nepatrí.
Je to fascinujúce mesto umelcov, ktoré si návštevníka okamžite získa svojou dušou a vyspelou kultúrou.
Kam večer? K hrobke básnika
Iránci milujú svoju históriu a vážia si ju tak ako máloktorý národ. Dejiny sa im síce mohli otočiť chrbtom, ale bežní ľudia sú hrdí na to, čo ich krajina kedysi znamenala. Veď v ktorej inej krajine si davy ľudí zbalia svoje čajové súpravy a piknikové náčinie, aby sa vybrali k hrobke básnika?
Širáz, to je Haféz, a nič nevystihuje Širáz lepšie než práve básnikovo meno. Hoci jeho hrobka leží mimo centra, mimo všetkého ruchu, bazárových uličiek a trúbenia áut, Haféz je aj po smrti stále obklopený ľuďmi. Leží v záhrade plnej ruží a vysokých cyprusových stromov, ktoré podľa perzskej legendy symbolizujú slobodu.
Ani večer nezíva Hafézova hrobka prázdnotou.
Pred areálom postáva niekoľko mužov so škatuľami a farebnými andulkami. Tie zobákmi vyberú malý papierik s veršom básnika či nejakým mravným ponaučením. Hoci nie všetci veria na znamenia, takmer každý si ho kúpi.
Zo širokej záhrady vedú schody do menšej, kde pod kamenným altánkom so stĺpmi stojí sarkofág. Sú do neho vtesané slávne básnikove verše. Niektorí Iránci prídu a recitujú si ich nahlas. Ďalší čítajú rýmy potichu tak, že človek vidí len ich pohybujúce sa pery. Rukou sa letmo dotknú chladného kameňa a rozprávajú sa s Hafézom. Posťažujú sa, pochvália, zveria sa mu s problémami, pretože on by ich chápal.
„Haféz často básnil o víne, kvetoch, láske či ženách“ hovorí mladá sprievodkyňa. Aj ona, podobne ako mnoho jej rovesníčok, ovláda niekoľko Hafézovych veršov naspamäť. Západ slnka dodáva miestu mystický nádych. Ani večer sa však brána areálu nezavrie a čajovňa v rohu je plná ľudí. Popíjajú čaj zo starých súprav s obrázkami kadžarskej dynastie, podáva sa tu aj obľúbená zmrzlina či jedlo.
Hostia vysedávajú dlho do noci a zhovárajú sa. Cudzinec púta pozornosť a vždy sa nájde niekto s chuťou porozprávať sa a vyzvedieť niečo nové o svete za hranicami.
Haféz má množstvo obdivovateliek - často poznajú jeho verše naspamäť.
Pevnosť so šikmou vežou
Hoci sa v blízkosti mesta nachádzajú najväčšie perly starovekej Perzie ako Perzepolis, Pasargád či Naqs-e Rostam, mladší Širáz nie je o nič menej fascinujúci.
Za jeho súčasnou podobou stojí predovšetkým panovník Karim Chán z dynastie Zand, ktorá vládla v 18.storočí. On sa rozhodol spraviť zo Širázu hlavné mesto a jeho veľkolepá pevnosť dodnes dominuje centru. Jedna z veží sa nakláňa na jednu stranu a pripomína šikmú vežu v Pise.
V parku pod stromami sedí niekoľko vojakov a z uličky za hradbami sa šíri podivný zápach. Usadili sa tam totiž obchodníci, ktorí predávajú zeleninu naloženú v octe a tá je nie každému po chuti. Hneď za múrom sa rozprestiera záhrada, jej stredom prechádza kanál s vodou napájajúci bazén.
Konáre stromov sa v septembri prehýbajú pod ťarchou granátových jabĺk. Ľudia si sem prichádzajú posedieť alebo pozrieť si figuríny osobností z histórie mesta.
Kúpele v pevnosti Karima Chána.
Na návšteve u Pána tmy
Významná svätyňa Šách Čerách (Pán tmy) leží v srdci starého mesta. Okolo nej sa obtáčajú bazárové uličky a nenápadné mešity. Vnútri leží telo Sajída Mira Ahmada, jedného z bratov ôsmeho šiitskeho emáma Rezu, ktorý sa teší v Iráne mimoriadnej popularite.
Hoci pred štyrmi rokmi sa tu turisti mohli voľne pohybovať, dnes sa do areálu vstupuje cez kontrolu takmer ako na letisku. „Je to pre bezpečnosť,“ hovorí vojak. „Nechceme, aby sem prišiel niekto s bombou a zabíjal ľudí ako v Iraku,“ vysvetľuje.
Spoločnosť mi robí dvojica mladých Afgancov, ktorých som náhodou stretol v meste. Aj oni sú šiiti, ktorí pred vojnou utiekli do Iránu. „Sú tu tisíce Afgancov. Život v Iráne nie je ľahký, no stále lepší než ten, aký by sme mali doma,“ hovorí Hassan, starší z bratov. Mladší Hamzeh sníva, že sa čoskoro vráti do Afganistanu. „Tam je môj domov, tam chcem žiť a umrieť,“ hovorí s trpkosťou v hlase.
Svätyňa Šách Čerách je plná zdobených obkladačiek.
Ako spoločne kráčame zaplneným nádvorím, bratia mi ukazujú detaily svätyne. Šiitske svätyne sú fantastickými architektonickými počinmi. Sú neporovnateľne prezdobenejšie než sunnitské a vyzerajú ako z orientálnej rozprávky. Jedna z miestností je plná zlatej farby a zrkadielok, ktoré sa mihotavo odrážajú. Pripomínajú pozlátku, ktorej je všade naokolo, no nedá sa uchopiť do rúk.
Obrovská centrálna časť ukrýva hrobku Ahmada. Veriaci k nej prichádzajú, pobozkajú mreže, priložia k nim čelo, prehodia cez ne zväzok bankoviek, pomodlia sa a pri rozlúčke cúvajú, aby sa mu neotočili chrbtom.
Je zaujímavé sledovať tieto rituály, najmä keď nie je v blízkosti žiadny cudzinec. S troškou predstavivosti si človek pripadá ako starý cestovateľ, ktorý sa ocitol na mieste, o ktorom ľudia ešte nepočuli. Sedím s Afgancami na koberci, spoločne sledujeme ľudí a zhovárame sa. Sem-tam si niekto prisadne, privíta ma, podá ruku, prehodí niekoľko slov. Irán je skrátka o ľuďoch.
S domácimi je ľahké nadviazať kontakt. Irán je skrátka o ľuďoch.
Domáce jedlo? Pizza!
V spleti starých hlinených uličiek sa neskrýva iba bazár, ale aj niekoľko menších mešít. Dnes však fungujú skôr ako múzeum než miesto, kde sa stretávajú veriaci. Prázdne nádvoria zapadajú prachom, na koberci vnútri sedí len zopár ľudí.
Bazárové uličky sú pre našinca lákavejšie, pretože predstavujú svet, aký doma nemáme. Nad vstupom do bazáru sa z kachličiek mračí tvár ajatolláha Chomejního. Sem-tam hľadí aj z portrétov, ktoré visia v niektorých obchodíkoch.
Bazár má svoju novú a starú časť. Hlavná ulica sa ťahá pod strechou, ktorú po oboch stranách lemujú obchody s predavačmi. Tí sa ani príliš nesnažia. Tvrdia, že kto chce, ten si ich nájde. Je to absolútny opak rušných arabských bazárov plných kriku a zjednávania. Predavači sedia vo vyvýšených častiach obchodu, popíjajú čaj, odpočívajú alebo sa bavia so susedmi. Cítiť tu pohodu, takmer až rodinnú atmosféru.
Bazár patrí medzi najrušnejšie miesta v Širáze.
Deti a mladší chlapci chodia s tovarom v rukách, ukazujúc ho okoloidúcim. Za rohom a starým karavanserájom je umelecký trh so suvenírami, ale aj prekrásne tepanými nádobami, tradičnými taniermi či vysokými kanvicami.
Pôsobivá je aj časť s ovocím, zeleninou, pistáciami, orieškami a koreninami, kde sa strieda hra farieb a vôní. Poobede sa väčšina obchodov zatvorí a ruch bazára utíchne. V prítmí za zastretým závesom spokojne odpočívajú ich majitelia. O pár hodín sa všetko začne odznovu.
Mladí chalani v parku sa zaujímajú, ako sa žije v Európe. Na cudziu kultúru sme zvedaví aj my. „Čo tradičné by sme si mohli dať na večeru?“ pýtame sa. Zamysleli sa, prehodili niekoľko perzských slov a vystrelilo z nich: „Pizzu.“
To nebola naša predstava o tradičných jedlách, ale Širáz má dnes prezývku „mesto pizze“. Za posledné roky tu vyrástlo niekoľko obľúbených pizzérií, ktoré sú vždy natrieskané domácimi. Pizza vôbec nechutí zle, ale s talianskou sa porovnať naozaj nedá.
Predavač korenín z miestneho bazáru.
V rajskej záhrade zabudnete na starosti
Nielen básnici vdychujú mestu dušu, ale sú to aj rajské záhrady, ako ich niekedy Iránci zvyknú prezývať. „Najkrajšou záhradou v Iráne je Eram,“ tvrdí Reza z mesta Hamadán. Hoci sú Iránci silní lokálpatrioti, vedia oceniť aj „konkurenciu“. Perzské záhrady sa dokonca stali pamiatkou na zozname UNESCO.
Záhrada Eram je nesmierne príjemné miesto na oddych. Pri bazéne s vodou stojí do detailov prepracovaný palác Kadžarskej dynastie, ktorý obklopujú stromy a záhony kvetov. Každá rastlinka má tabuľku s názvami, aby návštevník presne vedel, na čo sa pozerá.
Palác dynastie Kadžarovcov v rajskej záhrade Eram.
Hneď ako sa naša partia rozlezie po okolí, pútame väčšiu pozornosť ako tabuľky s perzskými a latinskými názvami. Opäť sa opakuje kolotoč stretnutí, fotografií a rozhovorov. „Povedzte, že Irán nie je zlá krajina,“ zaznie. Bežných Iráncov trápi negatívny obraz ich vlasti v západnom svete a my pri týchto srdečných ľuďoch len ťažko zakrývame rozpaky.
Voda z fontán a osviežovačov kropí trávu a voňavé kvety, košaté stromy poskytujú príjemný tieň. Keď si človek sadne do neďalekej čajovne a započúva sa do ticha, pochopí, prečo tento park nazývajú rajskou záhradou. Kým všade inde doliehajú hlasy či zvuky ulice, tu počuť len jemný zvuk dopadajúcej vody a pravidelné cinkanie lyžičiek, snažiacich sa roztopiť kusy kryštálového cukru v poháriku.
Autor je sprievodca Victory Travel, publikuje aj na svojom blogu.
Palác Narandžestan so záhradou.
Nádherná výzdoba interiéru starej mešity.
Hrobka perzského básnika Sádiho.
V jednej zo starých mešít.
Šikmá veža pevnosti Karima Chána.
Hrobka básnika Haféza pripomína altánok.
Cibuľovité kupole mešít sú pre Širáz typické.
Typická výzdoba perzskej dynastie Kadžarovcov.
Ženy rady nakupujú pestrofarebné odevy.
Širázske mešity patria k najzaujímavejším v krajine.