Spisovateľ Tony Perrottet na Akropole. FOTO - ČTK
Prvou zastávkou starých Rimanov boli Atény. FOTO - ČTK
Najprv to vyzerá úžasne: kolíska západnej kultúry, umenia, filozofie, demokracie, štebotajú vám bedekre. Keď tam dorazíte, čaká vás zväčša čosi iné. V prístave špina a rozklad, žobráci, vreckári a najrôznejšie čudné existencie, ktoré akoby len čakali na bezbranných cudzincov. V meste to potom pokračuje: tlačenica, smrad a dopravný chaos. V úbohom hoteli vás zderú z kože, v reštauráciách sú šialené ceny. V noci buchot a krik. Cesta za poznaním sa mení na zlý sen. Kto by nepoznal podobné historky?
Lenže inak to nebolo ani pred dvetisíc rokmi. Skoro všetky útrapy, ktoré prekonávajú dnešní turisti, čo sa vydali za pamiatkami a zrúcaninami starovekých chrámov, sú približne rovnako staré ako pamätihodnosti, za ktorými vycestovali. Dokonca ani ciele tých ciest sa odvtedy veľmi nezmenili.
Ako píše spisovateľ a historik Tony Perrottet, uvedomil si to, keď stál v Pompejách medzi mohutnými ruinami uprostred davu Japoncov ovešaných digitálnymi zázrakmi, spotených, príručkami po zuby ozbrojených Nemcov a Američanov v ich večných šortkách. Práve tu sa Perrottet rozhodol, že vezme vec z jej pozitívnej stránky.
Ak aj dnes hľadáme takmer to isté, ako zvedaví Rimania z čias cisára Augusta, tak davy, hluk a zmätok jednoducho patria ku kultúrnej dovolenke. Svoje bleskové vnuknutie vyložil Tony Perrottet práve v knihe spomienok s názvom Route 66 A. D., ktorá už vyšla súčasne vo viacerých prekladoch.
Staroveké Saint Tropez
„Milo drzá a nádherne vzdelaná kniha,“ napísali pred niekoľkými dňami vo francúzskom Le Monde. Kniha popisuje trasu, ktorú každoročne absolvuje priemerný turista. Ani cesta samotná, ako dokazuje z historických záznamov, sa za dvetisíc rokov veľmi nezmenila.
Z Ríma sa vyrážalo najprv na juh - turistov lákalo za morom Grécko. Odtiaľ cez Egejské more Malá Ázia a ako posledný cieľ tajomné a ďaleké pyramídy. Po ceste si Rimania mohli oddýchnuť napríklad v nóbl kúpeľoch v neapolskej zátoke, kde vtedy vrel na plážach spoločenský život so všetkými mysliteľnými radovánkami - staroveké Saint Tropez.
Kultúrny program siahal od literárnych festivalov cez kulinárske slávnosti až po bujaré sexuálne orgie. Stoik Seneca sa v jednom liste trpko sťažuje, že vo svojej prenajatej izbe v kúpeľoch od neustáleho dupotu a vresku hráčov loptovej hry, pokrikovania opilcov a predavačov občerstvenia celú noc ani oko nezažmúril.
Zápcha na Via Appia
Útrapy, ktoré bolo treba pri cestovaní znášať, boli v porovnaní s dneškom oveľa väčšie. Až po Brindisi viedla veľmi kvalitne vybudovaná Via Appia, dnes jedna z hlavných atrakcií Ríma.
Ale už tu si napríklad Horatius na ceste zažil svoje: nepitná voda, „nenažratí hostinskí“, „kostnaté drosseln kura a chlieb ako z kameňa.“ Záplavy komárov, kvákanie žiab, obťažovanie primitívnymi ľahkými ženami. V blate grgali opití námorníci. Rímske fajnovky musela túžba po vzdialených krajoch prejsť už po pár míľach.
A to všetko v relatívne najpokojnejších časoch Pax Romanum, keď pirátov ubúdalo, všade ste mohli platiť jednotnou menou, a tak ako v Európskej únii, hraničné kontroly boli zrušené. Latinčina, už nie gréčtina, sa stala jazykom vzdelaných. Všade sa s ňou dalo dohovoriť, tak ako keď dnes viete po anglicky.
Na niektorých rímskych cestách fungovali aj staroveké motoresty. Ale ak ste cestovali na väčšiu vzdialenosť, museli ste sa pripojiť k turistickej prevádzke, najneskôr pri plavbe cez Jadran.
Disneyland v Tróji
Napríklad Atény - ktorých zlatý vek bol vtedy asi tak ďaleko ako pre nás neskorá renesancia - vôbec neboli len mekkou ducha, kníhkupectiev a súkromných škôl.
Chrám na Akropole bol plný turistov ako dnes parížsky Louvre. Menšie ciele, ako Delfská veštiareň vysoko v horách, sa tiež hemžili stánkami s občerstvením, suvenírmi a predavačmi amuletov. A tak ako dnes napríklad na Capri, na každom kroku vám svoje sprievodcovské služby núkali miestni znalci, ktorí si vymýšľali o svätyniach historky, koľko im fantázia stačila.
Ešte aj príslovečne prísna Sparta mala pre cudzincov zvláštne atrakcie - napríklad zápasy v ringu s peknou svalnatou Sparťankou. Tony Perrottet nachádza v historických prameňoch jeden dôkaz za druhým: už v staroveku sa autentickosť inscenovala a sprievodcovia navádzali prúdy cestovateľov k pamätihodnostiam rovnako presne ako dnešné bedekre.
Aj keď mnohé z nich boli jednoznačné podfuky: napríklad lebka kyklopa alebo veslo argonautov, či dokonca vajce, z ktorého sa vraj kedysi vyliahla krásna Helena, kvôli ktorej sa viedla Trójska vojna.
V lokalitách ako Olympia, kam prúdili masy ľudí sledovať pravidelné festivaly, si vyvinuli svoju hotelovú prevádzku a pravidelnú ponuku zábavy a rozptýlenia. V Tróji fungoval úplný Disneyland: skutočných pamiatok sa veľa nezachovalo a tak sa v piesku vystavovali mohutné kosti hrdinov Achilla a Hektora ako relikvie, podľa súčasných výskumov pozostatky vyhynutých zvieracích druhov.
Čím východnejšie, tým „orientálnejšie“ triezvym Rimanom pripadalo to, čo sa v svätyniach a na pamätných miestach odohrávalo. Zoznam „divov sveta“ si vyžiadal masový turistický ruch. Divy siahali od dávno zrúcaného rodoského kolosu cez obrovské mauzóleum v Halikarnase až po pyramídy, v staroveku synonymum tajomstva, nepreniknuteľnej egyptskej minulosti.
Vzdych faraóna
Keď sa staroveký turista dostal z ústia Nílu cez polmiliónovú Alexandriu s jej majákom na ostrove Faros a hrobom Alexandra Veľkého, uprostred púšte naňho čakali pamiatky, ktoré boli také staré, že pred nimi museli kapitulovať so svojimi atrakciami aj legendárni Gréci. Pyramídy boli vtedy ešte obložené lesklým kameňom. Priaznivci hororov sa mohli prizerať balzamovaniu mŕtvol, alebo pravidelnému kŕmeniu posvätných krokodílov.
Keď roku 130 do Egypta ako prominentný návštevník pricestoval cisár Hadrián, jazero obklopené stĺpmi v luxusnom kúpeľnom meste Kanopus ho natoľko očarilo, že neskôr čosi podobné v malom dal postaviť v Tivoli neďaleko Ríma.
Majetní turisti sa plavili hore Nílom na luxusných bárkach. Tým sa dobrodružstvo pre väčšinu Rimanov končilo. Kto dorazil až k veľkému chrámu v Luxore alebo chrámu bohyne Isis na ostrove Philae, kto počul vzdychnúť obrovskú sochu faraóna, čo vraj na svitaní vydáva zvláštny žalostný zvuk - ktorý vzniká pravdepodobne ohriatím vzduchu v jednej z kamenných špár, ten mohol vidieť, aké lákadlá ponúka východ Ríše. Ale sem sa už dostali len máloktorí.
Boh ciest
Kompetentným antickým bohom bol Rediculus, ktorý sa staral o šťastný a hladký priebeh ciest a návrat domov. Ak bol naladený milostivo, dlhým plavbám po mori aj po rieke sa vyhli búrky, choroby, zdieranie aj hluk.
Kto sa ešte toto leto chce stať jedným z 250 miliónov turistov Stredomoria, tiež to môže vyskúšať. Pri cestách za starovekom nemôže zaškodiť pomoc skúsených bohov.