Raz tu má byť skanzen s ukážkami dobývania medi.
Piesky, ktoré naši predkovia nazvali Sandbergom – Pieskovým vrchom, boli celé storočia spolu s neďalekou Špaňou Dolinou symbolom rudného bohatstva. Časom si domáci obyvatelia názov poslovenčili a nazvali osadu Zamperkom.
Žiť na Zamperku nebola zasa až taká slasť. Na banských haldách a hlušinách sa neurodilo takmer nič a všetko bolo treba nosiť na chrbtoch zo Španej Doliny alebo zo Starých Hôr. Bola tu však hrdosť a väzba na domov, ktorá bola pre našich predkov prirodzenou súčasťou života. Dnes už žijú len siedmi poslední Zamperčania roztrúsení po Slovensku.
Ďaleko je k Zamperku
Patrí k nim aj osemdesiattriročný Banskobystričan Ján Rýs. Vyštudovaný historik má aj dnes vynikajúcu kondíciu a keď vykračuje strmým svahom k cintorínu na Pieskoch, takmer nemusí oddychovať.
„My sme na pohyb zaočkovaní. Kdekoľvek sme sa chceli z Pieskov dostať, všade sme museli ísť cez kopce peši,“ smeje sa. Ešte v 19. storočí žilo na Pieskoch sto až stoštyridsať obyvateľov. Dnes ostal po banskej sláve jediný zachovaný dom, Kaplnka Panny Márie, torzo cintorína s rozpadávajúcou sa drevenou márnicou a dva vchody do štôlní. Ale keď sa zahľadíte medzi stromy, ešte nájdete obrysy základov, ktoré boli kedysi domami. Pre Jána Rýsa nie je problém predstaviť si, kto kde býval. Má to v podvedomí zachytené na celý život. „Tam stál náš dom. Je to tam úplne zarastené, už by sme tadiaľ neprešli,“ hovorí.
Dvojkilometrová štôlňa spája Piesky so Špaňou Dolinou, raz by ju chceli sprístupniť pre turistov, dokonca by ich mal voziť banský vláčik. FOTO: Ján Krošlák – SME.
Svetská sláva
Prvá zmienka o Pieskoch pochádza z roku 1263, keď sa osada spomína ako Mons Pyrosus. Rodilo sa obdobie najväčšej slávy, ktorú zažívala Banská Bystrica a okolité obce vďaka bohatým náleziskám medi. Prvá zmienka o medenorudných baniach na Pieskoch je z polovice 15. storočia, no banské korene siahajú omnoho hlbšie do histórie.
Archeologické nálezy prezrádzajú, že v tejto oblasti sa ťažilo už v staršej dobe bronzovej. Dokumentujú to početné objavy eneolitických kameňomlatov. Najväčší rozmach dosiahla osada v stredoveku, tunajšie medené bane patrili až do 15. storočia banskobystrickým mešťanom.
Čo zostalo?
V roku 1654 dal hlavný pokladník novej huty pri banskobystrickej komore Adam Flanner odliať pre Piesky neveľký medený zvon s rýdzim zvukom. Ten nakoniec skončil v Stredoslovenskom múzeu. Aj druhý zvon z kaplnky neskôr preniesli do Banskej Bystrice.
„Bola to jediná cesta, ako ho uchovať. Na Zamperk je síce odvšadiaľ ďaleko, ale zlodeji si cestu nájdu,“ hovorí Ján Rýs. Zmizlo už niekoľko liatinových krížov z cintorína a aj medená výstelka, ktorou regulovali malý potôčik. Sláva medených baní postupne upadala. V prvej polovici 20. storočia ešte Rudné bane obnovili ťažbu povrchovým spôsobom a v tom čase vybudovali aj štôlňu – banský prekop medzi Špaňou Dolinou a Pieskami. Bol to však zároveň koniec starej banskej osady. V roku 1953 Piesky zanikli a zvyšky domov a starých banských zariadení asanovali.
Kúsok od kaplnky bývalo námestie. Tam sa ľudia schádzali. Hrali na píšťalkách či harmonike a tancovali. Raz do roka bývala v kaplnke omša. FOTO: Ján Krošlák – SME.
Mesačná krása
Zaniknutá osada má neobvyklý pôvab, hoci súčasne pripomína mesačnú krajinu. Lúhovanie nerastov kyselinami spôsobilo, že ani po rokoch sa na banských haldách nedokáže uchytiť vegetácia. Keď sa Ján Rýs v roku 1929 narodil, v osade ešte stálo sedemnásť domov a žilo tu osemdesiatpäť obyvateľov. Nie všetci bolo baníci. Časť mužov chodila za prácou do železiarní v Podbrezovej alebo do Harmanca či kremnických baní.
„Chodili väčšinou na týždňovky a na ženy ostala celá domácnosť. Po týždni či dvoch sa vracali domov aj s korunkami. Vtedy sa išlo na väčší nákup do Starých Hôr či do Španej Doliny, lebo tu obchod nebol.“ Každá rodina chovala kravu, dve - tri ovce, kozy. Dopestovať na banskej zemi sa nedalo prakticky nič. V záhradách dozrelo iba pár sliviek a jabĺk, malé ostredky so zemiakmi rodiny neuživili. Nahor na Zamperk bolo treba všetko vynášať.
Za tmy
V osade škola nebola, deti preto museli dochádzať do Španej Doliny a keď boli starší, zväčša do Banskej Bystrice.
„Učili sme sa pri petrolejke, elektriny ešte nebolo. Keď som začal štúdium v Banskej Bystrici, musel som o piatej ráno odchádzať z osady, aby som bol o pol siedmej na stanici v Uľanke. Odtiaľ mi už odchádzal vlak do Banskej Bystrice. V zime to bývalo najhoršie. V lese úplná tma, iba záľahy snehu. Neraz som lapal od zimy po dychu a modreli mi prsty. Odchádzal som za tmy a vracal som sa domov tiež za tmy.“
Zem priťahovala blesky
Hoci tunajšia príroda bola drsná a život ťažký, ľudia svoju osadu milovali. A poznali jej zákonitosti, bez ktorých by nemali šancu v nevľúdnych podmienkach prežiť. Ak od vrcholu Krížnej zafúkalo a obloha stmavla, bolo treba hľadať úkryt pod strechou.
Búrky tu bývali nevyspytateľné. Jeden blesk za druhým udieral do zeme a hromy len tak duneli. Domáci si to vysvetľovali tým, že kovové rudy v zemi blesky priťahujú. Vtedy sa domáci sústredili na modlitby. Ženy vyťahovali zo sekretárov hromničné sviečky a zapaľovali ich. Keď búrka pominula, v okolí nachádzali množstvo poškodených a zlomených stromov, do ktorých udrel blesk.
Banskú slávu oblasti priniesli bohaté náleziská medi, ťažilo sa tu už v staršej dobre bronzovej. Aj dnes tu ešte objavíte kovové rudy. FOTO: Ján Krošlák – SME.
Nebožtíci zo strminy
Celé Piesky obklopujú strmé svahy, okolité lesy sú na mnohých miestach ťažko priechodné. Kým v letnej horúčave vyjdete na cintorín, poriadne sa zapotíte. Mnohí ľudia o ňom ani nevedia, niekoľko desiatok mŕtvych dokonale ukryl tmavý les. Niektoré náhrobky poznať iba podľa cenných liatinových krížov, ktoré odliali až v Hronci. Centrálny kríž zas odlieval otec Jána Rýsa v Podbrezovej a na cintorín ho priviezli na koňoch.
Stredom cintorína vedú zvyšky válovca – dreveného jarku, ktorý oddeľoval časť pre evanjelikov a katolíkov. V hornej časti cintorína sa pomaly rozpadáva stará drevená márnica s márami. „Najhoršie bolo, ak niekto umrel v zime. Ťahali ho na krňačkách alebo na saniach do príkreho svahu viacerí chlapi. A vykopať jamu v zamrznutej pôde a vo svahu, to už len bola fuška.“
Prázdniny v modrej vode
Zvláštnosťou Španej Doliny a jej okolia je zelenkasté a modré sfarbenie vody na ťažobných úsekoch. Zatiaľ čo cementovú vodu zafarbil síran mednatý, zelenú uhličitan mednatý. Dve takéto jazierka boli kedysi aj súčasťou banských háld na Pieskoch. Nebolo zriedkavosťou, že sa v nich chlapci v lete okúpali. „Niekedy sme vyzerali, akoby sme vyšli z kolomaže. Domov sme tak ísť nemohli, tak sme sa umývali v potoku. Tiekla ním potom modrá farba,“ hovorí Ján.
Nad poznámkou, že také kúpanie asi veľmi zdravé nebolo, sa iba pousmeje. Väčšina jeho rovesníkov sa dožila vysokého veku.
Piesky boli súčasťou Partizánskej republiky, do Povstania sa tu zapojilo osemnásť mužov, ťažké časy dnes pripomína pamätník. FOTO: Ján Krošlák – SME.
Smelé plány
Obec Špania Dolina nechce, aby sa na vzácnu lokalitu zabudlo.
„Plánov je naozaj veľa, všetko závisí od peňazí,“ hovorí starosta Španej Doliny Marián Slobodník. Piesky by sa mohli stať dôležitou súčasťou Banskobystrického geomontánneho parku, kde by tvorili akýsi banský skanzen s ukážkami dobývania medi od staroveku po súčasnosť. Piesky a Španiu Dolinu spája takmer dvojkilometrový banský prekop – štôlňa. Obec má v pláne jedného dňa prekop sprístupniť pre turistov a možno ich aj voziť banským vláčikom.
Objavili sa aj úvahy vytvoriť tu centrum environmentálnej výchovy. Študentský projekt Michala Ganobjaka z Fakulty architektúry STU získal nedávno hlavnú cenu na medzinárodnej súťaži mladých architektov MADA.
Ján Rýs sa do Slovenského národného povstania zapojil ako šestnásťročný, dnes je predsedom historickej odbojovej skupiny. FOTO: Ján Krošlák – SME.
Chlieb čierny ako tma
Ján Rýs mal iba šestnásť, keď vypuklo Slovenské národné povstanie.
Osada Piesky sa stala súčasťou Partizánskej republiky a strach bol na dennom poriadku. Ale aj odvaha a statočnosť. Neváhal a napriek tomu, že ešte len dieťaťa, sa do bojov zapojil. „Nevnímal som fakt, že som mladý, lebo človek nemohol konať inak. Samozrejme, že som sa bál, ale viac sa o mňa báli naši,“ hovorí pán Rýs, ktorý aj dnes pôsobí ako predseda historickej odbojovej skupiny partizánov. Bola to jedna z najťažších etáp jeho života. V ten rok udrela krutá zima a potravín nebolo. V obkľúčených oblastiach zásobovanie viazlo. „Mamka nám občas upiekla chlieb z otrúb a čiernej múky. Taký chlebík bol čierny ako zem, v ktorej mnohí ľudia skončili.“ Občas narobila malé guľôčky z cesta a natrela lekvárom. To bol skutočný sviatok. Ľudia lúpali kôru z jedlí a smrekov a varili z toho čaj. Obväzov nebolo. Rany sa potierali živicou zo stromov.
Z Pieskov sa zapojilo do Povstania osemnásť mužov. V celej osade však bolo takmer stotridsať partizánov cvičených na diverznú činnosť podplukovníka Morského a operáciu Raketa. Po čiastočnom potlačení Povstania sa stali Piesky križovatkou Partizánskej republiky a zohrali dôležitú úlohu v zásobovaní potravinami a muníciou. Tieto pohnuté chvíle dodnes pripomína pamätník.
Hroby
„Kým sa dá, chodíme ki nim. Inak by z nich ostali iba kopčeky s krížmi ako na tých ostatných.“ Ján Rýs si výborne pamätá, kto je kde pochovaný a aj prečo zomrel. Kúsok opodiaľ mu leží teta, ktorá sa nedožila dospelosti. Ako šestnásťročnú ju uštipla vretenica. Pomoc bola kilometre ďaleko. Pozostatky širokého hrobu ukrývajú deviatich členov jednej rodiny, ktorí v priebehu niekoľkých dní umreli na týfus. Spomenie si aj na pohreb lesníka Weissa, ktorý žil v horách asi pol hodiny od osady. Zomrel uprostred januára v najsilnejších mrazoch. Posledným pochovaným na cintoríne bol jeho menovec Augustín Rýs z Harmanca, otec dvanástich detí. Bol to veľký pohreb. Pochádzal z rodiny faktora – vrchného medzi lesnými robotníkmi, ktorý mal na starosti evidenciu odpracovaných hodín. Na odbočke k cintorínu chvíľu zastaneme. Ako hovorí Ján Rýs, jedna cesta vedie do života, druhá k večnosti. „Volali sme to tu skrúcanka. Tu sa stretávali deti z hornej a dolnej časti dediny a spoločne sme potom išli do Španej Doliny do školy.
Na skrúcanke si však zvykli oddýchnuť aj chlapi, ktorí ťahali nebožtíka do strminy. Najstrmší úsek mali pred sebou.
O cintoríne v zaniknutej osade Piesky vie len málokto. Krásne liatinové kríže sú ukryté v čučoriedí uprostred strmého lesa. Miesto ako stvorené na dokreslenie atmosféry filmového hororu. FOTO: Ján Krošlák – SME.