Stoja tam dodnes, ale na rozdiel od tých amerických by ste v nich márne hľadali ústredné kúrenie, výťahy či kúpeľne.
Jemen nepatrí medzi štáty, kde je všetko podriadené vyspelému turistickému priemyslu. Skôr naopak. Neinformovaný cestovateľ tu ľahko príde o život, pretože tu takmer stále prebieha občianska vojna, funguje tu al-Káida, vyznáva sa konzervatívny islam.
Táto oblasť Ázie (presnejšie južná časť Arabského polostrova) sa síce občas označuje za kolísku ľudstva, no bez ozbrojeného sprievodu sa z niektorých provincií živí nevrátite.
Mrakodrapy z hliny
V oblastiach mimo konfliktov však prebieha normálny život a cestovatelia tu majú dvere otvorené. Autobus plný amerických turistov tu síce nestretnete, ale medzi rarity, pre ktoré sa sem oplatí ísť, patrí unikátny ostrov Sokotra alebo mesto plné mrakodrapov, ktoré príručky označujú ako púštny či hlinený Manhattan.
Samozrejme, podobnosť jemenského mesta Šibam (Shibam) a New Yorku je rovnaká, ako keď postavíte vedľa seba Cadillac a drevený štvorkolesový vozík. Oba majú kolesá a používajú sa na vozenie, a to je asi tak všetko. Šibam má však zvláštnu uhrančivú krásu, ktorá je spôsobená tým, že všetky jeho „mrakodrapy“ sú ručne utľapkané z hliny.
O svoje domy v Šibame sa obyvatelia vzorne starajú, pretože hlina rýchlo podlieha erózii. FOTO: archív
Najvyššie na svete
Šibam patrí medzi starobylé mestá. Má viac ako 1800 rokov a väčšina jeho domov pochádza zo 16. storočia. Oblasť, v ktorej leží, je veľmi horúca, spŕchne tu raz za rok a krajina má púštny charakter. Jediná zeleň sa nachádza v údolí rieky Hadhramaut a tu je aj zdroj stavebného materiálu – hliny.
UNESCO zaradilo Šibam do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva. Sedemtisíc obyvateľov mesta žije v takmer päťsto „mrakodrapoch“ alebo presnejšie vežiakoch, ktoré majú od päť do jedenásť poschodí, pričom dosahujú výšku až tridsať metrov. Paneláky na Slovensku majú podobnú výšku, no tie drží pokope vystužený betón. Domy v Šibame sú celé z hliny a sú to najvyššie hlinené stavby na svete.
Technika
Každý stavebný materiál má svoju nosnosť – aj tehlové domy môžete stavať len do istej výšky, potom vás už nepustia fyzikálne zákonitosti. Hlina je omnoho krehkejšia, preto sa uplatnila skôr pri nižších obytných a hospodárskych stavbách. V Šibame iný materiál nemali, preto stavitelia museli stavať do výšky s rozmyslom. Každé poschodie má väčšinou jednu alebo dve miestnosti, aby sa nezväčšovala hmotnosť materiálu.
V Šibame sú použité nepálené hlinené tehly, ktoré sú kladené na seba a zlepené vrstvou z hliny a vápna. Zvonka a zvnútra sa múr vyhladí hlinenou mazaninou a napokon sa ešte natrie farbou. Používajú sa drevené trámy a dosky na podopretie stropov. Vďaka malým oknám a hrubým múrom je v dome príjemný chládok a miestnosti, väčšinou vyložené kobercami a steny vyzdobené štukami, pôsobia veľmi útulne.
Najväčšou stavbou z hliny je veľká mešita v Djenné (štát Mali, Afrika). FOTO: archív
Účel
Dodnes nie je jasné, prečo si obyvatelia už od stredoveku stavali takéto vysoké a štíhle obydlia. Napokon sa ustálil názor, že šlo o obranné účely – beduíni, ktorí často prepadávali dediny, nič nezmohli v meste s úzkymi uličkami, kam sa vopchal len jeden jazdec, ktorého zhora obrancovia zasypávali kameňmi, šípmi a oštepmi. Okrem toho, okolo mesta bol vysoký múr (dodnes zachovaný), ktorý bol prvou prekážkou, ktorú bolo treba prekonať.
Krásne, ale krehké
Na rozdiel od pálenej tehly, hlina rýchlo podlieha erózii a vlhkosti, preto hlinené vežiaky v Šibame obyvatelia takmer stále ošetrujú hlinenou mazaninou. Ani to však nepomohlo v roku 2008, keď prudké horské dažde spôsobili záplavy, ktoré nečakane zasiahli toto púštne mesto a poškodili veľa domov. Rozmanité hlinené stavby sú typické pre celú oblasť Stredného východu a saharskej Afriky.
Medzi legendy donedávna patrilo aj iránske mesto – alebo presnejšie pevnosť Bam. Považovalo sa za najväčšie hlinené mesto na svete a do roku 2003 sa kompletne zachovalo vo svojej stredovekej hlinenej kráse. Dvadsiateho šiesteho decembra 2003 ho však celé zničilo silné zemetrasenie.
Iránska citadela Bam (vľavo), zanikla v roku 2003. FOTO: archív
Domy z hliny
Hlina ako stavebný materiál bola obľúbená nielen v Afrike a Ázii, ale aj v celej Európe. Až v druhej polovici 19. storočia ju začala vytláčať tehla, ktorej výroba sa vtedy stala efektívnejšou a umožňovala stavať solídnejšie a väčšie stavby. Hlina bola ľahko dostupná, lacná a rýchlo sa s ňou pracovalo. Okrem toho má výborné tepelnoizolačné vlastnosti, dokonca lepšie ako tehla, takže dnes opäť prichádza do módy a existujú stavebné firmy (najmä v Česku), ktoré vám postavia dom z nepálených tehál.
V minulosti sa používalo niekoľko techník pri práci s hlinou. Väčšinou sa do hliny (dôležitá bola jej kvalita, „mazľavosť“) primiešavali piesok, vápno či popol. Dôležitou surovinou bola aj nasekaná slama, kravský hnoj alebo dokonca prasacie štetiny (v Česku sa pre hlinené nepálené tehly používa aj názov „vepřovice“). Toto všetko sa zmiešalo a zhutnilo (zväčša nohami) a podľa druhu stavby sa používala buď technika vrstvenia, nabíjania, či nepálené tehly.
Pri vrstvení sa zhutnená hlina ukladala lopatami či vidlami na seba, nechala sa preschnúť, a potom sa uložila ďalšia vrstva. Pri nabíjaní sa používalo debnenie z dosiek, do ktorého sa hlina nabila, na výstuž sa používali aj konáre. Nepálené tehly sa vyrábali v drevených formách, ktoré dali tehle tvar, potom sa odstránili a tehla sa sušila na slnku. Takto sa dalo v sériách vyrobiť obrovské množstvo tehál. Zaujímavosťou je, že okná a dvere sa vysekávali až potom, keď boli hotové múry.
