Za Viedňou ma míňali poloprázdne autá, až zastavil natrieskaný chrobák s nápisom Teatro di Compagnol. Posádku tvorili antiglobalisti aj zo Slovenska. Uháňali do Janova na summit G8 a v istej chvíli som takmer podľahol ich pokúšaniu ísť s nimi do kempu. Odolal som a v noci pod širákom som zmokol do nitky.
Talianske hranice som prešiel s veselým nemeckým kamionistom, ktorý mi navrhoval stráviť víkend v slnečnom Bari. Dal som prednosť pozorovaniu holubov na benátskom Námestí sv. Marka. Cesta do Milána bola lekciou z prisťahovalectva – černošská rodinka zo Senegalu mi trpezlivo vysvetľovala, ako sa polovica jej členov stala Talianmi a druhá Francúzmi.
V Turíne mladý ľavičiar nadával na Berlusconiho a v čase, keď v Janove zúrili pouličné boje, dobre padlo máčanie unavených nôh pár kilometrov odtiaľ v Ligurskom mori.
Na juhu Francúzska sa postarší vodič snažil blysnúť pred manželkou a sebavedome poznamenal, že naším prezidentom je „Vaklav Avel“. Unavený som rezignovane vyslovil len „oui“.
Na druhý deň pri vstupe do Španielska sa mladý Nemec Max vo svojej ošarpanej dodávke chválil zvláštnym hudobným nástrojom. Pred očami mi mával slovenskou fujarou. Cvičí na nej podľa kazety s detvianskymi trávnicami. Čo znamenajú slová fujara, Detva či Slovensko, netuší.
Na Katalánskom námestí v Barcelone mi najprv ponúkli hašiš, potom lístok na vyhliadkovú cestu mestom. Prezrel som si pamiatky. Najpodozrivejšie indivíduum na pláži ma varovalo pred krádežami, changemat mi zhltol poslednú bankovku.
Americký pár zo Seattlu sa mi pred Zaragozou zveril, že v Paríži ukradol popolník z hotelovej izby. Pred spoločným foto na rozlúčku v andalúzskom motoreste si to John ešte raz ospravedlňuje: „Veď sme tých Francúzov oslobodili, takže je to vlastne naše.“
Baskický kamionista mi dal lekciu z národopisu: Španieli neexistujú, sú len Katalánci, Andalúzania, Baskovia, Madridčania a tak ďalej. Keď ho upozorním, že Slovensko a Slovinsko nie je to isté, kývne rukou a zamrmle: Russia.
Uháňajúc do Paríža telesne postihnutá Veronique za volantom vysvetľuje, aký je život v metropole neznesiteľný.
Na Marsových poliach sa uškŕňam na „klasických“ turistov, objednám si kávu na Montmartri a na noc si usteliem v Boulognskom lesíku s výhľadom na najstaršie remeselníčky.
O pár dní neskôr mi Frankfurťan v bavoráku zbúral predsudky o suchopárnych Nemcoch. Keď počuje Slovensko, povie len „Nové Mesto nad Váhom“ a zastaví ďalšiemu stopárovi. Lotyš Egon cestuje z Amsterdamu a má slovenskú priateľku. Tá býva – v Novom Meste nad Váhom.
V Karlsbade tanky nevidno, no po rusky tu hovorí každý druhý. Po viac ako 3000 kilometroch ma na Slovensku takmer olúpia o posledných 50 korún.
Po troch týždňoch na ceste si listujem v starých novinách. Píšu o Rakúšanoch a Slovákoch zatknutých v Janove. Patrili k skupine Teatro di Compagnol.
Autor: PAVOL KRÁĽ