Santa Claus je typický Američan. Aj preto, lebo je ukážkou toho, čo vznikne premiešaním viacerých tradícií, ktoré si v minulosti so sebou priviezli európski prisťahovalci. Základom pre vznik legendy o Santa Clausovi sú esencie príbehov o svätom Mikulášovi, holandskom Sinterklaasovi či germánskom bohovi Odinovi.
O zlepšenie jeho pôvodného imidžu rozjímavého pustovníka a dobrodinca, ktorý rozdáva darčeky, sa podľa istých zdrojov postaral nenápadný americký učiteľ. Bolo to v 18. storočí, keď napísal a v miestnych novinách uverejnil svoju vianočnú poviedku. Hlavnému hrdinovi príbehu prisúdil bielu bradu, okrúhle brucho, obliekol ho do červeného kabáta opásaného čiernym opaskom a gatí zastrčených do kožených čižiem.
Z učiteľskej fantázie pochádza aj žoviálny Santov smiech a žmurkanie.
Pochúťky pre kone
To, že sa Santa Claus spúšťa dolu komínom, bolo inšpirované pôvodnými poverami a najmä symbolikou, aká sa pripisovala kozubu, epicentru rodinného života. Takisto vešanie ponožiek či čižiem malo spočiatku ďalší rozmer – súvisel s germánskym bohom Odinom, preháňajúcim sa po nebi na koni. Je pravdepodobné, že rovnaký dopravný prostriedok spočiatku používal aj Santa Claus.
No a čižmy na kozube viseli preto, aby do nich deti vložili mrkvu, cukor a seno, čiže pochúťky pre Santovho koňa. Za odmenu si ráno v tých istých čižmách našli sladkosti a ovocie.
Santa Claus úraduje vo svojej kancelárii v laponskom mestečku Rovaniemi. Santu síce vymysleli v USA, najväčšiu radosť však z neho majú Fíni, pretože podľa legendy Santa má domov práve v Laponsku (ležiacom vo Fínsku) a každoročne ho príde navštíviť takmer milión turistov .
Osem sobov + jeden
Netrvalo dlho a Santa Claus sa dočkal ďalších inovácií. Už v 19. storočí mal nielen pomocníkov – škriatkov, ktorí mu pomáhali baliť darčeky, ale aj fixný portrét od dobového amerického karikaturistu T. Nasha. Zároveň mu určili trvalé bydlisko v Laponsku a osem sobov. Preto taký počet? Pravdepodobne preto, lebo Odinov zázračný kôň mal vraj presne toľko nôh.
K sobom Dasherovi, Dancerovi, Prancerovi, Vixenovi, Cometovi, Cupidovi, Donnerovi a Blitzenovi však neskôr pribudol aj deviaty. Tento typický produkt 20. storočia bol marketingovým ťahom istého amerického obchodného reťazca a mal podobu soba Rudolpha. Samozrejme, nesmel chýbať ani srdcervúci príbeh odstrkovaného smoliara, ktorý napokon zažiari ako superstar.
Červený nos
Sob Rudolph sa medzičasom dočkal rôznych podôb slávy, medzi inými aj sfilmovanej kreslenej verzie svojho príbehu. Jeho autor ho svetu predstavil ako úbožiatko, ktoré sa narodilo s nosom červeným a doďaleka žiariacim ako semafor. A práve pre tento kozmetický defekt sa Rudolphovi všetci vysmievali a nikto sa s ním nechcel kamarátiť.
Soba čakal neatraktívny život ubitého a zatrpknutého hundroša, zasiahla však náhoda v podobe hmly. Padla na svet práve vo chvíli, keď sa Santa Claus chystal na okružnú jazdu so saňami naloženými darčekmi. Pre hmlu hrozilo, že soby stratia cestu a Vianoce zmysel, keďže deti zostanú bez darčekov. Ibaže ktosi zo záchranného tímu v pravý čas objavil Rudolpha. Presnejšie jeho červený nos, ktorý poslúžil ako reflektor, pretínajúci hmlu. Tradícia Vianoc bola zachránená, deti opäť dostali darčeky, Amerika mala ďalšieho zvieracieho hrdinu a Santa deviateho soba.
Reflexné návleky
Tým sa príbeh Rudolpha a jeho červeného nosa nekončí. Nie je to síce potvrdené, zdá sa však, že bol inšpiráciou návrhu zrealizovaného v Nórsku. Keďže v tejto krajine ročne pod kolesami áut uhynú stovky sobov, chovaných miestnymi pastiermi, vymysleli pre ne reflexné obojky a reflexné návleky na parohy. Možno by tento nápad mohol nadchnúť aj Santa Clausa. Veď prečo by sa aj jeho soby nemali tešiť z vianočných darčekov? A zároveň by sa stali súčasťou osvety v rámci dopravnej výchovy.
Sobia prispôsobivosť
Okrem Santovej stajne nájdeme soby najmä v nehostinných oblastiach chladného severu Európy, kde spásajú rastliny močarísk, riečnych nív a nezalesnenej tundry. Voľne žijú aj v Ázii a Amerike. Na rozdiel od losov – ich blízkych príbuzných – parohy majú samce aj samice.
V dávnej minulosti soby žili aj u nás, čo potvrdzujú historické nálezy kostier. Vyššie na sever ich neskôr zahnalo otepľovanie a soby sa postupne prispôsobili tvrdým arktickým podmienkam. Ako zistili vedci z londýnskej University College, ich očiam neškodí ani UV žiarenie, ktoré sa znásobuje rozľahlou snehovou pokrývkou (odráža až 90 percent žiarenia).
Väčšina cicavcov a medzi nimi aj ľudia v takejto situácii podľahnú snežnej slepote, čím sa oko chráni pred spálením sietnice. Pre sobie oči však také niečo nie je ohrozením, ale dokonca im zachraňuje život. Škvrny v snehu po moči predátorov totiž absorbujú UV svetlo, takže soby ich na pozadí snehu vidia ako čierne. Rovnako je to s ich jedinou v zime dostupnou potravou – lišajníkmi, ktoré môžu ľahšie lokalizovať a vyhrabať spod vrstvy snehu.
Všestranné zviera
Najstaršie jaskynné kresby sú dôkazom, že soby boli lovnou zverou našich predkov. Prvé písomné zmienky o ich cielenom chove pochádzajú z roku 892 nášho letopočtu. Dodnes tieto zvieratá pomáhajú najmä tam, kde sa auto nedostane, a s nákladom na chrbte dokážu zdolávať veľké vzdialenosti.
Pastieri ich chovajú pre mlieko, ktoré obsahuje viac tuku ako kravské, takže je počas mrazivých dní vhodným zdrojom energie. Cenia sa tiež parohy, kožušina a mäso. To z laponských chovov je dokonca v rámci Európskej únie chránené značkou označenia pôvodu. Musí však pochádzať z presne stanovených oblastí Fínska.
FOTO: SITA/AP
Lapin Poron liha
Lapin Poron liha čiže mäso laponských sobov je tmavé, krehké a chuťou pripomína divinu. Jemné vlákna svaloviny sú výživné a obsahujú minimum tuku. Sobí tuk však neškodí ani vo väčšom množstve, odborníci na výživu mu pripisujú rovnako pozitívne účinky ako rybiemu mäsu – okrem iného znižuje hladinu škodlivého cholesterolu. Mäso obsahuje vysoký podiel bielkovín, vitamíny A, E, dokonca C a vitamíny skupiny B.
Čo sa týka minerálnych látok, má ich viac ako iné druhy mias, je hodnotným zdrojom železa. Najviac živín obsahuje mäso teliatok. Najhodnotnejšie sú produkty z jesennej porážky, čo je výsledok letnej paše pozostávajúcej z menu, ktoré tvorí okolo tristopäťdesiat druhov rastlín. Svoje však určite robí tiež spásanie húb. Túto obľúbenú pochúťku si soby doprajú počas sezóny, ale aj po nej, keď zmrznuté plodnice vyhrabávajú spod snehu.
Laponec či Koriak?
Zdá sa teda, že o zdroj obživy sa Santa Claus nemusí báť. Otázkou zostáva, prečo ho americkí stvoritelia odvelili až do Laponska? A je možné, že existuje nejaká forma väzby medzi ním a Koriakmi, národom, ktorý je oddávna spojený s chovom sobov.
Dôkazom je pôvod slova Koriak. Je odvodený od chora, čo v miestnom jazyku znamená sob. Časť Koriakov sú pastieri, ktorí dodnes žijú kočovným spôsobom života. Ich základnou potravou je sobie mäso. Zväčša ho varia, ale tiež mrazia. Sušené používajú na prípravu rituálneho jedla tolkuše. Základom ich viery je animizmus, čo znamená, že prisudzujú dušu nielen všetkému živému, ale i neživému.
Má Santa ženu?
Teórii, že Santa by mohol mať predkov práve medzi Koriakmi, nahráva aj ďalší fakt. Dosiaľ totiž nik nevidel jeho ženu, ktorá podľa istých zdrojov skutočne existuje. Keby bola Koriačkou, je to jasné. V tomto etniku sú úlohy mužov a žien striktne podelené, takže je dosť možné, že darčeky pre deti nebalia škriatkovia, ale Santova manželka. To je však už príliš odvážna a pálčivá téma pre Ameriku, zakladajúcu si na rovnosti a slobode. Ešte nestráviteľnejšia je aj ďalšia domnienka: za Santovou bodrosťou a žoviálnosťou nemusí byť iba ono známe americké keep smiling, ale pokojne aj opojný mok uvarený z muchotrávok, špeciality Koriakov.
Santove soby si aj so Santom privlastnila Coca-Cola .
Rozprávka o sobovi Rudolfovi s červeným nosom patrí medzi detskú literárnu klasiku .
V roku 1998 vznikol o Rudolfovi aj animovaný celovečerný film.
Autor: Tomáš Čejka