Lapidárium bolo zrekonštruované v roku 1993. Počas našej návštevy bolo zatvorené, ale expozíciu vraj tvoria rímske sarkofágy a kamene z 2.až 3. storočia nášho letopočtu. Mesto získalo cenu za rekonštrukciu, reštaurátori za expozíciu.
„Podte nu, iba podte, móžete odfotiť šecko, ako tu býváme. A potom píšte pravdu.“
Podnikateľské zámery zatiaľ nie sú pre bašty tou pravou záchranou.
Mnohí obyvatelia mesta k siedmej bašte radšej nikdy nechcú zablúdiť.
Využitie takého rozsiahleho stavebného komplexu, akým je komárňanský pevnostný systém, nie je jednoduché. V minulosti vzniklo na túto tému niekoľko štúdií. „Bastión II je pre návštevníkov mesta prvým vizuálnym kontaktom, práve ten by mal byť ako zo škatuľky,“ hovorí prednosta mestského úradu Ľudovít Gráfel. FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
Keď prichádzate Bratislavskou cestou do metropoly Žitného ostrova – Komárna, jednu z prvých panorám mesta modeluje okrem postarších panelákov aj kamenná vojenská pevnosť. Presnejšie, Bastión číslo dva. Kedysi ich bolo sedem a spolu tvorili iba zlomok z celého pevnostného systému, ktorým je obohnaný sútok Dunaja a Váhu už dobrých pár storočí. Zo zajatia rozmanitej mestskej zástavby dnes útržkovito vytŕčajú fragmenty z fragmentov. Niektoré pusté a zarastené trávou, iné obnovené, zrekonštruované, a pusté tiež. Tak nejako pôsobí vstupná turistická brána Slovenska.
Začiatok je
Limes Romanum
„Komárno patrí medzi najstaršie mestá so strategickou polohou na Slovensku. Počiatky jeho osídlenia siahajú až do rímskych čias,“ hovorí reštaurátor Ondrej Csütörtöki. Predpokladá sa, že na mieste Starej komárňanskej pevnosti stál už v dobe tatárskych vpádov kamenný hrad. Jeho význam vzrástol v 16. storočí so vznikom Novej pevnosti proti tureckým vpádom, kvôli ktorej bola asanovaná časť stredovekého centra mesta. Pevnosť bola prvou v strednej Európe, kde bol pod vedením významných talianskych staviteľov dobudovaný vysunutý pevnostný systém bastiónového typu. Podobné pevnostné systémy boli neskôr postavené napríklad v českom Terezíne a Josefove, u nás v Leopoldove alebo v rumunskom Arade.
Nasleduje Palatínska línia
Po tureckých vpádoch význam komárňanského opevnenia zaniká. Pozornosť na ňu upriamuje až v 19. storočí cisár František I., ktorý chce dobudovať na tomto mieste najsilnejšiu pevnosť v celej rakúskej monarchii. Jeho požiadavkou je systém, ktorý do seba pojme dvestotisícovú armádu. Do Komárna prichádza palatín Jozef a dáva postaviť novú líniu. Na našom území tak vzniká takzvaná Palatínska línia, vysunutá asi 2 až 3 km, onedlho na to sa budujú dve vysunuté pevnosti na území dnešného Maďarska - Monoštorská a Igmánska.
Palatínska línia pozostávala zo siedmich kamenných bastiónov. Prvý z nich dnes už neexistuje, asanované boli aj mnohé ďalšie fortifikačné články pevnosti. Podobné zmeny nastali aj v Taliansku či v Nemecku, pretože pevnostné systémy sa postupne stávali bariérami v urbanistickom riešení miest. Napriek tomu je hrubý odhad rozlohy komárňanského komplexu vyše 170 ha. Len vzdialenosť od druhého po šiesty bastión tvorí asi 5,5 kilometra chodieb.
Každý bastión má niekoľko sto metrov štvorcových. Svojho času mali okrem obrannej funkcie aj ubytovaciu a istá časť sa údajne aj dnes obnovuje pre účely bývania.
Od múzea po nočný klub
„Niektoré objekty konečne začínajú žiť vlastným životom, týka sa to hlavne najmladšej časti komplexu, Palatínskej línie z 19. storočia,“ hovorí Ondrej Csütörtöki.
Prvý bastión bol asanovaný. Druhý je majetkom mesta a jedna jeho časť slúži ako sklad farieb, obnovený bol jeho exteriér. Bastión III je majetkom slovenských lodeníc Komárno.
Štvrtý spravuje Slovenská správa ciest. Bastión V je v osobnom vlastníctve a funguje ako súkromná galéria. Bastión VI ako jediný je kompletne zrekonštruovaný. Vzniklo tu Lapidárium, reštaurácia a – nočný klub.
Od vyššej kasty po spodinu
S Bastiónom VII sa nepodarilo urobiť nič. Plány hovorili čosi o sochárskych ateliéroch. Priestor však napriek svojmu stavu slúži neštandardne - na bývanie. Svojho času dalo mesto v jeho bezprostrednej blízkosti postaviť štyri paneláky so sociálnymi bytmi. Domov v nich našla „vyššia kasta“ Rómov, kým „spodina“ býva priamo v bastióne. Presnejšie: časti jeho múrov boli kedysi tvrdo prebúrané kvôli cestnej komunikácii vojenských nákladiakov. A z tehlového odpadu si Rómovia postavili chajdy, ktoré tu akýmsi zázrakom stoja 50 rokov. Žije v nej už štvrtá generácia rozvetvenej, približne tridsaťčlennej rómskej rodiny. „Paradoxne, najväčším problémom je využitie najatraktívnejšej časti: Starej a Novej pevnosti,“ hovorí O. Csütörtöki. Z profesného hľadiska aj z lokálpatriotizmu verím , že aj tu svitne na lepšie časy.“
EVA ANDREJČÁKOVÁ
FOTO SME – ĽUBOŠ PILC