ôjdeme k východnému výbežku Aghion Oros (Svätá Hora). Jeden z trojice polostrovov Chalkidiky. Pri dedine Nea Roda je miesto, dnes už len ťažko rozoznateľné, kde v roku 481 pr. n. l. dal Xerses prekopať kanál na najužšom mieste polostrova. Xersesov prieplav umožňoval plavbu perzským lodiam. Ako sa stavali lode v dávnych časoch si turisti môžu prezrieť pri ceste za mestom Ierissos. Tamojší robotníci a stavitelia lodí používajú aj dnes staré a osvedčené technológie a materiály.
Uranopolis je posledným mestečkom na polostrove. Tam cesta končí. Nazýva sa aj bránou Svätej Hory. Je jedným z dvoch vstupov, z ktorého sa návštevník peši dostane do svojrázneho mníšskeho štátu. Zároveň je hlavným prístavom lodí, ktoré prevážajú návštevníkov na okružnej ceste okolo alebo k jednotlivým prístavom na Athose.
Prvou stavbou na území dnešného Uranopolisu bol byzantský hrad postavený v roku 1344 a je charakteristickou stavbou mníšskej architektúry. Hrad bol zrekonštruovaný, je najväčším hradom na Chalkidikoch. Pred jeho výbežkom je jediné námestie v Uranopolise. turisti si tam môžu prezrieť výrobu kobercov z uzlov, ktoré tkajú podľa byzantského vzoru. V neveľkej dielničke vyrábajú aj ponožky. Na ich výrobu používajú koziu srsť a nie ovčiu vlnu. Výrobky ľudovej tvorby spolu s výrobkami mníchov zo Svätej Hory sú najpredávanejšími suvenírami v Uranopolise.
Úzkou cestou okolo mora sme sa dostali s autokaravanom až k hranici štátu Athos. Prekvapenie bolo veľké. Vysoký betónový múr v kombinácii s drôteným pletivom vytvára hranicu, ktorá izoluje Svätú Horu od ostatného územia. Upozornenia a informácie na hraničnom múre oznamujú, kto a za akých podmienok sa môže dostať cez colnicu na Aghion Oros.
Polozbúraný Franský hrad v tesnej blízkosti hranice pripomína nadvládu Frankov v tejto oblasti. Východne od neho stojí na brehu mora veľká budova z 19. storočia, ktorá slúži aj teraz ako hraničný priechod a obydlie strážnikov strážiacich vstup na Svätú Horu.
Mních, ktorý stál pri vstupnej bráničke slúžiacej ako peší priechod, mal už 90 rokov. Bol rád, že sa môže porozprávať s ľuďmi s krajiny, ktorú len veľmi málo poznal z počutia. Vedel dobre po rusky, čo sa naučil od ruských mníchov, ktorí na Athose majú svoj kláštor. Napriek svojmu vysokému veku sa tešil, že v novembri bude môcť pomáhať pri ošetrovaní hrozna v kláštorných viniciach.
Za prvého obyvateľa, ktorý sa usadil na Athose, je považovaný Peter Athoský. Usadil sa tam v 7. storočí. Mnísi sa na polostrove oficiálne usadili v 9. storočí. Už na ekumenickom zasadí, ktoré sa konalo v Konstantinopole v r. 841, sa zúčastnili aj zástupcovia mníchov z Athosu. V 9. stor. mnísi niekoľkokrát pozorovali svetlo, ktoré sa objavovalo nad zálivom Iveron. Dopadalo z neba na horu Athos alebo priamo do mora. Raz sa dokonca udržalo tak dlho, že stihli k nemu priplávať loďkou. Uvideli obraz Matky Božej, ktorý žiaril vo svetle. Vzali si ho, veď im bol "daný z neba" a umiestnili v chráme kláštora Simonos Petras. Tam sa nachádza dodnes. O tom všetkom sa dá dočítať v kronike radu. Najšťastnejším obdobím, nazvaným aj zlatým vekom Athosu, je 10. 12. storočie. Jeho sláva a žiara prekračujú hranice a lákajú mníchov aj z ostatných ortodoxných krajín. Srbov, Rusov, Bulharov, Rumunov, Sýrčanov a ďalších. V tej dobe žilo až 20 tisíc mníchov na strmých svahoch polostrova.
Aghion Oros je podľa gréckej ústavy samosprávna časť gréckeho štátu vo východnej časti okresu Chalkidiky. Patrí priamo pod ministerstvo zahraničných vecí. Duchovne je podriadená Konstantinopoliskému patriarchátu. Celkový počet kláštorov je 20, z toho 17 gréckych, jeden srbský, jeden bulharský a jeden ruský. Podľa zákona sa nesmie založiť ďalší kláštor, ale zároveň ich počet nesmie klesnúť pod dvadsať. Správu vykonáva 20 zástupcov, ktorí tvoria "Sväté spoločenstvo" a ich mandát trvá iba rok. Ich právomoc je správna, zákonodarná a súdna. Pre riešenie každodenných záležitostí sú k dispozícii traja správcovia a jeden hlavný. Majú svoju vlastnú políciu. Správnym a hlavným mestečkom mníšskeho štátu je mestečko Karyes. Sídli v ňom aj civilný správca. Spôsob života v kláštoroch je pospolitý. Všetok majetok je spoločný. V kláštoroch sa život odlišuje od života na samotách, tzv. kladkách. Kladkou sa volá samota na strmej skale. Tam, v jaskyni žijúci mnísi, sú spojení s okolitým svetom len kladkou a lanom. Z loďky, ktorá raz za čas sa objaví v blízkosti samoty, pomocou spomínaného zariadenia si povyťahuje najnutnejšie veci potrebné k životu.
Megisti Lavra, hlavný kláštor Athosu
Podľa nedávneho rozhodnutia Svätej Správy môže Svätú Horu denne navštíviť 120 gréckych občanov ortodoxného vyznania a 10 cudzincov iného vyznania. (Osobná informácia získaná v októbri 2000). Na tabuli pred mini-colnicou turistu upozorňujú ako sa má správať a čomu sa má vyhýbať pri vstupe na sväté územie. V blízkosti Athosu platí zákaz podmorského rybolovu. Pri návšteve je zakázané požívať akékoľvek mäso, doniesť si televízor. Filmovanie a fotografovanie je len so zvolením mníchov. Odev návštevníkov musí byť slušný, správanie taktné s ohľadom na mravy a zvyky tohto prostredia. Cudzinec musí mať povolenie, vydané ministerstvom zahraničných vecí v Aténach alebo jeho pobočkou cudzineckého oddelenia v Thesalonikoch. Celková doba pobytu v kláštoroch je 7 dní. O stravu a bývanie majú návštevníci postarané v kláštoroch.
Vstup a odchod je povolený od východu do západu slnka. Na Záhradku Panny Márie (jedno z iných pomenovaní Svätej Hory) je po stáročia zakázaný vstup ženám a všetkým tvorom ženského pohlavia. Ženy si môžu kláštor prezrieť z lode pri okružnej plavbe okolo Athosu. Lode odchádzajú z Uranopolisu vždy ráno okolo 10. hodiny. Plávu pozdĺž západného pobrežia až k samotnému cípu polostrova Athos, na ktorom voľným okom rozoznať samoty kladky. Možnosti prepravy na Svätú Horu sú viaceré. Najosvedčenejšia je kombinácia prepravy loďou a peši, potom zvieratami, špeciálnymi autami a peši. Pri tej poslednej možnosti (peši) je dobre zobrať si sprievodcu. Sú na to určení mnísi. Cestičky sú nedostatočne značené, zarastené a v lete hrozí nebezpečie úpalu a uhryznutie hadom. Na Athose je aj autobusové spojenie (skôr kuriozita) z prístavu Dafni do správneho mestečka Karyes a odtiaľ do kláštora Ibiron.
Nakoniec mi starý mních porozprával pekný, vraj skutočný príbeh, ktorý je zaznačený v spisoch a uložený v knižnici kláštora Lavras, o návšteve Panny Márie na Svätej Hore. Keď apoštoli medzi sebou žrebovali kam pôjde každý z nich hlásiť evanjelium, požiadala Panna Mária, aby sa aj ona mohla zúčastniť šírenia kresťanstva. K hláseniu viery si vybrala oblasť severného Grécka a predovšetkým Athos, kde ju veľmi srdečne privítali obyvatelia. Na jej púti ju sprevádzal Ján Evanjelista.
Autor: Jozef MRAŽIK (Košický Korzár 16/03/2001)