Turecký Efez bol pôvodne postavený ako prístavné mesto, avšak dnes sa nachádza niekoľko kilometrov od mora. Bol presťahovaný štyrikrát, pričom starobylé mesto, ktorého zvyšky môžeme v súčasnosti obdivovať, je tretím v poradí. Kedysi bol veľkým obchodným centrom, v určitom období dokonca významnejším ako Sparta alebo Atény, ktoré sa rozvíjali až neskôr.
Podľa legendy založil Efez aténsky princ Androkolos. Keď mu zomrel otec, vybral sa hľadať miesto, ktoré mu predpovedali vo veštiarni v Delfách – ryba a diviak mu mali ukázať, kde má založiť mesto. Tak sa aj stalo, keď práve opekal so svojimi druhmi na ohni ulovené ryby, zrazu sa v húštine objavil diviak. Princ veštbu naplnil a na tomto mieste postavil mesto.
Závan zašlých čias
Väčšina stavieb, ktoré dnes môžeme obdivovať v Efeze, pochádza z druhého a tretieho storočia nášho letopočtu, z čias Rímskej ríše. Naše prvé kroky smerovali ku kúpeľom, ktoré kedysi nefungovali ako liečivé pramene, ale mali skôr za úlohu očistu tela – slúžili na cvičenie, športovanie, plávanie, dokonca sa v ich priestoroch kedysi nachádzal aj holič.
Po ceste Kurátov sa dostaneme k Trajánovej fontáne, ktorá mala vpredu bazén a zo sochy Trajána tryskala voda. Slúžila na okrasu aj ako zdroj pitnej vody. Ďalšou zaujímavou zastávkou je Hadriánov chrám a verejné latríny, ktoré boli súčasťou Scholastikiných kúpeľov.
Nachádzali sa pri stenách miestnosti a uprostred bol bazén. Toalety neboli predelené žiadnymi priečkami, takže ste si mohli pokojne poklebetiť so susedom, pričom pod nimi sa nachádzala kanalizácia.
Trajánova fontána
Dominantou Efezu je nepochybne Celsova knižnica. Senátor Celsus bol milovníkom vedy, umenia a literatúry, preto sa rozhodol založiť prvú verejnú knižnicu v Malej Ázii. Tá sa stala s kapacitou 12 000 zvitkov treťou najväčšou hneď po Alexandrii a Pergamone.
Od knižnice vedie mramorová cesta, pod ktorou prechádzala rozsiahla kanalizačná sieť a bola vydláždená mramorom. Na chodníku sa nachádzala tabuľka, ktorá ukazovala smer k nevestincu. Mramorová cesta nás privedie až k takzvanému Veľkému divadlu, ktorého veľkosť potvrdzuje aj fakt, že kedysi sa doň pomestilo 24 000 ľudí.
Antické stĺpy
Obyvatelia Artemidinho chrámu
Vyhľadávaným miestom turistov v Efeze sú aj zvyšky jedného zo siedmich divov sveta – veľkolepého Chrámu bohyne Artemis. Bol štyrikrát väčší ako Panteón v Aténach, avšak v roku 356 ho podpálil Herostratos, ktorý chcel, aby jeho meno vošlo do dejín. Podarilo sa.
Keď približne o dvadsať rokov neskôr pracovali Efezania na prestavbe chrámu, ponúkol sa im Alexander Veľký, že pomôže a prispeje na rekonštrukciu, ak tam umiestnia jeho tabuľku. Efezania to však odmietli s tým, že predsa Boh nemôže pomáhať stavať chrám druhému Bohovi. Dnes sa z niekdajšieho chrámu zachoval len jeden stĺp, na ktorom sa usídlila rodinka bocianov.
Zvyšky Artemidinho chrámu
Takmer povinnou zastávkou v blízkosti Efezu je Dom Panny Márie, v ktorom údajne prežila svoje posledné dni Ježišova matka. O tomto mieste hovorila nemecká mníška Katarína Emmerichová, ktorá nikdy nebola v zahraničí a dom opísala vďaka vízii.
Dnes je z kamenného domu skôr kaplnka, do ktorej môžete nazrieť, avšak vnútri sa nesmie fotiť a musíte dodržiavať ticho. Kúsok od domu sa nachádza prameň, z ktorého vraj pila Panna Mária počas svojich posledných dní. Hovorí sa, že voda z neho je zázračná a vyliečila už mnohých ľudí, ktorým lekári nedávali žiadnu nádej.
Zaujímavým miestom je aj Jaskyňa siedmich spáčov. Podľa povesti sa stala počas vlády cisára Decia útočiskom pre siedmich mladých kresťanov so psom, ktorí utekali pred prenasledovaním. V jaskyni zaspali a zobudili sa o dvesto rokov neskôr v období vlády cisára Theodosia a s úžasom zistili, že kresťanstvo sa medzitým stalo štátnym náboženstvom.
Ľudia verili, že boli vzkriesení, a preto chcelo byť veľa veriacich pochovaných na tomto mieste. Jaskyňa sa tak premenila na cintorín, z ktorého sa na konci šiesteho storočia stalo obľúbené miesto pútnikov.
Dom Panny Márie
