Aleš Hoferek.
„Cítiť z nich určitú melanchóliu a pocit pominuteľnosti. Na rozdiel, povedzme, od zachovaných zrekonštruovaných stavieb majú oveľa väčšiu výpovednú hodnotu. Na zrúcanine sa čas zmrazí v jednom okamihu. Samozrejme, nikto by nechcel, aby sa napríklad z Lietavy stala ruina, treba však preto aj niečo urobiť,“ hovorí Hoferek. Precestoval s fotoaparátom Čínu, Mongolsko či Indonéziu, slovenské hrady mu však učarovali najviac.
Rozhodol sa preto po štyroch rokoch práce prezentovať svoje poznatky v ojedinelej knihe svojho druhu u nás, ale aj v Čechách. „Po rozdelení Československa nastal u nás problém zohnať akúkoľvek slovenskú literatúru. Priatelia sa ma často pýtali na tipy, kam sa ísť pozrieť. Aby som sa nemusel dokola opakovať, napísal som knihu,“ pokračuje Hoferek. S príbehmi jednotlivých hradných zrúcanín sa začal zoznamovať začiatkom 90. rokov, posledné roky doslova „lozil po archívoch a pamiatkových ústavoch“. Ku každému hradu okrem fotografií, kresieb a nákresu pôdorysu vložil Hoferek svoje subjektívne rozprávanie, atmosféru dotvárajú aj staré povesti.
Za najkrajšie považuje dlhoročný cestovateľ a horolezec zrúcaniny Lietavy a Uhrovca. „Sú veľmi smutné a pritom veľmi krásne.“
ANDREA HARMANOVÁ
FOTO PRE SME – PETER CHLEBANA