V zapadnutej dedinke Abyaneh sa ženy cudzincov neboja a obliekajú sa do žiarivých šiat s kvetovanými vzormi.
Pri potulkách iránskymi ulicami stretnete množstvo žien v čiernom čádore, siahajúcom od hlavy po päty. V Iráne sú však aj miesta, ktoré prekvapia svojimi farbami, radosťou zo života a nádherným prostredím.
Jedným z takých miest je Abyaneh, malebná dedina ukrytá v červených horách.
Cestou k červeným horám
Dostať sa do dedinky Abyaneh nie je najjednoduchšie, pretože na to potrebujete vlastnú dopravu alebo niekoho s autom. Benzín je však v Iráne stále lacný, a tak každý taxikár rád využije možnosť privyrobiť si pár tisíc riálov.
Abyaneh je nenápadná dedinka ukrytá v horách.
Abyaneh leží neďaleko mesta Kashan, ktoré preslávili starobylé historické domy miestnych obchodníkov a šľachty. Keď sa človek ocitne mimo civilizácie, očarí ho polopúštna krajina ktorá sa priamo pred očami dvíha až do trojtisícových výšok. „Tam za kopcom leží Abyaneh,“ ukazuje Hamíd na zvlnené kopce sfarbené do príjemných červených odtieňov.
Panorámu krajiny dotvára hrad Hasenjun, no jeho silueta po chvíli mizne a spolu s ňou aj rovná cesta. Zákruty klesajú a vzápätí stúpajú nahor, dedinčania pracujú na poliach alebo len tak sedia v prachu pred nízkymi domami.
Keď sa ľudia strácajú
Abyaneh pôsobí ako malá oáza v mori islamu. Ten samozrejme za všetky tie roky zakotvil aj v tejto stratenej dedine, ale zoroastriáni, ktorí kedysi tvorili jadro obyvateľstva, tu žijú dodnes. Obe náboženstvá postupne splynuli a ľudia si z každého vzali niečo dobré.
„Dnes tu máme islam, ale v srdci si nosíme náboženstvo našich predkov,“ vysvetľuje mladý študent v typických širokých čiernych nohaviciach. Abyaneh pomaly, ale isto, vymiera, pretože mladých už veľmi neláka jednoduchý život v súlade s prírodou.
Ambiciózni ľudia tu len ťažko nájdu nejaké uplatnenie. „Odchádzajú do miest, Teheránu, Isfahánu, za vzdelaním, prácou a málokto sa vráti naspäť,“ dodáva študent. „Aj ja sa sem vraciam len na návštevu,“ podáva nám ruku na rozlúčku a odporúča návštevu malého múzea.
Študent má pravdu, všade naokolo vidíme len starších ľudí. Nečinne sedia v tieni, zhovárajú sa a niektorí predávajú marhule a jablká, ktoré zbierajú a sušia na svojich strechách. Sušené ovocie si sem prichádzajú kupovať ľudia z celého okolia, pretože pôda v dedine Abyaneh je jedinečná. Dodáva plodom znamenitú chuť.
Červené domy na pozadí červených kopcov.
Rozkvitnuté čádory
Cesty pokrýva červenkastý prach, ktorý len občas rozvíri prechádzajúce auto. Z uličiek trčia drevené balkóny zdobené nádhernými vyrezávanými detailmi. V tieni pod nimi sa na múrikoch stretávajú ženy.
Ak niekto zažil Irán len cez optiku veľkých, konzervatívnych miest, stretával ženy zahalené do tmavočiernych čádorov. Ale tu na konci sveta je všetko inak.
V Abyanehu ženské šaty rozkvitli do žiarivých farieb s kvetovanými vzormi. Aj toto je jedna z rozmanitých tvárí Iránu, len sa o nej málo rozpráva.
„Naše čádory nie sú smutné ako v iných miestach, pretože tu žili zoroastriáni,“ prekladá mi rozprávanie jednej zo žien jej dcéra. „Ktorá žena nemiluje kvety? A tak ich máme stále so sebou,“ smejú sa. Je na ne pekný pohľad. Akoby sa tu deň nachvíľu spomalil, aby ľudia mali čas tešiť sa z maličkostí.
Miestne ženy v kvetinových čádoroch rady vysedávajú pod balkónmi.
Stretnutie v mešite
Ako každé iránske sídlo aj Abyaneh má samozrejme svoju mešitu, ktorá však slúži skôr ako spoločenské centrum. Nie každý do nej chodí, ale to tu nikto nerieši. Nesmie v nej chýbať ani maličká svätyňa venovaná martýrom, teda padlým v iránsko-irackej vojne. Odkaz na mučeníkov je v Iráne nesmierne silný a každé mesto má svoj pamätník, ku ktorému prichádzajú aj ľudia z iných miest.
Aj teraz prišlo na návštevu niekoľko iránskych študentiek so svojím učiteľom. Keď spozorovali cudzincov, darmo ich učiteľ volal k sebe. Hneď boli pri nás a chceli vedieť všetko o svete, z ktorého prichádzame. Ženy tu vôbec nie sú zakríknuté, ako si mnohí predstavujú. Nemajú problém prehovoriť s mužom či nebodaj s cudzincom. Veľmi rady sa pristavia, zhovárajú, porovnávajú a tešia sa z toho, že si môžu precvičiť angličtinu.
Iránska študentka na výlete. Rada si s nami precvičila angličtinu.
Život pod horami
„Najživšie býva v Abyanehu počas muharramu“ vraví miestna sprievodkyňa a ukazuje na tzv. nachl, čiže monumentálny drevený stojan, ktorý počas osláv na počesť zabitého imáma Husajna muži ozdobia a rituálne nosia po celej dedine.
V múzeu bežne ukazujú staré fotky a dokonca aj film o tom, ako Abyaneh ožije, keď sa sem zbehne celé okolie. Po skončení sviatku sa ulice opäť vyprázdnia a Abyaneh pripomína mesto duchov. Len zopár detí vybehne za dedinu pásť zvieratá, a hŕstka mladších sa hrá v prachu na dvoroch.
Hoci je v Iráne povinná školská dochádzka, na odľahlejších miestach má pred vzdelaním prednosť pomoc rodine, ktorá ostáva v tejto krajine posvätná.
Aj keď život na vidieku vôbec nie je ľahký, muži aj ženy v Abyaneh sa väčšinou usmievajú. Možno k tomu prispieva aj pokojné prostredie, kde trávia väčšinu života. Červené hory, horské rieky a čerstvý vzduch ich spoľahlivo chránia pred problémami moderného sveta.
Babička v Abyaneh v typických pestrých šatách.
Dedinka vymiera - staré domy sa pomaly, ale isto rozpadajú.
Do Abyaneh zavítala tržnica.
Úsmev spod kvetinového čádora.
Iránske študentky na výlete.
Na prechádzke dedinou.
V uličkách dominuje červená farba.
Autor je sprievodca Victory Travel, publikuje aj na svojom blogu.
Autor: foto: autor