Hoci sú liptovské kopce prevŕtané banskými chodbami, iba teraz sprístupnili v Žiarskej doline prvú štôlňu.
ŽIAR. Od začiatku apríla môžu návštevníci Žiarskej doliny v Západných Tatrách obdivovať okrem prírody aj jedinú sprístupnenú banskú štôlňu v Liptove. Zachovala sa v originálnej, neupravenej podobe. S pôvodnou dvestoročnou baňou sa spájajú mnohé otázniky.
Medvedia štôlňa má dĺžku päťsto metrov, sprístupnených je tristo metrov. Správcovia, predpokladajú, že baníci ju razili ručne neuveriteľných sto rokov. Prepočítali, že vyhĺbenie, vrátane výbušného čierneho prachu a ceny práce, stálo v prepočte na dnešné peniaze až 2,5 milióna eur.
Pôvod je aj po dvesto rokoch nejasný
Hoci je Medvedia štôlňa najdlhšou v celom masíve Západných Tatier, o jej pôvode neexistuje žiadna písomná zmienka, dokonca nebola zapísaná ani v zozname starých baní a štôlní.
Predpokladá sa, že s jej razením začal šľachtický rod Szentivániyovcov na konci 18. storočia, keď sa ťažba zlata na Bociach a Čertovici prestala vyplácať. Jediným dôkazom o približnom dátume vzniku sú dva letopočty vytesané v stene štôlne.
Výnosná baňa znamenala v minulosti pre majiteľov istotu bohatstva a moci. Šľachtici chceli pravdepodobne zistiť, či sa vzácne kovy nachádzajú aj v masíve Baranca. Ich predpoklady sa však ukázali ako mylné.
V doline nie sú stopy po ťažbe
V prvej polovici 19. storočia Slovensko zachvátila pyritová revolúcia a predpokladá sa, že aj v Žiarskej doline sa ťažila hornina, z ktorej sa vyrábala kyselina sírová. Zaujímavosťou je, že pred vchodom, ani nikde v jeho blízkosti sa nenachádza hlušina, teda haldy vyhĺbenej zeme, ktoré boli bežnou súčasťou okolia baní.
„Všetko museli ihneď prácne odvážať preč,“ vysvetlil Peter Holúbek zo Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši.
Permoníci baníkom pomáhali aj ich trestali
Banská štôlňa upadla do zabudnutia, poznali ju iba miestni nadšenci dobrodružstiev. Patrónom myšlienky sprístupnenia jaskyne verejnosti sú jaskyniari Ivan Kráľ a Peter Vaňek. S jej úpravou pre verejnosť začala skupina šiestich nadšencov zo Stanišovskej jaskyne pred štyrmi mesiacmi, ale všetky dokumenty potrebné k jej prevádzke začal Ivan Kráľ vybavovať už pred šiestimi rokmi. Dôkazom ťažkej práce baníkov v neosvetlenej a hrboľatej štôlni boli mozole na ich rukách pri vyvážaní hlušiny.
Prehliadka jedinej prístupnej štôlne v Liptove trvá približne tridsať minút. Návštevníci sa oboznámia s nástrahami, ktoré pre baníkov predstavovala voda, ukážkami prepravy materiálu.
Expozícia sa však zakladá na ukážke pôvodnej banskej práce, ku ktorej neodmysliteľne patrili permoníci, strážcovia baní s výškou dieťaťa. Hoci vidieť permoníka znamenalo nešťastie, návštevníci sa nemusia báť, škriatkovia v Medvedej štôlni sú zo sadry.
„Permoníci boli tí, ktorí baníkom pomáhali, ale ich aj trestali, keď nedodržiavali pravidlá bane. Viera v permoníkov vytvorila akýsi zákonník práce. Ak boli baníci hluční, nerešpektovali pravidlá, malí strážcovia privolali pohromu,“ vysvetlil Holúbek.
Atmosféru bane zažijú na vlastnej koži
Baníkov sprevádzala v hlbokých štôlňach hustá tma. Prvý úsek expozície je umelo osvetlený, potom návštevníci dostanú čelové lampy a v poslednej časti klasické kahance, aby zažili nefalšovanú atmosféru starej bane.
„Pohybovať sa v tme je v dnešných podmienkach veľmi komfortné. Súčasné lampy sú niekoľkonásobne výkonnejšie a spoľahlivejšie. Baníkovi osvetľoval priestor iba kahanec, ktorý zvieral v ruke. Musel mať pred tmou veľkú úctu a správať sa obozretne, aby mu plamienok nezhasol,“ priblížil Holúbek.
Jediná na Slovensku nesie meno zvieraťa
Bane dostávali pomenovania podľa ženských mien, svätcov alebo mecenášov, teda majiteľov. Medvedia diera je jediná jaskyňa na Slovensku, ktorá nesie zvieracie meno.
Názov Medvedia diera je medzi miestnymi ľuďmi pomerne rozšírený. Niektorí pripisujú názov tomu, že v jej útrobách sa našli kosti medveďa, iní zas, že v nej zimujú medvede. Ani jedna z týchto teórií nie je správna.
Pred štôlňou bola kedysi plechová tabuľa, ktorá upozorňovala návštevníkov, že vstupujú do územia, kde v hojnom počte žijú medvede. Zhodou okolností bola pár metrov pred vstupom do bane a názov medvedia, jej teda prischol úplnou náhodou.
„Nikdy sa v nej žiadne kosti nenašli a medvede by tam ani nemohli žiť, lebo celá baňa je doslova nasiaknutá pachom človeka,“ vysvetlil Holúbek. Historický názov štôlne sa, napriek úsiliu, nepodarilo dodnes vypátrať.