Turka je okresné mesto. Len stotridsať kilometrov od ukrajinského Ľvova, kde sa hrá futbalové EURO. Vlak sem jazdí dvakrát za deň, ráno a večer o piatej. Ubytovať sa v Turke nedá. „Musíte desať kilometrov odtiaľto,“ ukazuje jeden z partie mužov na námestí. Viditeľne sa tešia, že vidia turistov.
„Prišli ste na futbal?“ pýtajú sa pri pive miestni chlapi. Nedokážu pochopiť, že my na to rovnako nemáme. Ani peniaze a ani čas. Nasleduje otázka, koľko sa u nás zarába. Keď sa nehrá futbal, je poradie záujmu jasné. „Ja mám dôchodok sto eur. Koľko je u vás?“ pýta sa akoby mimochodom jeden zo štamgastov. Hovorím tristo a vidím, ako preratúva, čo by sa za to všetko dalo.
Cesty sú tu ešte rozbitejšie ako inde. Na turistu tu dopadne zvláštne skľučujúci pocit, akoby sa filmový Hostel nemal odohrávať v Bratislave, ale tu. „Dnes tu žije asi sedemtisíc ľudí, ale bolo nás viac. Také dve tisícky už ušli za lepším,“ smutne hovorí muž v armádnej uniforme. Niekoľko psov s nezáujmom pozerá, kto sa vezie po meste.
Autobusy po rozbitých cestách z Turky do Ľvova jazdia hádam každých desať minút. Vozidlo pre tridsať pasažierov vás s bicyklom či kočiarom nevezme. Osobných áut je minimum. Cyklisti tu majú raj, chýbajúca krajnica zvyčajne nie je veľký problém.
Značka na hraniciach upozorňuje mimo obce na povolenú deväťdesiatku. Toto obmedzenie ani netreba, po rozbitých vozovkách sa len málo vodičov ženie rýchlejšie. I na bicykli je to ako tetris - vyhýbať sa dieram.
Celkom iný svet
Do Turky to zo Slovenska nie je ďaleko. Po miestami označenej cyklotrase a ukrajinskej ceste prvej triedy je to z Uble asi sto kilometrov. No nájdete tu celkom iný svet. Po cestách a tesne vedľa nich sú stovky kráv a koní. Je jedno, či v dedine, či tesne za mestom.
Starenky v čiernych šatkách ticho pozorujú zvieratá, sediac opodiaľ. Na jednej medzi sa ku gazdovi túli aj hrdzavý pes. Obaja spokojne odfukujú.
Na cestnom priechode v Ubli v stredu popoludní nevládne veľký ruch. Pár áut čaká na vybavenie v smere na Ukrajinu, v opačnom nikto. „Oplatí sa najmä benzín a ďalšie veci,“ odpovedá Slovenka v aute s evidenčným číslom sninského okresu. Za hranicou tankujú o päťdesiat centov na liter lacnejšie.
Ako u nás, len kedysi
Ukrajina je krásna krajina a ľudia sú tam naozaj milí, aspoň na dedinách. Starší posedávajú na priedomí, deti sa naháňajú po ceste zo školy. Všetko ako vystrihnuté z rozprávania starých rodičov o živote na našich dedinách krátko po vojne. Ukrajina v Zakarpatskej i Ľvovskej oblasti je presne taká, bez kravy či koňa sa na vidieku žije ťažko i dnes.
„Nemám kávu ani čaj. Počas víkendu boli oslavy a všetko sa vypredalo,“ hovorí mladá krčmárka v bistre vedľa cesty. Začalo pršať, museli sme zastaviť, ale ponúknuť nám nevie nič. Najskôr bežala domov, len cez cestu, na daždi jej mokla bielizeň. Po návrate a pár minútach hrabania sa v špajze niečo našla a nakoniec priniesla príjemnú kávičku.
Prázdne krčmy i hotely
Ak by ste sa s miestnymi o futbalovom EURO nerozprávali, asi by ste ani nevedeli, že bude len pár kilometrov odtiaľ. „Vyhral som lístky v súťaži v rádiu, ale neozvali sa mi,“ hovorí vyštudovaný právnik za barom. S lístkami sa už zrejme rozlúčil, ale vidieť na ňom, že by išiel rád. Čapuje nám pivo za sedemdesiat centov, v krčme sedíme sami. Ubytovanie je za desať eur na osobu, hotel je určite už pár dní úplne prázdny.
„Nato, aby som dostal prácu, kde sa zarába 350 eur, musím zaplatiť úplatok päťtisíc,“ vysvetľuje mladík. Pri zmienke o Tymošenkovej sa mu len zvláštne pokrúti tvár. Na otázku nereaguje a zase začne o platoch na Slovensku. „Zákony by som sa doučil, to by nebol problém,“ rozmýšľa už hlavou takmer v Bratislave.
Lopta len na nálepke
Jedinou futbalovou loptou, ktorú si človek všimne, je nálepka na jednej z pobočiek veľkej ukrajinskej banky. Inak nič. Nikde deti naháňajúce sa za loptou, nikde futbalové ihriská. Rovnako chýbajú aj bilbordy s tematikou majstrovstiev, je to však zrejme tým, že bilbordy pri cestách nie sú vôbec.
Rasizmus? Neonacizmus? Organizovaný zločin? Na ukrajinskej dedine ich nenájdete. Reportáž BBC z futbalového zápasu v Charkove však hovorí o niečom inom. Reportér priamo počas zápasu natočil desiatky výtržníkov, ako pred očami usporiadateľov tlčú cudzích aj vlastných bez rozdielu.
„Nechoďte tam, zostaňte doma a pozerajte to v televízii,“ odkázal dokonca anglický futbalista Sol Campbell krajanom. Na černochov hučia vyholení mladíci ako na opice, muži s azijskými črtami dostali bezdôvodne bitku.
Slovák v službách ukrajinských oligarchov to vidí inak. „Keď sa robí dokumentárny film, je v tom aj kus propagandistického prístupu. Myslím si, že tento problém počas šampionátu nebude,“ odkázal Campbellovi v rozhovore pre server osporte.sk bývalý futbalový rozhodca Ľuboš Micheľ. Momentálne pracuje v ukrajinskom klube Šachtar Doneck. Ako bývalého rozhodcu si ho tam vybrali na medzinárodný úsek.
Peniaze oligarchov
Na výraznejšie podobné problémy si Micheľ za štyri roky v klube nespomína. Rozradostený fanúšik podľa neho vbehol na ihrisko len raz, zhodou okolností počas zápasu Ligy majstrov. „Čosi sa občas na zápasoch pri skandovaní či popevkoch objaví, vždy však ide o malú skupinku ultras – možno percento kapacity štadióna,“ povedal Micheľ. Štadión v Donecku je elitnej kategórie.
„Život je tu rozdielny dosť. V prvom rade sú tu asi nevyčerpateľné finančné zásoby ukrajinských oligarchov. Futbal majú ako svoju zábavku, vrážajú do nej neskutočné peniaze,“ hľadal pre MY noviny Žiarskej kotliny rozdiely medzi slovenským a ukrajinským futbalom niekdajší hráč Žiliny Lukáš Tesák. „Dá sa povedať, že život na Ukrajine je aj dosť ťažký. Kto však chce, vie sa o seba postarať a nič mu nechýba,“ hovorí Tesák.
Politika a futbal
Jasný názor má Micheľ aj na politiku. Zatiaľ čo celá Európa od britského publicistu Timothyho Gartona Asha cez nemeckú kancelárku Angelu Merkelovú až po ukrajinského spisovateľa Jurija Andruchovyča odsudzujú súčastné pomery, Micheľ vládu vychvaľuje.
Zásadný zlom v príprave šampionátu podľa neho nastal po voľbách pred dvoma rokmi. Vicepremiér má rád futbal. „Sám som bol chvíľu v politike, takže viem, že sa to využíva ako nástroj politickej propagandy. Možno politici, ktorí sa o futbal nezaujímajú a azda ani nevedia, koľko hráčov ho hrá, zrazu pred EURO hovoria o bojkote,“ povedal pre osporte.sk Micheľ. Na Ukrajine začal pracovať, ešte keď bol poslancom. Do parlamentu preto prestal chodiť. V SDKÚ na neho dnes už ani nemajú číslo.
To však už bolo pred rokmi. Juščenka vystriedal v prezidentskom kresle Janukovyč.
„Janukovyč vyviedol Ukrajinu z divokého kapitalizmu do rovnako divokého feudalizmu. Preto sa pokladá prinajmenšom za monarchu. Potrebu chodí konať na záchod, ktorý má hodnotu 350-tisíc dolárov, je totiž zlatý a vykladaný diamantmi,“ napísal Andruchovyč v eseji, ktorú uverejnil český týždenník Respekt.
„Šport má zostať športom a politika politikou. Ideálne je, ak politika do športu nezasahuje, alebo ak, tak iba pri jeho podpore,“ vidí svoj svet Micheľ.
Ukrajina? V sprievodcovi jednička
O Ukrajine pre SME píše aj reportérka Mladej fronty Dnes Adela Dražanová.
Aký je na Ukrajine život na dedine?
Na Ukrajine existujú nie dve ale tri kategórie: vidiek, mesto a Kyjev. Je to podobné ako v Rusku, Moskva nie je Rusko a tiež sa nemá s čím porovnávať.
„Moja skúsenosť s dedinami na Ukrajine hovorí, že trpia mnohými neduhmi. Často majú z mestského pohľadu zlú infraštruktúru, problém s cestami, spojením s mestami a službami. Napríklad odvoz odpadu je často veľký problém. Nevyhovujúce podmienky bývajú na školách, kde deti sedávajú počas zimy v čapiciach a rukaviciach. Ale nejaká hrôza sa mi to nezdá. Dedinčania tam vedú omnoho tradičnejší život, ku ktorému ich vedú aj nízke príjmy. Sú poľnohospodári, veľa si dopestujú. Neznamená to však, že nepozerajú televíziu, nemajú počítače a mobilné telefóny. Je aj veľký rozdiel v jednotlivých regiónoch.“
Aký je pocit vojsť do ukrajinského mesta?
„Ide o to, do akého. Ako som už spomenula, Kyjev je naozaj veľká a krásna metropola. Potom sú menšie mestá a aj tie sa líšia. Ľvov na západe je niečo celkom iné než Charkov na východe. Môj osobný pocit z ukrajinských miest je celkovo príjemný. Kyjev je zelený, upravený, kompaktný, vzdušný.
Iste má mnoho problémov, ktoré človek zrejme odhalí, až keď sa tam nasťahuje, ale napríklad pre turistu alebo reportéra, ktorý tam má stráviť napríklad niekoľko týždňov, je to svojho druhu oáza.
Doprava a služby fungujú až prekvapivo dobre, metro je spoľahlivé a lacné, jedlo dobré a lacné. Oproti Moskve je veľmi príjemná tá zeleň, to je výrazný rozdiel. Kyjev je plný parkov a k tomu zachovalých a čarovných pamiatok, obchodov a kaviarní. Každý si môže nájsť, čo sa mu páči. Moja skúsenosť mi hovorí, že atmosféra je uvoľnenejšia než v Moskve, ľudia sa viac usmievajú a sú ústretovejší. Viac s vami rozprávajú. Ak by som mala dať v turistickom sprievodcovi Kyjevu známku, bola by to jednoznačne jednička.
Čo negatíva?
„Samozrejme Ukrajine pomôže a je jedno, či je človek v meste alebo na dedine, keď návštevník chodí s očami otvorenými, všíma si problémov, premýšľa o nich. Ukrajina sa potýka s veľkými politickými problémami a z nich plynúcimi politickej apatii spoločnosti. Aj to je však zaujímavý aspekt cestovania na Ukrajinu.“
(trš)