Bratislavská výpadovka pri Zlatých pieskoch na diaľnicu smerom na Žilinu patrí k najznámejším stopárskym miestam.
FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
BRATISLAVA – Bratislavská výpadovka pri Zlatých pieskoch na diaľnicu smerom na Žilinu patrí k najznámejším stopárskym miestam. Za pekného dňa je tu hotový koridor mladých ľudí s vystrčeným palcom do cesty a s nápisom cieľového mesta. Za dažďa je ich menej, ale prázdno je zriedkakedy.
Rado z Liptovského Mikuláša hovorí, že stopuje často. „Mnohí takto cestujú iba z finančných dôvodov, ja kvôli dobrodružstvu a relaxu.“
Rado ani dlho nečaká a už mu zastavuje auto s banskobystrickou značkou. Spoza volanta vykukne mladý vodič. Zobral by aj dvoch. „Zoberiem hocikoho hocikedy. Žiadne riziko v tom nevidím,“ prezrádza Richard Líška, ktorý kedysi sám stopoval.
Študent Lubomír Mazal s kamarátom na Slovensku prázdninujú. Prišli z Olomouca. Stopovať sa neboja, len v Čechách sa im to zdá bežnejšie ako na Slovensku. Ale je to aj otázka náhody. „Včera sme stopovali štyri hodiny za Brnom a nakoniec sme to vzdali. Sadli sme na vlak.“
Stopári sa väčšinou zhodnú, že z vodičov zastavia najpravdepodobnejšie dve kategórie. Tí, čo v mladosti stopovali, majú teda stopársku dušu, a potom tí, čo sú naklonení charite, sociálnej pomoci alebo rovno farári. „Je im to blízke. Vôbec nerozmýšľajú, či z toho niečo hrozí, ale chcú pomôcť,“ vysvetľuje dvadsaťpäťročný Roman. Stop je preňho už niekoľko rokov bežná doprava.
Všetkým stopárom odkazuje, že aj stopovanie má svoje „cestné“ pravidlá. „Predovšetkým netreba zastavovať autá do kopca, ani pred a ani za zákrutou. Dobré je mať tabuľku s názvom cieľového mesta. A keď prídete na miesto, kde je už viac stopárov, férové je vždy sa postaviť až za posledného.“ (ru)