V sedemnástom storočí sa štvrť Marais vyšvihla na obľúbenú adresu vysokej vidieckej šľachty a o sto rokov neskôr o vlások ušla rúcaniu v rámci veľkej prestavby, ktorou dal barón Hausmann Parížu novú tvár. Taká mu viac-menej zostala dodnes.
V tieni širokých bulvárov v úzkych zakrútených uličkách tretieho a štvrtého parížskeho obvodu spoločne vedľa seba prežilo niekoľko kultúr a architektúr. Nádherné mestské paláce šľachty - hôtels - sa pyšnia medzi nachýlenými domami remeselníkov, nájomné kasárne vedľa centier rádu templárov.
V hôtel Saint-Aignan, postavenom v roku 1640, je od roku 1998 Múzeum židovského umenia a dejín. Tu môžete nazrieť do kultúry pre mnohých veľmi exotickej: kultové predmety, ale aj maľby autorov ako El Lissitsky, Modigliani, Soutine a Chagall.
Ťažiskom múzea sú dejiny parížskych židov. Pôvodne tu boli vo väčšine sefardskí židia z arabsko-španielskeho Stredomoria. Po Veľkej francúzskej revolúcii začali do Paríža prichádzať nábožní židia z východnej Európy. Prichádzali sem súvisle až do začiatku dvadsiateho storočia. Vtedy tu bývalo a pracovalo 160 000 židov z Ruska, Rumunska, Litvy a Poľska. Ich duchovné centrum postavil otec parížskeho metra - architekt Hector Guimard. Nebol žid, ale mal za ženu americkú židovku. V budove synagógy Agudath Hakehilot spojil - v rokoch 1913 - 1914 - prísneho ducha židovskej viery s hravou estetikou secesie. V štyridsiatom roku Nemci dovtedy najväčšiu parížsku synagógu vyhodili do vzduchu. Dnes stojí zrekonštruovaná na pôvodnom mieste a patrí medzi národné francúzske pamiatky. Susedí s ňou správa parížskej obce ortodoxných židov, malej, ale aktívnej menšiny.
Pár krokov odtiaľ je hlavná svetská tepna židovskej štvrte, rue des Rosiers. Vo vzduchu cítiť jidiš. Hlavne v nedeľu ráno, keď sa skončí šábes, to tu kypí životom. Tradične poobliekaní muži v čiernych klobúkoch, s dlhými pajesmi a bradami, občas v sprievode svojich synov, pochodujú rýchlym krokom so sklonenými hlavami. Manželka a dcéry cupkajú v primeranom odstupe.
V maličkých trafikách na rue des Ecouffes si kupujú svoje židovské noviny - Tribune Juive a Actualité Juive - obidva týždenníky vychádzajú v Paríži. Hebrejské knihy zas v kníhkupectve, ktoré vyzerá ako malé múzeum. Vo výklade obchodu s devocionáliami sú sedemramenné svietniky hneď vedľa jarmuliek a modlitebných šálov.
Inštitúciou na korenia a vône je odjakživa rue Francois Miron. Na dodržiavanie predpisov čistoty na bitúnkoch dozerá Beth Din, parížsky veľkorabinát. Zahraniční návštevníci nájdu na internete dlhé zoznamy s obchodmi, v ktorých dostať kóšer potraviny.
Z pekární na rue des Rosiers vanie vôňa teplého kysnutého pečiva. Vo výkladoch sa kopia sladké dobroty zo stredoeurópskych končín: makovník, jablčná štrúdľa a vysoké syrovníky. Na ulici si na každom rohu v maličkom stánku môžete kúpiť falafel. Jo Goldenberg podáva plnenú rybu, bliny s kaviárom a ďalšie kóšer špeciality.
Dvadsať redaktorov malého televízneho kanála Télévision francaise juive presadzuje toleranciu a lepšie spolužitie židov, moslimov a príslušníkov ostatných náboženstiev. Malá televízia sídli - nie náhodou - na rue des Rosiers.
Farebný mix ulíc píše tie najlepšie príbehy a programy, na ktoré sa už pozerajú zďaleka nielen židovskí diváci. ANDREA PUKOVÁ
Na uliciach La MaraisRue du Pont Louis-Philipe - v decembri 1860 si básnik Charles Baudelaire najal na čísle 4 malý byt pre svoju milenku Jeanne Duvalovú
Rue des Jardin Saint-Paul - na mieste domu číslo 6 býval Moliere
Rue Beautreillis - 3. júla 1971 o piatej hodine ráno v dome číslo 17 zomrel spevák skupiny Doors Jim Morrison
Place des Vosges - najpôvabnejšie miesto Marais. V jednom z domov tvoriacich toto námestie žila aj rodina Victora Huga. V dvadsiatich rokoch býval na tomto námestí tiež Ernest Hemingway.
Rue de Sévigné - v dome číslo 23 na rohu rue des Francs-Bourgeois bývala Marie de Rabutin Chantal, markíza de Sévigné, autorka slávnych listov, ktoré poskytujú obraz francúzskej spoločnosti druhej polovice 17. storočia
Rue de Thorigny - v hôteli Salé je umiestnené múzeum Pabla Picassa
Rue Cloche-Perse - túto ulicu preslávil básnik a tulák Francois Villon. Píše o nej v Balade o tlstej Margot.
Rue Francois Miron- v Paláci de Beauvais býval taliansky renesančný básnik a prozaik Torquato Tasso a tu začal písať svoj hrdinský epos Oslobodený Jeruzalem. Istý čas tu býval aj mladý Wolfgang Amadeus Mozart.