Neradi ich stretávame na cestách, idú pomaly a ešte pomalšie predbiehajú. Často za volantom zaspávajú a potom jazdia zo strany na stranu. Čo z toho je pravda a aké to je, pozerať sa na vozovku z výšky dvoch metrov? Strávili sme tri dni v kamióne.
Ukrajina? Tam je to už bezpečné, zaznie vo firme, čo roky vyváža na východ stavebný materiál. Hľadám prepravnú spoločnosť, ktorá mi dovolí zviezť sa s ich kamionistom a spraviť reportáž.
Výber krajiny je náhodný, špecializuje sa na ňu michalovská firma, na ktorú dostávam odporúčanie. Šoférov dlho poznajú, nemám sa čoho báť.
Napriek tomu je moje okolie zdesené. Počúvam historky o mafiánoch, čo prenasledujú kamióny s kalašnikovmi, o šoféroch, čo sa boja zastať a prespať, aby ich neolúpili, či o organizovaných skupinách, ktoré ‚odkupujú‘ tovar za symbolickú cenu.
Iní mi tvrdia, že všetko je minulosť, mafia kamionistov už neokráda, ale ochraňuje.
Mám sa vyzuť?
Stretávame sa na bratislavskej colnici Žabí majer. Vodič sa volá Marcel a vôbec ho nerozhádže, keď uvidí moje tri tašky.
„Nepoznám ženskú, čo sa dokáže zbaliť do jednej,“ poznamená sám pre seba.
Nevyzerá ako typický kamionista. Béžové nohavice, polokošeľa, decentné okuliare – skôr chlapík z kancelárie, než drsný tirkár.
„Všetci mi to hovoria,“ usmeje sa. „Je pravda, mal by som mať špinavé tričko, vyťahané tepláky alebo šortky a na nohách šľapky,“ opisuje väčšinu svojich kolegov. „Sú však dni, keď montérky nevyzlečiem.“
Vyšplhám sa do kabíny a ostanem zarazene stáť. Mám sa vyzuť? Na podlahe tmavočervený koberec s dlhým vlasom, na oknách bordové závesy so strapcami, na zemi ani omrvinka. Všade dokonalý poriadok. „Už dva týždne som neupratoval,“ zareaguje na môj prekvapený pohľad. Sedí bosý, na šoférovanie používa sandále schované pri pedáloch. „Veď ja tu bývam,“ vysvetľuje. „Toto je moja obývačka, spálňa i kuchyňa. Trávim tu viac času ako doma. Večer, keď mám voľno, zapnem telku, vytiahnem čipsy, dám si pivko, vylúštim krížovku a idem spať. Tiež veľmi rád varím. Pri kamióne vám ukuchtím čokoľvek. Doma v kuchyni ma to nebaví.“
Z Bratislavy vyrážame v utorok o desiatej ráno. Čaká nás cesta na slovensko-ukrajinskú hranicu a odtiaľ do Ľvova. Tam preclíme, vyložíme a vo štvrtok ráno sme v Michalovciach. Ak prebehne všetko tak, ako má.
Marcel. Počas prestávok lúšti krížovky, varí alebo spí.
Kedy tam už budeme?
V kabíne hrá potichu rádio, striedavo zvoní mobil mne i vodičovi. Kladiem si notebook hneď vedľa Marcelovho a cítim sa ako v redakcii. Televízor so satelitom, na palubnej doske dve šálky na kávu, nad hlavou elektrická zásuvka na 220 Voltov (o tej som tajne snívala). Chýba už len internet.
Pohľad na diaľnicu z výšky kamióna je fascinujúci. Premkne vás pocit, že ste pánom všetkých ciest. Pomalá jazda pôsobí upokojujúco, priam ako druh meditácie. Idete stále rovnakým tempom a čas plynie mimo vás. Cieľ je tak ďaleko, že vás neprenasleduje myšlienka, kedy tam už budete. Ste na ceste, a to je váš spôsob existencie.
„Všetko závisí od konkrétneho človeka. Ak vás táto práca baví, nerozčuľujete sa na ostatných vodičov, nie ste nervózny, neponáhľate sa,“ vysvetľuje Marcel. Autá miluje, prvýkrát sadol za volant ako trinásťročný, šoféroval liazku na miestnom družstve. Väčšina jeho kolegov uprednostňuje kratšie cesty, chce byť cez víkend doma. On si vychutnáva dlhé. Španielske Toledo, francúzsky Marseille, holandský Rotterdam, alebo z opačnej strany Moskvu, Doneck, Petrohrad alebo Syktyvkar (1500 km severne od Moskvy).
Z mesiaca strávi doma štyri, šesť, niekedy desať dní. O súkromí sa veľa nerozprávame, má ženu, päťročnú dcéru a zdá sa, že aj spokojný rodinný život.
Nepredbehneš! Nezrýchliš!
Predbiehame. Natlačíme sa na zelenú škodovku, ktorá priam mizne pod našimi kolesami – chvíľu nedýcham – a ležérnym tempom ju obehneme. V čase hustej premávky adrenalínový zážitok. Kamióny majú zabudované obmedzovače rýchlosti nastavené na deväťdesiat kilometrov za hodinu, viac nevytiahnu ani pri predbiehaní. Darmo proti vám vybehne auto v protismere, nedupnete na to.
„Kedysi, keď ešte nebolo predbiehanie na diaľnici a rýchlostných cestách zakázané, vodiči sa rozčuľovali, že predbiehame aj tri minúty. My však nemôžeme pridať tak ako oni,“ vysvetľuje Marcel.
Kamionistov najviac trápia sviatoční vodiči, ktorí neprekročia sedemdesiatku.
„Môžem jazdiť maximálne deväť hodín denne. Ak sa hodinu vlečiem za akýmsi dedkom, stratím desať minút, ktoré mi budú chýbať a nedôjdem na parkovisko, alebo to budem musieť odstaviť pár kilometrov od domu. Kolega viezol kuchynské dosky do Baumaxu v Nemecku, vykládka bola od deviatej do tretej a on prišiel tri hodiny päť minút. Nezobrali ho. Bol piatok, strávil tam celý víkend.“
Ešte horšie je, ak osobné auto predbehne kamión a po päťdesiatich metroch spomalí, vyhodí blinker a chce odbočiť. „Mám čo robiť, aby som ubrzdil. Uvedomte si, že vážim štyridsať ton.“
Kamiónom cez dediny
Eufória z elektrickej zásuvky pominula kúsok za Nitrou. Vypálila sa poistka, ostáva mi len pero a zápisník.
Po štyriapolhodinovej jazde nasleduje povinná, minimálne štyridsaťpäťminútová prestávka. Dávame si obed v motoreste Halier kúsok pred Lučencom. Ceny aj jedlo sú dobré, obsluha extrémne pomalá.
Okolo šiestej prechádzame cez posledné slovenské dediny Orechová a Krčava. Nákladná doprava strpčuje život dedinčanom najmä v nedeľu po 22.00, keď sa končí zákaz víkendovej jazdy kamiónov a všetci, čo čakali na hranici, sa konečne pohnú.
Vo Vyšnom Nemeckom sa končí schengenský priestor, k jeho opusteniu vám stačí pas, Ukrajinci potrebujú na vstup víza. Colnicu Vyšné Nemecké – Užhorod zrekonštruovali pred štyrmi rokmi, odvtedy prechádza nákladná doprava mimo osobnej. Máme šťastie, pred nami sú len tri kamióny. Posledné mesiace je menej vyťažená, kedysi sa kolóny začínali už v Orechovej, čakávalo sa aj 72 hodín. Ak však veziete rýchloskaziteľný tovar, v našom prípade chémiu, máte prednosť.
Kapraty sú plné pravoslávnych kostolov.
Prichádzame na hranicu
Ako to chodí na colnici
Nechávam Marcela stáť v rade a pristúpim k skupinke vodičov, čo stoja bokom. Zjavne sa poznajú, hoci každý z nich je inej krajiny a jazdí pre inú spoločnosť. Chcem vedieť, ako to na colnici chodí. Rozprávame sa mixom ruštiny, poľštiny, ukrajinčiny a slovenčiny.
„To je samá bumažka,“ vysvetľuje asi päťdesiatročný Poliak. „Potrebujete ich desať. A nie sú zadarmo,“ hnevá sa.
„Ak im nedáte, vypýtajú si sami.“ Hovorí otvorene, pravdepodobne je rád, že sa môže posťažovať.
Pohľadom ukazuje na jednotlivé okienka: „Dvadsať hrivien musíte dať tomu, čo kontroluje povolenie na cestu a kilometre, dvadsať ekológovi, päťdesiat colníkovi vedľa neho.“ Tí vonku sú lacnejší. Svojich päť hrivien dostane pasová kontrola, desať colník na váhe.
Pri konkrétnych sumách niektorí nesúhlasne krútia hlavou, líšia sa od vodiča k vodičovi. Rozmýšľam, koľko ‚stojí‘ prechod cez hranicu.
„Spolu štyridsať až päťdesiat eur, podľa toho, akú majú náladu.“
„Môžem to napísať?“ pýtam sa.
„Samozrejme, všetci to vedia.“
Najhoršie sa vraj preclieva v nedeľu popoludní. Kamióny majú zákaz jazdenia, zárobky sú slabé. Vtedy je to samé „ešte daj, ešte daj“. V najhoršej pozícii sú vodiči prechádzajúci tadiaľto prvýkrát. Colníci vidia, že nemajú ani jednu pečiatku v pase a oberú ich aj o dvesto eur. Hádať sa s nimi nemôžete, nechali by vás stáť celý deň.
Starší Slovinec, ktorý už roky vozí na Ukrajinu tovar, tvrdí, že colníci, čo stoja vonku, sa každý tretí alebo piaty rok menia. Putujú z hranice na hranicu.
„S tými predchádzajúcimi som sa dobre poznal, tvrdili, že časť úplatkov musia odovzdávať nadriadeným do Kyjeva.“ Colníci v budove sa nemenia a ich vedľajšie príjmy sú neporovnateľne vyššie. Ak budem mať šťastie, možno vraj uvidím zaparkované autá niektorých radových zamestnancov: BMW X5 alebo Mercedes.
Foto: AUTOR
Práve sa striedajú zmeny, slovenským colníkom to trvá približne pätnásť minút, ukrajinským hodinu a pol, až dve. Ak má niekto z nich narodeniny, tak aj pol dňa. To je východ, iná mentalita, treba si zvyknúť, počúvam dookola.
Pred rokmi zavádzali registračné pokladnice a ešte dlho všetko prepočítavali ručne, počítačom nedôverovali. Byrokraciu majú prepracovanú do detailov, údaje zapisujú do počítača a popritom do ďalších troch zošitov. Celkovo máte na Ukrajine pocit, že ste sa vrátili o pätnásť-dvadsať rokov naspäť. Čo sa týka korupcie v bežnom živote, aj viac.
Preclievame. Auto musí najprv na váhu, nasleduje pasová kontrola, až potom vchádzame do colnej budovy. Marcel sa zdraví s každým colníkom a kým nám pri jednotlivých okienkach kontrolujú papiere, vypytuje sa ich na futbal a počasie. Až vonku mi prezradí, že netuší, o čom sa rozprávali. „Nerozumiem tak dobre po ukrajinsky, ale musíte sa s nimi rozprávať. Aby si vás zapamätali a mali pocit, že ste s nimi kamarát. A tiež, aby sa nesústredili na papiere a nesnažili sa nájsť za každú cenu chybu. To sú vždy poplatky navyše,“ usmieva sa.
Sme tí, čo majú peniaze
Hotoví sme neuveriteľne rýchlo, o deviatej opúšťame colný priestor.
„Ak si odmyslíte byrokraciu a neevidované poplatky, krajina je to pekná. Rozhodne sem jazdím radšej ako do Nemecka,“ pochvaľuje si Marcel. Veľa kamionistov má podľa neho predsudky, na Ukrajinu a do Ruska ich nedostanete. „S Ukrajincami treba vedieť zaobchádzať. A to je know-how našej firmy,“ vysvetľuje mi po návrate majiteľ michalovskej firmy Peter Mulik.
„S policajtmi treba vyjednávať ako na trhovisku. Oceňujú, ak viete po rusky, majú pocit, že sa im snažíte vyjsť v ústrety. Vždy sa s nimi dá dohodnúť. K Slovákom majú dobrý vzťah, považujú nás za tých, čo majú peniaze. Preto si myslia, že by sme im mali dávať všetko zadarmo, veď máme dosť. Vnímajú nás tak ako my kedysi Nemcov.“
Na druhej strane sú mimoriadne ochotní, nemusíte ich ani prosiť, sami sa zastavia pri odstavenom kamióne. Technicky sú zdatní, dokážu rozobrať a opraviť celý motor.
„To Nemec ani Nemcovi nepomôže, nie to ešte niekomu z východného bloku,“ opisuje svoje skúsenosti Marcel. „Kolega menil na Ukrajine koleso a potreboval pílku na železo. O pol druhej v noci zazvonil na dvere a chlapík mu ju s úsmevom požičal. Dokonca hovoril, že ak bude ešte niečo potrebovať, nech len pokojne zabúcha.“
Kravy a kone vidíte všade. Pasú ich popri cestách prevažne deti. FOTO: autorka
Colnica Gorodok
Do Ľvova, presnejšie na colnicu v Gorodku, prichádzame okolo jednej v noci. Zaparkujeme medzi ostatné kamióny a chystáme sa na noc. Zavrieme okná, zatiahneme závesy, zamkneme dvere. Za sedadlami sú dve prične, moja je horná. Do nízkeho priestoru sa zasuniem spolu so spacím vakom a okamžite zaspávam.
Ráno sa neprestávam čudovať, aký malý obytný priestor človeku stačí. Na rovnú plochu medzi sedadlami kladieme plynový varič s bombou a o chvíľu máme hotovú rannú kávu a čierny čaj. Cítim sa ako na stanovačke. Chlieb, bôčikovú nátierku a papriku jem radšej vonku pri kolesách, nechcem trúsiť na koberec.
Veríme, že ide o reklamu na EURO 2012 a nie o skutočné futbalové ihrisko. Na svahu sa nachádza už asi dva roky. FOTO: autorka
Vykladáme tovar
Vďaka majstrovstvám Európy vo futbale sme preclili rýchlejšie ako obyčajne. O jednej zatvárajú diaľničný obchvat okolo Ľvova (večer sa hrá), a tak už o dvanástej opúšťame colný areál. Za hodinu sme na mieste, kde vykladáme, vlastne vylievame, tovar.
„Pravú Ukrajinu spoznáte, až keď zídete z hlavnej cesty,“ hovorí Marcel. Vchádzame do Rozvadiva a spomaľujeme na tridsať kilometrov za hodinu. V jarkoch popri štrkovej ceste pobehujú húsatá, z dvora vykúka mladé kozľa. Na konci dediny ideme krokom, inak sa cez množstvo hlbokých dier zaliatych vodou nedá. Sliepky splašene utekajú, pripomína to obraz slovenskej dediny spred päťdesiatich rokov.
Ukrajinci sú silno veriaci, nech sú akokoľvek chudobní, kostol v dedine je vždy veľký a pekný. Počas sviatkov ho bohato vyzdobia stuhami.
„Cesty majú v dezolátnom stave, ale obrubníky poctivo natierajú bielym vápnom. O piatej ráno nastúpia nezamestnaní a vytrhávajú burinu popri ceste, zametajú. Všimnite si, všade je čisto a poriadok,“ ukazuje Marcel.
Rozvadin je dedina s vyše tritisíc obyvateľmi. Cesty majú v dezolátnom stave, zato obrubníky poctivo natierajú bielym vápnom. FOTO: autorka
Areál firmy sa nachádza za dedinou a pripomína miesto, kde sa otáčajú vrany. Hýbu sa tu vari len listy na stromoch. Po chvíli nám otvorí vrátnik Nikolaj. Odvážime auto, pristavíme pri budove a objavia sa ďalší štyria chlapi, ktorí napoja cisternu na hadice. Vypúšťať sa bude dve hodiny.
Pýtam sa Nikolaja, ako dlho tu pracuje. „Štyri roky, odkedy firmu založili.“ Je spokojný s platom? Neodpovie, ale začne sa sťažovať na to, že má veľa roboty. Neskôr sa dozvedám, že niet Ukrajinca, ktorý by sa na to nesťažoval.
Ticho rušia len škriekajúce vrany.
Vrátnik Nikolaj.
Cesta späť
Odchádzame o pol štvrtej, do večera sme na hranici. Konečne vidím Karpaty, sú nádherné. Oblé kopce, staré drevené domčeky a lesklé zlaté kupoly pravoslávnych kostolov.
Popri ceste predávajú deti i dospelí lesné plody, všade sa pasú kravy a kone. Nezamestnanosť v Ľvovskej oblasti a v autonómnej oblasti Zakarpatská Rus je vysoká.
Mlčky sa vezieme. „Nie je príjemnejšie mať spolujazdca? Človek má s kým slovo prehodiť,“ rozmýšľam nahlas.
„Druhý kamión spomaľuje jazdu,“ odpovie Marcel.
„Myslela som spolujazdca v kabíne.“
„Tak to teda nie! Musel by som dlho premýšľať, koho by som zobral.“
Radšej sa nepýtam, ako sa mu cestuje so mnou.
Pred Užhorodom tankujeme, liter nafty stojí euro, u nás 1,45. Scania má dve nádrže, spolu 1200 litrov. Zastavíme sa i v umývačke, čistý kamión pôsobí dôveryhodnejšie na policajtov.
Lesklá kapota a dokonale čisté vozidlo je pýchou každého kamionistu. Pred príchodom na Slovensko sa zastavíme na umývačke.
Posledná pumpa pred hranicou
Prines niečo z výletu, hovorila mi pred odchodom kolegyňa. Nezabudla som, ale spolieham sa na poslednú pumpu pred hranicou. Sklamane zisťujem, že nič nemajú, vyberiem aspoň sušené rybičky balené ako cukríky vo vrecku. Pri pokladni nakoniec zbadám stojan s tradičnými ľvovskými perníkmi. Majú exkluzívny obal, sú najdrahšie spomedzi všetkých sladkostí. Ani neprekvapuje, že expirovali pred troma mesiacmi. Asi nemá význam upozorniť na to predavača, bez slova ich kupujem. Hádam budú kolegom chutiť.
Colnica nás nemilo prekvapila. Stojíme v kolóne kamiónov, vyzerá to na osemnásť hodín čakania, ďalšie štyri na slovenskej strane. Prepadá ma zúfalstvo.
Neskôr mi Peter Mulik vysvetľuje, že bežný človek vracajúci sa z cesty, túži byť čo najskôr doma. Pravý kamionista to tak nevníma. On sa odnikadiaľ nevracia, on je jednoducho na ceste. Marcel ide priamo z hranice naložiť tovar do Novák a pokračuje ďalej.
Mne však zviera žalúdok. Sme pár kilometrov od domova a budeme tu stáť 24 hodín. Nie! Beriem tašky, tú hranicu prejdem hoci aj pešo.
... Tento priechod nie je pre peších?
Prechod cez Karpaty je nádherný. Za každou zákrutou vás prekvapí pravoslávny kostol, kláštor alebo drevená kaplnka.
Spánok za volantom
Fámy o spiacich vodičoch už dávno nie sú realitou.
Kým neprišla do platnosti vyhláška č. 561/2006, mohli vodiči jazdiť bez obmedzení a naozaj často šoférovali až do úplného vyčerpania. Dnes vám policajt v Európskej únii skontroluje tachografové záznamy (povestné kotúče) 28 dní dozadu a majitelia prepravných spoločností ich musia uchovávať ešte dva roky. Vodiči môžu pracovať najviac trinásť hodín denne, z toho deväť hodí šoférovať. Dvakrát do týždňa pätnásť hodín. Po štyri a pol hodinách jazdy majú povinnú minimálne štyridsaťpäťminútovú prestávku.
900 kilometrov diaľnic
Ukrajinci zrekonštruovali za posledných osem rokov 900 kilometrov diaľnic na trase Užhorod – Kyjev a dokončili aj ďalších 480 kilometrov z Kyjeva do Charkova. „Pred dvanástimi rokmi boli hlavné cesty v takom strašnom stave, že vás aj slimáky predbiehali. Dnes si uvarím kávu, položím ju na palubnú dosku a idem až do Kyjeva,“ chváli diaľnicu Marcel. „Tvrdí sa, že Španieli a Taliani majú najlepšie cesty. Lenže tam nie sú také teplotné výkyvy, ktoré najviac škodia asfaltu. Ukrajinská diaľnica sa zatiaľ drží veľmi dobre.“
Kontrola cez satelit
V každom kamióne sú namontované satelitné systémy a majiteľ svoje autá priebežne kontroluje.
„Niekedy to bolo oveľa voľnejšie. Na hraniciach sme si oddýchli (dnes sú voľne prejazdné) a netrápilo nás, či ideme do Kyjeva tri, alebo štyri dni. Teraz je všetko na hodinu presne vyrátané. Ráno som v Ľvove, vyclím, v noci v Kyjeve, pozajtra vykladám, nech sa deje čokoľvek,“ hovorí Marcel. „Stalo sa, že som stretol na pumpe pred Kyjevom dvoch kolegov z firmy. Viezli tovar opačným smerom. Dali sme si kávu a ráno mi šéf v Michalovciach hovorí: „Tak čo, ako vám chutila káva?“ Vidí každý môj pohyb, každú zastávku.
Ako sa stať kamionistom
Kedysi platilo nepísané pravidlo najprv Avia a okresné cesty, potom Liaz a jazdy po Slovensku. Za volant kamióna ste si sadli až po určitom čase.
„Dnes si urobíte vodičák a okamžite vás pošlú do zahraničia. Kamionistov je nedostatok. Za čias povinnej vojenskej služby ste si mohli urobiť vodičský preukaz za lacný peniaz, dnes vás spolu s psychotestmi stojí zhruba 1500 eur. Nie každý mladý človek si to môže dovoliť,“ hovorí Marcel.
Komunita
Časy sa menia a ani šoféri kamiónov nie sú to, čo bývali. Nezdravia sa, ak uvidia značku SK alebo CZ, na parkoviskách spolu nekomunikujú.
„Pred rokmi sme sa stretli aj dvadsiati Slováci na parkovisku v Taliansku, vytiahli dvadsaťlitrový hrniec a celý víkend varili. Čas sme trávili vonku, každý priniesol, čo mal, v sobotu bol guláš, v nedeľu mäso a polievka. Dnes každý sedí v kabíne, pozerá filmy na notebooku alebo zapne televízor. Už dlho sa mi nikto neprihovoril,“ hovorí Marcel.