SME

Rwanda - krajina zjazvených spomienok

Sestrička a študentka zo Slovenska strávila pol roka v jednej z najchudobnejších krajín sveta - Rwande.

Rwanda je u nás známa nanajvýš genocídou z 90. rokov a horskými gorilami. No dnes je to krajina, ktorá sa snaží zabudnúť na občiansku vojnu, vzdelávať svojich obyvateľov a hostiť turistov. Preto sa neostýchajte, keď vám domorodec podáva mačetou zjazvenú ruku na pozdrav.

Jedného dňa prišla do humanitárneho strediska uprostred rwandskej dediny Kibeho sedemnásťročná Jeanette s dvojdňovým novorodencom na rukách. Nevedela jediné slovo po anglicky, ale aj bez rečí bolo zrejmé, že si iba ťažko poradí sama so sebou, nieto s dieťaťom.

Práve prišla z Kibeho, hlavného mesta, kam rodičia z celej krajiny posielajú svoje početné deti zarábať peniaze hneď, ako vyrastú.

Matka s dieťaťom však zarábať nedokáže, a tak sa Jeanette pokúsila vrátiť domov. Neuspela. Jej matka je mŕtva už dávno a otec s novou manželkou nechce mať doma neproduktívnu dcéru s dieťaťom na krku.

Zúfalú matku prichýlia sestry pallotínky, ktoré sa starajú o miestne potravinové centrum. Jeanette a jej malej dcére pridelia miestnosť, do ktorej sa vmestí len matrac.

Ešte treba prideliť meno dieťaťu. Obyčajne to v Rwande robia otcovia na ôsmy deň po narodení dieťaťa. No zvyky musia ísť nateraz bokom. Malému dievčatku pomôžeme vybrať meno my. Bude sa volať Joanna.

rw.jpg

Nutričné centrum

V potravinovom centre budú môcť zostať zopár týždňov, kým Joanna nezosilnie. Potom si jej matka bude musieť poradiť sama. Pravdepodobne sa vyberie do iného strediska humanitárnej pomoci, ktorých sú po celej krajine desiatky. Okrem cirkevných organizácií ich zakladajú a financujú vlády a neziskovky najmä zo Spojených štátov a Belgicka, ktoré ešte v minulom storočí Rwandu kolonizovalo.

Fungovanie zdravotného strediska v dedinke Kigali podporuje slovenská Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Okrem potravinovej pomoci pomáha miestnych obyvateľov vzdelávať – od kurzov angličtiny až po varenie.

Každé ráno pred nutričným centrom postávajú desiatky žien s malými deťmi. Prichádzajú pešo, pretože automobil je v krajine výsadou bohatých. A tak sa plahočia, niektorí i desať kilometrov, v období sucha prašnými cestami, v období dažďov zase blatom. Rwanďania sú putujúci národ, všade sú schopní zájsť pešo. A naboso.

Prichádzajú, aby nakŕmili deti. Podvýživa je v krajine príčinou 70 percent chorôb, ktoré vedú k úmrtiu detí predškolského veku. Práve tu sa ešte dajú vidieť deti s nafučanými bruškami, ktoré sme na Slovensku vídavali len v časopiseckých článkoch o Afrike.

Problémom nie je len nedostatok potravy, ale aj jej zloženie. Hlavnú časť jedálneho lístka na dedinách tvoria sladké zemiaky a fazuľa. Dospelí jedia raz denne, matky sa snažia svoje deti čo najdlhšie dojčiť, neskôr ich prikrmujú mäsom z morských prasiat, ktoré sú v dedinách okrem kôz najdôležitejším zdrojom mäsa. Keď sme raz deťom rozdali keksíky, kým ich ochutnali, poriadne si ich poprezerali. Nič podobné predtým nikdy nejedli.

Vodu získavajú z potoka alebo z miestnych studní, často je to však vo väčšej vzdialenosti od ich domu. Takmer nikto vodu neprevára, takže spolu s nedostatočnou hygienou je voda najčastejšou príčinou ochorení.

V nutričnom centre dostávajú miestni jedlo za minimálny poplatok, aby sa naučili, že nič nie je zadarmo.

rw2.jpg

Záškoláci

No i tak si v Rwande musíte zvyknúť na žobrajúce deti. „Money“ je slovo, ktoré ovládajú aj tie najmenšie. Najhoršie sa zvyká na to, keď nepýtajú peniaze, ale jedlo.

Presne takú dvojicu – asi dvanásťročné dievča a o trochu staršieho chlapca sme stretli v Kigali. Keď sa nám prihovorili so žiadosťou o jedlo, všimli sme si, že v rukách zvierajú fľaše. Šiel z nich prenikavý zápach lepidla. Deťom ulice fetovanie pomáha zahnať hlad. Aspoň na chvíľu.

Vyberieme z tašky keksy, čo sme práve kúpili v obchode. Chlapec i dievča majú zrazu radostný úsmev na tvári, odchádzajú, ona nesie v ruke balík keksov, z ktorého obaja vyjedajú, a on dve fľašky - na horšie chvíle.

Hoci je v Rwande povinná školská dochádzka do 12 rokov, nie všetci rodičia si môžu školu pre svoje dieťa dovoliť. Povinná je totiž aj školská uniforma. V prepočte vyjde aj na desať eur, čo je pre mnohých nedosiahnuteľná suma, zvlášť keď majú doma aj štyri-päť detí, čo je v Rwande bežný počet.

Ešte nedostupnejšie sú hračky. Deti sa hrajú s loptou upletenou z banánových listov alebo s kolesom, ktoré poháňajú palicou. Autíčko sa dá postaviť z umelohmotnej fľaše, lietajúca vrtuľka zase spraviť z papiera.

Keď sme malému trojročnému chlapcovi chceli darovať plyšového psíka – prívesok na kľúče, začal plakať od strachu. Nič podobné v živote nevidel.

rw3.jpg

Mačetová Genocída

Rwandu sme pred príchodom mali zapísanú ako krajinu, kde prebehla jedna z najhorších novodobých genocíd na planéte. Vraždenie Hutuov a Tutsiov prinieslo milión mŕtvych. Stačilo na to menej ako 100 dní.

Udalosti spred sedemnástich rokov pripomínajú pamätníky. Jeden z nich, v mestečku Murambi, bol pôvodne školou, do ktorej sa ukryli tisíce ľudí pred zúrivými mužmi s mačetami. Úkryt ich neuchránil a väčšina z nich zomrela. Ich zabalzamované mŕtvoly sú v škole dodnes. Poukladané na drevených laviciach pôsobia desivo. V ich tvárach sa zachoval výraz hrôzy z blížiacej sa smrti.

rw4.jpgRwanďania väčšinou genocídu nespomínajú, prípadne o nej nehovoria do podrobností, všetko len vo všeobecnosti. No hovoria za nich zmrzačené a zjazvené telá.

Náš priateľ Frederick Ndabaramiye, spoluzakladateľ centra pre deti s postihnutím, nemá ruky. Prišiel o ne pred trinástimi rokmi, keď cestoval autobusom, ktorý zastavili vojaci. Kázali mu pozabíjať všetkých spolucestujúcich. Vtedy pätnásťročný Frederick odmietol a tak sa do zabíjania pustili sami vojaci. Jemu za trest odsekli mačetou končatiny.

Iný hrozivý príbeh nám rozprával priateľ Innocent. Pochádzal zo zmiešanej rodiny – matka bola z kmeňa Tutsiov, otec z kmeňa Hutuov. Pôvod detí v takom prípade automaticky odvodzovali od matky.

Otcova rodina nútila otca Innocenta, aby manželku i deti zavraždil. Otec odmietol a tak sa rodina musela dať na útek pred prenasledovaním. Presúvali sa z miesta na miesto a keď sa po niekoľkých mesiacoch vrátili do dediny, našli svoj dom zničený, matkinu rodinu vyvraždenú.

Prezident Rwandy síce vyhlásil, že teraz už nie sú Tutsiovia a Hutuovia, ale iba Rwanďania, no náš priateľ je rozhodnutý, že do dediny, odkiaľ ho kedysi vyhnali, sa už radšej nikdy nevráti.

Africké Švajčiarsko

Napriek všadeprítomným známkach nedávneho násilia sme sa v krajine cítili bezpečne. Zvykať sme si museli na to, že intímna zóna je pre Rwanďanov oveľa menšia než naša. Možno je to tým, že ich je veľa na malom území – hustota osídlenia je v porovnaní so Slovenskom dvojnásobná.

Oproti rezervovaným Európanom sú Rwanďania oveľa otvorenejší, radi sa s vami porozprávajú, keď sa pýtate na cestu, často vás do cieľa odprevadia, len aby si s vami na chvíľu podebatovali.

Na ulici často vidno mužov, ako idú a držia sa pritom za ruky. Pre nich je to prirodzený prejav priateľstva.

Rozbehaný Európan si ťažko zvyká na „african time“. Miestni ľudia majú na všetko čas, nikam sa neponáhľajú, čo neurobia dnes, pokojne odložia na zajtra a meškanie na dohodnutú schôdzku môžete počítať na hodiny. Má to aj svoje výhody: nikto nie je nervózny a aj v natlačenom autobuse sa nikto nesťažuje.

Svojským spôsobom sa o dojem bezpečnej krajiny usiluje vláda. Prezident napríklad zakázal nápisy „pozor, zlý pes“ a múry, v ktorých sú zabetónované sklené črepy. Vojakov a policajtov vidno všade, no nijako sa do vás nestarajú, nanajvýš strážia, či vás niekto z miestnych príliš neotravuje.

Možno aj vďaka tomu sa v krajine prekvapujúco rýchlo rozbehol turistický ruch. Cestovateľov láka zelená krajina „tisícov vrchov“. Niektorými cestičkami sme chodili takmer denne, no úžasné výhľady na zvlnenú krajinu nás zakaždým očarili.

Najväčšou atrakciou je národný park Vulcanoes v pohorí Virunga. Práve tam žijú horské gorily, o ktorých napísala slávnu knihu Gorily v hmle zoologička Dian Fosseyová.

Turisti, ktorí prichádzajú najmä zo Spojených štátov, Francúzska a Belgicka, s obľubou navštevujú dediny pygmejov, fabriky na výrobu čierneho čaju či jazero Kivu.

Jana Petrášová
je zdravotná sestra, ktorá na vysokej škole študuje charitatívnu a misijnú činnosť. Dostať sa do Afriky bolo jej snom. Tento rok sa jej splnil, keď ju vysoká škola vyslala na misiu do Rwandy. „Vybrali dve študentky a pre nás obe to bol úžasný zážitok,“ hovorí Jana.

rw5.jpg

Autor: Jana Petrášová

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Cestovanie

Komerčné články

  1. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? Takto internet rozšírite do každého kúta
  2. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  3. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  6. Do ZWIRN OFFICE sa sťahuje špičková zubná klinika 3SDent
  7. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  8. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  1. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  2. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  3. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  6. Dobrovoľníci z MetLife vysadili nové stromy a kríky
  7. MISSia splnená. Projekt Kesselbauer ožíva spokojnými majiteľmi
  8. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  1. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 30 701
  2. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 528
  3. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 15 622
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 714
  5. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 9 993
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 9 720
  7. McDonald's reštaurácia Košice Jazero ukončuje svoju prevádzku 9 666
  8. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 458
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
  1. Ľuboš Vodička: Zolná, kostol za hradbami
  2. Ľuboš Vodička: Slovenské hrady: Tematín
  3. Anton Kaiser: 100 rokov organizovanej turistiky III.
  4. Ladislav Kucharik: Bahrain - panské pieskovisko na zimu
  5. Michal Drotován: Singapur - mesto budúcnosti. Naozaj?
  6. Aleš Tvrdý: Ľudské povolania
  7. Ľuboš Vodička: Kam vo Viedni, keď prší? Albertina
  8. Miroslav Lisinovič: Putovanie slovenskými kalváriami - Lokca
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 45 414
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 471
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 352
  4. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 12 009
  5. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 8 344
  6. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 338
  7. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 7 848
  8. Ján Šeďo: Malý cár : "Uvedomme si, že máme 2 atómové elektrárne". Vážne ? 6 416
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  5. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  6. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  7. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
SkryťZatvoriť reklamu