*OD NAŠEJ MILEJ ONLINE ČITATEĽKY*

Výlet do krajiny vychádzajúceho slnka - JAPONSKO

...ukázali sme prstom na Bratislavu a potom nás nechali ísť ďalej. Do Japonska vraj chodí veľa Slovákov za prácou a tak každý turista z našej oblasti im je potom podozrivý.

   Pri mojom druhom pobyte na ostrove Taiwan, v júli tohto roku, sa mi naskytla príležitosť urobiť si krátky výlet do Japonska – krajiny vychádzajúceho Slnka. Cesta z letiska Chiang Kai-Shek v Taipei, hlavnom meste Čínskej republiky na Taiwane, na letisko Kansai Osaka na ostrove Honšu v Japonsku, trvala dve a pol hodiny. Po príchode do Osaky sme si museli posunúť ručičky hodiniek o hodinu dopredu, lebo Japonsko sa nachádza vo východnejšie položenom časovom pásme. Keďže sme z Taiwanu odlietali o štvrtej poobede, po príchode do Japonska bolo už pol ôsmej večer a pomaly a isto sa stmievalo. Keď si človek uvedomil, že doma na Slovensku bol práve čas obeda, bolo nám aj ľúto, že deň je už za nami.

     Na colnici na letisku sme zaujali pani colníčku, ktorá sa poprehŕňala v našich taškách a neveriaco si nás prezerala, na čo ju upokojoval s ňou slúžiaci colník, že je to OK a spýtal sa nás, kde na mape je miesto, odkiaľ prichádzame. Ukázali sme prstom na Bratislavu a potom nás nechali ísť ďalej. Do Japonska vraj chodí veľa Slovákov za prácou a tak každý turista z našej oblasti im je potom podozrivý. Ak cestujete ako turisti, nepotrebujete víza na pobyt kratší ako 90 dní, ale ak je dôvodom vášho vstupu do krajiny vychádzajúceho Slnka práca, tak musíte na svojich dokladoch vlastniť kopec pečiatok, len aby boli colníci spokojní a mali vás pod palcom.

   Z letiska Kansai sme sa dopravili do Osaky vlakom, čo trvalo ďalšiu hodinu. Železničná stanica je prepojená sieťou podzemných ciest pre chodcov a tak pri hľadaní nášho hotela sme nemuseli ani z podzemia vyjsť von a našli sme ho pomerne rýchlo vďaka navigačným tabuliam, vystúpili sme po schodoch tesne pred hotel Dai- ichi, ktorý má tvar dokonalého valca s dvoma kruhovými podstavami, obdĺžnikovým plášťom a chýbajúcim trinástym poschodím. Hotel sa nachádza v centre mesta hneď blízko stanice na ulici Umeda Kita-ku, ale vnútri sme nijako nepocítili, že by sa bolo v podzemí preháňalo niekoľko desiatok vlakov naraz. Súčasťou vybavenia maličkej izby nachádzajúcej sa až na dvadsiatom šiestom poschodí, bola ešte menšia kúpeľňa. Všetko sa vám zdá menšie ako u nás, čo súvisí s tým, že Japonci sú vzrastom menší ako my. Dokonalosť technicky vybaveného Japonska sa prejavuje na každom rohu a teda aj v kúpeľni. Obyčajná WC misa je vybavená štyrmi programami, ktoré sme radšej všetky neskúšali, aby sme niečo úplnou náhodou „nevylepšili“ :).  Televíznych kanálov bolo v ponuke menej ako v taiwanskom Taipei a chladnička tiež zívala prázdnotou, na čo sme neboli zvyknutí z nášho pobytu na Taiwane. Ale to bol len jeden z ďalších technických krokov vpred u Japoncov. Namiesto nápojov, ktoré by vás v chladničke nemuseli zaujímať, vám ponúkajú možnosť širšieho výberu v automatoch, ktoré boli na každej chodbe hotela a na každej ulici. Ponuka automatov je široká, od nápojov nealkoholických, kávy, zmrzliny, čokoládových tyčiniek až po cigarety. K ďalšiemu vybaveniu izby patrila aj varná kanvica na vodu farebne zladená s interiérom a ponuka dvoch druhov japonských čajov.

   Veľmi dobrou pomôckou bol pre nás kreslený farebný plán mesta s informáciami o turisticky najatraktívnejších miestach v Osake, ktorý sme našli v hotelových informáciách. Takže na druhý deň sme mohli vyraziť do ulíc a objavovať Osaku. Nápadná odlišnosť, ktorú si v uliciach japonského mesta všimnete je, že sa jazdí vľavo podobne ako vo Veľkej Británii, či v Austrálii. Dokonca aj pohyblivé schody sú nainštalované naopak ako u nás. Vystupuje sa po ľavých schodoch a zostupuje po pravých. Túto skutočnosť sme si uvedomili pri vystupovaní na vrchol vyhliadkovej budovy Umeda Sky building, ktorá exteriérom pripomína budovy v parížskej štvrti La Défense. Naším cieľom bol Osaka Castle. Zámok, ktorý sa nachádza v centrálnej časti mesta je obklopený parkom s množstvom chrámov, pagôd alebo iných pamiatok pripomínajúci dávne časy. Dnes je v ňom múzeum, ktoré umožňuje turistovi nahliadnuť do histórie tejto zaujímavej budovy z 15. storočia. Prvá zaujímavá fotografia, ktorú bolo hodné na ceste do Osaka Castle urobiť, uzrela svetlo sveta medzi modernými budovami Múzea histórie, kde ma zaujala dokonalá replika skladu obilia z piateho storočia nášho letopočtu. Sklad bol postavený na drevených pilieroch aby sa zabezpečila ochrana úrody pred rozličnými prírodnými živlami. Jedným zo živlov doteraz ohrozujúcich územie Japonska sú bez pochyby tajfúny. Onedlho po našom odchode z krajiny tajfún Chata an spôsobil záplavy v niektorých častiach Japonských ostrovov. Múzeum histórie sme síce museli obísť na našej krátkej zastávke v meste Osaka, ale neľutovali sme to, lebo času na objavovanie tohto mesta bolo málo a tak sme si vybrali iba niektoré časti, ktoré sme podrobnejšie preskúmali. Osaka Castle je zámok novovystavaný po požiari v období druhej svetovej vojny. Interiér je preplnený najmodernejšími výdobytkami japonskej techniky a skoro na každom poschodí vám premietajú rekonštrukcie bitiek samurajov, ponúkajú výstavky zachovaných spisov, zbraní alebo iných historicky vzácnych kúskov. Celé múzeum na zámku je prispôsobené aj pre návštevníkov so zrakovými problémami, ktorí sa tam môžu bezpečne pohybovať po trasách vyznačených na podlahe a hmatom sa dozvedať niečo viac o japonskej histórii. Prepletaním sa jednotlivými poschodiami Osaka Castle ma zaujala Zlatá čajovňa (Gold tea room), ktorej majiteľom bol Hideyoshi Toyotomi. Malá miestnôstka mala steny potiahnuté zlatými pásmi od plafónu až po podlahu. Jej zariadenie bolo tiež celé zo zlata. Čajový servis a všetko, čo sa v miestnosti používalo boli zlaté. Zaujímavé bolo to, že nepôsobila gýčovito, ale jemne až príťažlivo. Prístup do nej mal asi málokto Zlatom sa v Osaka Castle nešetrilo. Na jednom poschodí boli ukryté dve veľké zlaté rybky, ktoré pôvodne zdobili strechu zámku. Na streche sa nachádzalo niekoľko menších zlatých rybiek. Stačilo vysloviť tri želania a čakať na ich splnenie. Ale ako som už spomenula, čas a hlad nám takýto prepych nedovolil a museli sme rybky nechať na pokoji a ísť sa naobedovať do najbližšej reštaurácie hneď pod zámkom.


   Osaka Castle



   Nehovorili tam po anglicky a tak dorozumievanie bolo zložitejšie. Na pitie sme si objednali čaj, pretože sa rozpršalo a horúci nápoj by dobre padol. Hoci čašníčka sa tvárila, že rozumie našej požiadavke, priniesla nám ľadovú vodu, s čím sme si dovolili nesúhlasiť a presviedčali sme ju o nevyhnutnosti čajového nápoja. Úspech nenechal na seba dlho čakať a na stole sa objavil čajový sirup, síce studený, ale hrial nás pocit, že sme bližšie k cieľu a že sa teplého čaju azda dočkáme. Možno zapracovala niektorá zo zlatých rybiek na streche Osaka Castle, alebo sa možnosť prinesenia iného nápoja ako teplý čaj zredukovala a nič iné v ponuke reštaurácie už nemali, ale na tretí pokus čašníčka stúpla v našich očiach a naozaj priniesla horúci nápoj, ktorému sa snažíme hovoriť čaj. Japonský čaj pripomína výluh z morských rias a je celkom dobre možné, že ho takto aj získavajú. Nechutí tak úžasne ako čínsky jasmínový, ale keď ste ďaleko od inej možnosti, tak ho vypijete a dokonca si nalejete aj ďalšiu šálku. Skoro v každej reštaurácii v turisticky atraktívnom mieste sa v jednej miestnosti nachádza zároveň aj obchod so suvenírmi a nebolo tomu inak ani teraz. Predavač bol jedinou osobou, ktorá hovorila po anglicky. Ovládal iba čísla, ale aj to sa počíta, veď sme boli predsa v Japonsku a nie v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska. Osaka Castle je obklopený zeleňou s najrozličnejšími druhmi stromov a kríkov. Uprostred nádvoria hneď oproti zámku rastie obrovský strom Gingko s vejárovitými listami vysoký desať metrov, s obvodom 4 metre a vekom dvesto rokov. Neďaleko od neho sa udomácnilo množstvo holubov sadajúcich si na návštevníkov parku a žobrajúcich niečo na zobnutie.
   Japonci, podobne ako Číňania radi relaxujú prechádzaním sa po parkoch, vyspevovaním si rôznych melódií, rozcvičovaním rozličných častí tela všade kde ich to práve napadne. Nie je neobvyklé vidieť skupinku ľudí nemo stojacich v zaujímavej polohe niekde na okraji parku, sústreďujúcich sa jedine na cvičenie a v danej chvíli nevšímajúcich si život okolo nich. A tak sme si aj my na malú chvíľku sadli na lavičku s výhľadom na zaujímavú budovu Múzea histórie, žuli sme žuvačku, každý svoju, a premýšľali sme nad tým, ako sa čo najjednoduchšie dostaneme k ďalšiemu cieľu našej cesty po Osake. Namierili sme si to k budhistickému chrámu Shitennoji, kde nás zastihol silný lejak a nebyť jednej milej predavačky suvenírov, ktorá nám pri odchode z chrámu venovala dáždnik, tak do nitky zmokneme. Vnútri chrámu bolo zakázané fotografovanie a na svojej ceste po Východnej Ázii som sa prvý krát stretla s nápismi nielen v japončine, čínštine a angličtine, ale aj vo francúzštine. Francúzština je pre Japoncov atraktívnym jazykom a zaujímajú sa nielen o cestovanie do Francúzska, ale aj o prenášanie aspoň časti francúzskeho ducha do svojej rodnej krajiny. Nápisy niektorých obchodíkov v uliciach miest sú vo francúzštine a sortiment obchodov je tiež privezený priamo z Francúzska. Ďalším románskym jazykom, ktorý učaroval japonským obyvateľom je taliančina. Televízne kurzy zamerané na vyučovanie tohto jazyka frčia na plné obrátky, i keď efektívnosť a praktickosť tohoto spôsobu učenia sa cudzieho jazyka nie je pravdepodobne veľká.       Japonci obľubujú francúzske a talianske reštaurácie. Pizzérie nájdete na každom rohu a cez pizzu, ktorú vám prinesú na stôl dovidíte až do Milána. Posledným chrámikom, v ktorom sme sa v Osake zastavili bol Isshinji, ktorý bol postavený v roku 1185 Hohnenom Shoninom a prispel tak k ďalšiemu šíreniu budhizmu v oblasti, kde prevláda šintoistické náboženstvo. Pomaly sa začalo stmievať a nám dobre padlo drobné ovocné osvieženie v malej cukrárničke neďaleko veže Tsutenkaku. Dorozumievanie s čašníčkou bolo tentoraz zjednodušené vystavenými ovocnými miskami vo výklade a tak stačilo iba ukázať na jednu z nich. Z rádia sa ozývali zvuky nejakej japonskej stanice a z jedného kúta cukrárne k nám prenikal hlučný hovor dvoch domácich návštevníkov pokročilejšieho veku, ktorí sa sem pravdepodobne pravidelne chodia kultúrne vyžiť. Jedna miska stála päťsto yenov a obsahovala bielu až priesvitnú želatínu nakrájanú na drobné kocky, mesiačik zeleného melóna, červený melón, mandarínky, ananás a sladkú červenú fazuľku. Aby všetky misky neboli rovnaké, odlišovali ich ďalšie prísady ako napríklad zmrzlina alebo sladké gaštany. Pre rodičov s deťmi je v meste niekoľko možností na celodenné výlety, čo domáci aj s obľubou využívajú. Festivalgate je miestom, kde sa sústreďujú rozličné zábavné automaty a priestory na hry všetkých druhov. Rozprávkové bytosti alebo hrdinovia kreslených seriálov tu majú zelenú.

    Ďalším miestom, kde sa musíte preplietať medzi rozšantenými jedincami rôzneho veku je Akvárium „Kaiyukan“, ktoré sa nachádza na druhom konci mesta a so svojimi 5400 tonami vody v najväčšej cisterne na svete vlastní najväčšieho žraloka „Jinbeizame“. Videla som už Oceánografické múzeum v Monaku, Akvárium vo Francúzsku alebo Sea World na Taiwane, ale ani jedno sa nevyrovná Akváriu v Osake. Okrem typických akváriových rybičiek a koralov najrozličnejších tvarov a farieb, sme tu našli celú kolóniu nádherných tučniakov, obrovské morské vydry, zlaté tulene, ružové plameniaky a v časti nazvanej dažďový les krokodíly, opice, papagáje, no jednoducho celý živočíšny svet, ktorý má často málo spoločného so životom v mori. Hravé delfíny alebo kosatky, zdanlivo pokojné žraloky, či obrovské korytnačky pochádzajúce až z Galapág, to všetko je tu len pre vás, aby ste si na chvíľu oddýchli od každodenného zhonu a zabudli na to, že na druhý deň treba ísť do práce alebo na ďalšiu ďalekú cestu, čo bol náš prípad. Vo večernom daždi sme sa vracali do hotela a stretávali sme veľa policajtov v bielych pršiplášťoch, ktorý sa vo dvojiciach prechádzali po meste a dozerali na všeobecný poriadok. Nebola by som ich spomenula, ale zaujal ma jeden jav. Policajti nechodili vedľa seba tak, ako je to zvykom u nás, ale pekne tri, či štyri kroky za sebou, nekomunikovali spolu, ale naozaj sledovali okolie. Pozdravili hliadku, ktorá išla opačným smerom. Vzbudzovali rešpekt. Možno práve vďaka tomu máte vo východoázijských mestách dobrý pocit a nemusíte sa báť, že vám niekto ukradne zamknutý bicykel. Nezamknutých bicyklov bolo všade habadej a dovolím si tvrdiť, že sa dočkali svojich majiteľov bez neželanej zmeny stanoviska.

   Na druhý deň ráno sme si na železničnej stanici kúpili lístok do mesta Kyoto a počkali sme si na náš rýchlik. Vlaky jazdia v malých časových intervaloch jeden za druhým a sú dosť plné. Z japonského železničného poriadku, ktorý dostanete v informáciách na každej železničnej stanici zadarmo, sa dozviete, že cestujúci môžu na premiestňovanie sa z jedného mesta do druhého používať až päť druhov vlakov rôznych rýchlostí s rozličnou úrovňou pohodlia. Najrýchlejším je určite Šinkansen super expres, za ktorým nasleduje celá séria expresov končiac vlakom podobného typu ako je náš osobný vlak. Pohodlnosť cestovania zvyšuje aj možnosť zakúpenia si viacdňových cestovných lístkov s výraznými zľavami pre deti a mladých ľudí do 25 rokov. Z Osaky do Kyota sme sa dostali asi za pol hodinu. Po vystúpení z vlaku nás privítala ultra moderná viacposchodová železničná stanica, na ktorej ste okrem informácií našli niekoľko reštaurácií, cestovných kancelárií, či obchodných firiem. Na deviatom poschodí sme objavili internetové stredisko vybavené niekoľkými počítačmi a modernou knižnicou. Pri kupovaní si pol hodiny internetu sa nám prihovorila po rusky dievčina sediaca v susedstve japonskej pracovníčky. Z počúvania našej slovenčiny usúdila, že hovoríme jazykom podobným ruštine, či ukrajinčine a tak neváhala a prezradila nám, že pochádza z ukrajinského Kyjeva a už druhý rok pracuje v meste Kyoto a zdokonaľuje si tam svoju japončinu. No a ja som mala možnosť spomenúť si na staré gymnaziálne časy, kedy som sa venovala ruštine naposledy počas maturitných skúšok pri rozoberaní diel básnikov Voznesenského, Roždestvenského a Jevtušenka. Na železničnej stanici Kyoto sme prvý krát videli japonské dievčatá odeté do pekného modrého kimona ponúkajúce okoloidúcim propagačné materiály firmy predávajúcej mobilné telefóny. Okrem týchto dievčat chodí v kimonách len veľmi malé percento japonských žien. Tradície odchádzajú pomaly a isto do zabudnutia alebo zostávajú iba jedným zo spôsobov ako zarobiť na turistoch z rôznych kútov sveta ako to bolo v prípade mladých mužov živiacich sa rikšovníctvom. Po celodennom behaní s rikšou za pätami by som nechcela byť na ich mieste ani na chvíľu a vôbec im túto prácu nezávidím, i keď uverím, že členky majú určite vypracovanejšie ako ja. Napriek tomu je rikša veľmi atraktívnym dopravným prostriedkom pre každého návštevníka historickej časti mesta. Mládenci totiž ochotne zastúpia akéhokoľvek profesionálneho sprievodcu a pomerne dobrou angličtinou sa snažia vysvetliť vám, okolo ktorej pagody ste sa práve prehnali. Prístup do chrámov nie je v Japonsku zadarmo a vstupné je dosť vysoké. Pri Šogun pagode sme zastihli skupinku domácich turistov so sprievodcom, ktorý aj nám ochotne povedal zopár slov po anglicky o spomínanej stavbe a poradil nám najjednoduchšiu cestu k ďalším pagodám. V Kyote je veľké množstvo historických stavieb, ale aj múzejných zbierok.
   Naše kroky preto zablúdili k Múzeu histórie, na nádvorí ktorého nás privítala socha „Le Penseur“ (Mysliteľ), francúzskeho sochára Auguste Rodina (1840-1917), ktorá bola vyrobená v rôznych veľkostiach a viaceré exempláre sú dnes vystavené v rozličných múzeách po celom svete. Hustý dážď rozhodol, že naša vychádzka po Kyote, meste, kde na prechode pre chodcov počuť na zelené svetlo slávičí spev alebo kukanie kukučky, sa schýlila ku koncu a s nádejou lepšieho počasia sme sa vybrali na západnejšiu časť ostrova Honšú do mesta Hirošima, ktoré smutne vstúpilo do svetových dejín v šiesty augustový deň roku 1945 o 8:15 ráno.

  Prvá atómová bomba použitá proti ľuďom vybuchla asi 580 metrov nad miestnou nemocnicou a zničila všetko v najbližšom okolí. Ruiny jednej z poškodených budov, ktorá sa nachádzala približne 160 metrov od hypocentra, stoja dodnes na pôvodnom mieste ako spomienka na túto hroznú udalosť. Zaujímavosťou je, že autorom architektonického návrhu budovy Prefektural Industrial Promotion Hall postavenej v roku 1915, bol český architekt Jan Letzel. V decembri roku 1996 boli ruiny budovy, výstižne nazývanej A-bomb Dome, zaradené do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Okrem tejto stavby bola v meste zrekonštruovaná budova Hiroshima Castle, ktorý bol postavený v roku 1591 feudálom Terumotom Morim a počas atómového výbuchu bol tiež zničený. Tento raz bol naším sprievodcom po miestach, kde človeku prechádza mráz po chrbte, len dážď nesmelo bubnujúci na darovanom dáždniku, túlavé mačky schovávajúce sa pod ružovými kríkmi a zvláštne ticho šíriace sa v centre dnes pomerne hlučného mesta. Po návrate z prechádzky po meste Hiroshima, sme sa zastavili v jednej z reštaurácií na železničnej stanici a objednali sme si palacinku plnenú kapustou, cibuľou, klíčkami, mäsom, špagetami a praženicou, poliatu sójovou omáčkou s bylinkami a sezamovými semienkami. Jedlo bolo miestnou pochúťkou, pretože ho predávali takmer vo všetkých reštauráciách na okolí. Ďalšou špecialitou tohto mesta, ale aj zvyšku Japonska, ktorý sme navštívili, boli gaštany - varené, pečené, prípadne inak upravené. Boli prvotriedne a veľmi chutné Na trase z Kyota do Hirošimy a späť do Osaky, sme nestihli príliš pozorovať krajinu, pretože super expres Hikari si to šinul naozaj super rýchlosťou. Cestu dlhú takmer štyristo kilometrov sme prekonali za necelé dve hodiny. Mali sme aj štyri zastávky: Šin Osaka, Šin Kobe, Okayama a Fukuyama. Tunelov bolo na ceste viac ako by sme si želali. Pri prechode vlaku tunelom vám zaľahne v ušiach ako keď stúpate do výšky pri štarte lietadla. Napriek tomu sme si nemohli nevšimnúť charakteristický znak japonských rodinných domov lemujúcich železničnú trať – čierne, sivé alebo modré škridly na strechách. O pohodlie cestujúcich je postarané vybavením vlaku sklápacími sedadlami, pojazdnými stánkami s malým občerstvením, úctivým správaním sprievodcu v béžovej uniforme, ktorý pri vstupe do vagóna pozdraví nahlas všetkých cestujúcich. Na WC bolo neporovnateľne čisto oproti našim vlakovým ponukám a dokonca tu mali dva druhy kabíniek, na jednej nápis Western style a na druhej Japanese style. Odporúčam Western style, sme naň zvyknutí aspoň čo sa tvaru misy týka. Japanese style pripomína WC na odpočívadlách pozdĺž francúzskych diaľnic, jednoducho povedané - diera v podlahe. Utrmácaní z dlhej cesty sme sa vrátili do hotela v Osake a na druhý deň ráno sme nasadli do lietadla a vrátili sme sa späť na Taiwan.
    Ale ešte jedna príhoda z japonského výletu stojí za spomienku. Pri čakaní na vlak z hotela na letisko sa ako zvyčajne ľudia zaraďujú do radov a po otvorení dverí postupujú pomaly do vozňov. Aj my sme stáli v jednom z mnohých radov na čele so staršou pani. Susedný rad mal veliteľku podobného veku. Oba rady nastupovali do tých istých dverí, lenže babkám sa takýto postup zjavne nepáčil, pretože každá z nich mala v úmysle vstúpiť do vlaku ako prvá. Nedohodli sa a tak sa začali mlátiť po hlavách a ušlo sa aj pánovi, ktorý sa ocitol medzi nimi a snažil sa zmierňovať ich v násilných prejavoch vzájomných sympatií. Mala som chuť ich odfotiť, ale neodvážila som sa, aby sa ich odhodlanie neobrátilo proti mne :).

Renata

Najčítanejšie na SME Cestovanie


Inzercia - Tlačové správy


  1. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  2. Lokalita pod Kolibou výrazne mení svoju tvár
  3. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci
  4. Trenčania to chcú mať všade blízko. Kde kupujú byty?
  5. ENGIE Services odovzdala do prevádzky novú kotolňu v Košiciach
  6. Žilina Voce Magna 2017 – Medzinárodná súťaž zborového umenia
  7. Poistenci VšZP už nebudú platiť 17 centov v lekárňach za recepty
  8. Exotické destinácie s priamym letom z Viedne
  9. Potraviny typické pre váš región nájdete už aj v Kauflande
  10. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished!
  1. Program obnovy chodníkov v Starom Meste schválený
  2. Stavebná fakulta STU získala certifikát EUR-ACE
  3. Stavebná fakulta STU získala certifikát EUR-ACE
  4. Príďte na Deň otvorených dverí v Novom Ružinove
  5. Študenti sa rozhodli zmeniť svoju školu
  6. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  7. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci
  8. Samsung Galaxy Note8 umožňuje tvoriť veľké veci
  9. IMMOFINANZ spúšťa medzinárodnú reklamnú kampaň retailovej značky
  10. Trenčania to chcú mať všade blízko. Kde kupujú byty?
  1. Poistenci VšZP už nebudú platiť 17 centov v lekárňach za recepty 8 897
  2. Exotické destinácie s priamym letom z Viedne 7 618
  3. Lokalita pod Kolibou výrazne mení svoju tvár 2 495
  4. Trenčania to chcú mať všade blízko. Kde kupujú byty? 2 104
  5. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished! 1 812
  6. Potraviny typické pre váš región nájdete už aj v Kauflande 1 735
  7. Päť mýtov, ktoré ste počuli. A možno aj uverili 1 571
  8. Všetko, čo by ste mali vedieť o umelom oplodnení 916
  9. Ušetrite až 60 % nákladov na elektrinu využitím slnečnej energie 895
  10. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci 775