Beijing hlavné mesto Číny som navštívila na jar 2001, kde som strávila 10 zaujímavých dní. Počas pobytu som navštívila množstvo zaujímavých miest, napr., Čínsky múr, Zakázané mesto, park Bei-hai, zoologickú záhradu v ktorej žijú zákonom chranené pandy, atd.
Samotný Beijing (Peking) ma nijak zvlašť neoslovil. Viac sa mi páči Šanghaj, no bol príliš ďaleko a mali sme (ako skupina) taký nabity program, že by sa nám ani nepodarilo navštívit ho, aj keď priznávam, že som sa s touto myšlienkou pohrávala počas celého pobytu, rovnako, ako s myšlienkou ísť ďalej, na Thajwan a odtial do Japonska. (možno nabudúce). Veľmi mi chýbala v Pekingu zeleň. Je jej tam príliš málo, vidieť ju prevažne len v mestských parkoch. Inak len holé ulice a budovy. Mesto na mňa pôsobilo dosť neosobne, depresívne. Jedným slovom, nepáčilo sa mi! Bývala som v hoteli v starom meste s výhľadom na hlavnô cestu. Pohľad nebol veľmi romantický. Videla som len sivú šed asfaltiek po ktorých sa v niekoľkých prúdoch preháňali po celý deň autá. Druhú stranu asfaltiek lemovali sivé stavby, ešte komunistických budov. Snažila som sa nemať dlho otvorené okno, pretože vzduch bol znečistený, nasiaknutý pieskom z mongolskych púšti, ktorý tam non-stop privieval. Mala som šťastie vidieť a zažiť púštnu búrku, ktorá sa prihnala na mesto. Vraj sa vyskytuje raz za 5-6 rokov. Práve som vychádzala z reštaurácie Maxim´s, v tzv. Novom svete./imitácia hotela (verná kópia reštaurácie v Paríži) v ktorom bývala kedysi Callasova, keď bola na turné v Pekingu, ale aj iné známe osobnosti šoubiznisu/.
Mala som čo robit, aby som sa udržala na nohách, aj keď som mala absolútne triezvu hlavu. V meste sa ešte stále prevážne jazdí na bicykloch (ale žiaden horský, alebo kvalitnejší som nepostrehla). Nevšednou zaujímavosťou je, že každý bicykel ma svoje registračne číslo - tzv. ŠPZ-ku, ktorú má pripnutú na ráme, alebo na blatniku. Bicyklisti majú svoju vlastnú cestu, hneď, vedľa hlavných prúdov, po ktorej sa húfne presúvajú - občas to vyzerá, akoby sa vyrojil roj čiernych vrán. Hádam všetci, muži aj ženy, nosia jednotný účes. Sú akoby ich "jedna mater mala". Inak sú velmi milí, usmievaví ale mala som pocit (môžem sa samozrejme aj mýliť), že dosť jednoduchí, vôbec nie su kreatívni a málo prispôsobiví, čo mi občas priznám sa, prekážalo. Inak sú neskutoční majstri kulinárskeho umenia. Zapôsobilo na mňa ich stolovanie a špeciality, ktoré som mala možnosť ochutnať. Samozrejme, že som si dala preslávenu Pekingskú kačicu - bola fakt lahodná. Jedla som ju v malej tenkej placke s priemerom ako moja dlaň, do ktorej som si naukladala na malé kúsky nakrajanú kačicu, cibulu nakrájanu na rezance a celé som to potrela zvláštnou sójovou omáčkou. Potom som placku zrolovala do tvaru palacinky a jedla... mňam! Je mojim zvykom, že v každej krajine, ktorú navštívim, ochutnám jej špeciality a keď mám možnosť, tak počas celého pobytu preferujem jej kuchyňu. V Číne som ochutnala a doslova si aj pochutnala na ďalších špecialitách - žaby. To bola jedna báseň. Niečo tak fantastické som dávno nejedla. (čínsky sa im hovorí - Nju wa).
No ale teraz sa podržte!... Tak bláznivý nápad môžem mať fakt iba ja. Ale... zrealizovala som ho. Objednala som si HADA - čínsky (She)! Samozrejme, že všetko sa tu pripravuje čerstvé a pred prípravou vám prídu potravu ukázať živú... ja som si aj žaby (boli dve-takí mackovia), aj hada odfotila... Keďže had nie je bežnym jedlom ani u nich, tak sme sa dohodli, že mi ho pripravia na ďalší deň. Prichystali mi ho... už na mňa čakal. Samozrejme živý... bola to mladá kobra, presný názov som nezistila... zabudla som sa na to spýtať, priznám sa, lepilo mi, ked som ho videla, ako sa vlni v rukách činana... UFF! Za dvadsať minút som ho mala naporcovaného na malé obdĺžničky a pekne s oblohou sa vynímal na tanieri predo mnou. Urobili ho na cesnaku a v nejakom čínskom cestíčku... z kože, ktorú z neho stiahli, urobili šalát... na malé rezance nakrajána koža bola zamiešaná s mladou cibuľkou a s akýmsi zeleným šalátom, ktorý som podľa chuti nedokázala definovať... tak to bolo aj na mňa, silné café! Vrchol všetkého bolo, keď prišiel za mnou obsluhujúci personál a na podnose mi v dvoch sklenených nádobach priniesol tekutiny - v jednej červenú, v druhej priezračne žltú a ponúkol mi to na pitie... viete čo to bolo? Táa červenáa tekutina, to bola krv z pripravéeneho hada... a ta priezračcna žltá...jeho žlč... Brrrrrrrr!...... tak toto som nedokázala vypit a vrátila som to. Zistila som, ze fajnšmekri to pijú a aj ľudia, ktorí veria v hadiu moc a silu, ktorú po požití krvi a žlče z hada, ziskajú. Mne úplne stačila konzumácia samotného hada... prekonala som sama seba a zjedla som ho. No bolo na ňom viac kostí, ako mäsa, ale zato od toho dňa mám oveľa realistickejšie a farebnejšie sny, ktoré si pamätám... predtým som si pamätala iba niektoré.
Možno že tá hadia sila pôsobi aj po konzumacii jeho mäsa. Ktovie?
i_sebescak@hotmail.com