Perejil nie je väčší ako futbalové ihrisko. FOTO –TASR/EPA
Toto obdobie nazývajú britské noviny hlúpou sezónou - a zdá sa, že príbeh Petržlenového ostrova, do nej dokonale zapadá. Najskôr marocká armáda maličký skalnatý ostrov hrdinsky dobyla a zapichla na ňom marockú vlajku. To všetko na počesť kráľa Mohammeda VI. a jeho nevesty v burke.
Potom ostrov hrdinsky dobyli späť španielske komandá a zapichli tam svoju vlajku. To všetko za neutíchajúceho vlasteneckého potlesku v Madride. Invázia na vodnom bicykli. Jedinými známymi obeťami je doposiaľ niekoľko kôz.
Príbeh Petržlenového ostrova (pre Španielov Perejil, pre Maročanov Leila) však zahŕňa v miniaturizovanej podobe aj najvážnejšie vonkajšie sporné otázky, ktoré rieši dnešná Európa: vzťah k svetu islamu a k Spojeným štátom americkým.
Európa a islam
Nikde sa svety islamu a Európy nepribližujú viac ako práve v úžine medzi Španielskom a Marokom. Celé stáročia okupovali moslimskí Mauri južné Španielsko, až kým sa nezavŕšila reconquista za vlády Ferdinanda a Izabely v roku 1492. Teraz je Španielsko opäť konfrontované s vlasťou Maurov, Marokom. Medzičasom však žijú v Španielsku tisíce Maročanov, a ďalší stále prichádzajú či už ako ilegálni prisťahovalci, krátkodobí robotníci alebo len za zábavou.
Konzervatívna vláda Josého Maríu Aznara vyzvala Európu, aby podnikla tvrdé kroky proti ilegálnemu prisťahovalectvu, ktoré priamo spája s kriminalitou v Španielsku a obviňuje Maroko, že ho nijako nepotláča. Tento incident oživil protimarocké nálady v Španielsku - krajine, ktorá bola doteraz pyšná, že nemá žiadneho Le Pena či Haidera.
Marocká vláda dosť nevierohodne tvrdila, že jej malá invázia mala pomôcť zvládnuť pašovanie ľudí a drog. Dopočul som sa však, že v praxi je to práve prítomnosť španielskych delových člnov a vojakov, ktorá redukuje prílev nelegálnych prisťahovalcov a drog. Aspoň na týždeň-dva. Takže takto sa budú islam a Európa rozprávať: rečou delových člnov?
Európski moslimovia
Problém je zakorenený veľmi hlboko. Historicky sa Európa definovala proti islamu. Prvá zmienka o Európanoch (Europeenses) sa nachádza v kronikárovom opise bitky proti moslimom v roku 732. Počnúc pápežom Piom II., pojem Európa postupne nahrádzal termín kresťanstvo.
Arabsko-islamský svet bol pre Európu od začiatku „Iný“. Vo vojne proti terorizmu, ktorú vyhlásil George Bush po islamských teroristických útokoch 11. septembra na New York a ktorú nikto nepodporuje nadšenejšie ako práve José María Aznar, sa objavuje pokušenie použiť ju na nové určenie „toho Iného“. To by však bolo absurdné a nebezpečné pre svetadiel, v ktorom žije až 20 miliónov moslimov a nepochybne by potreboval viac takýchto imigrantov, aby zaplatil dôchodky starnúcej populácie.
Pomôže táto kabaretná vojna, aby sa v nej moslimskí obyvatelia Európy cítili viac doma? Iste nie, zvlášť ak ste Maročan v Španielsku.
Čo by mala Európa urobiť ako prvé, je, že by mala vypracovať metódy, ako primať moslimov v Európe, aby sa tu cítili lepšie a po druhé, rozvinúť európsku politiku v našej najdôležitejšej oblasti záujmov - oblúku prevažne islamských štátov od Kaukazu, cez Blízky východ a severnú Afriku až po… Maroko. Prirodzene, to sa ľahšie povie, ako spraví, a to sa opäť raz ukázalo.
Európa a Amerika
Ďalším skľučujúcim a absurdným aspektom celej záležitosti je, že jej riešenie si vyžiadalo zásah Spojených štátov. Americkému ministrovi zahraničia trvalo celé hodiny, kým telefonicky vyjednal dohodu, podľa ktorej Španielsko stiahlo svoju armádu a vlajku a ostrov sa vrátil k postkoloniálnemu diplomatickému statusu zeme nikoho, v akom driemal štyridsať rokov. Akoby americký minister nemal nič lepšie na práci: napríklad odhovárať svojho prezidenta od útoku na Irak.
My tu v Európe si hovieme vo svojej namyslenosti a snažíme sa poučovať Američanov o ich hurá-unilateralizme, o ich katastrofálnom jednostrannom prístupe k izraelsko-palestínskemu konfliktu, o ich pohŕdaní medzinárodným súdnym tribunálom, a tak ďalej. My tu stále vyhlasujeme, že veľké tajomstvo novej Európy spočíva v tom, že suverenita už nie je absolútna, ale skôr zložitá, nejasná, viacvrstvová.
A čo urobíme počas letnej pauzy? Popredná európska krajina sa zapletie do malej vojny o symbolickú absolútnu suverenitu nad kopou skál. (Áno, začalo ju Maroko - ale nemohlo Španielsko ukázať pravé európske štátnictvo 21. storočia tým, že by vyslalo svoje vojsko odstrániť marockých chlapcov a vlajku, ale netrvalo by na zapichnutí vlastnej vlajky?)
Kozy v EÚ
Európa ako uplatňovateľ zahraničnej politiky sa ukázala neschopná vyriešiť drobný spor na svojom prahu. Detailný pohľad na európske zlyhanie je poučný.
Po prvé - a najdôležitejšie - Francúzsko zablokovalo spoločné stanovisko EÚ na podporu Španielska, lebo ako bývalá koloniálna veľmoc má v Maroku vlastné špecifické záujmy. Prezident Jacques Chirac má údajne blízky vzťah s mladým kráľom Mohammedom VI. a niekoľko francúzskych spoločností má blízke, zhovievavé vzťahy s marockou ekonomikou.
Po druhé, človekom, ktorý by mal dohodnúť a zahladiť tento spor, je zjavne „pán zahraničná politika“ Európskej únie Javier Solana. Lenže Javier Solana je Španiel, čo asi nebude v očiach Maročanov najideálnejšie. A je navyše španielsky socialista, čo mu nepomáha ani v očiach konzervatívnej španielskej vlády. Takže Solana sa stal obyčajným tichým pomocníkom v úzadí.
Predseda Európskej komisie Romano Prodi vyzval na dialóg a na návrat k statusu quo ante. Prodiho hovorca Jonathan Faull povedal: „Podporujeme svojich španielskych priateľov. Týka sa to územia EÚ…“ Takže na krátky, slávnostný okamih, sa kozy z Petržlenového ostrova stali občiankami EÚ.
Svet - mám na mysli Američanov
USA zatiaľ vykonali skutočnú prácu. Zasiahli, lebo ich o to požiadali. Lebo netúžili po spore na západnom konci Stredozemia, keď už je ohnisko nepokojov na východnom konci. Lebo Španielsko je dôležitý európsky a Maroko umiernený arabsko-islamský spojenec v ich vojne proti terorizmu. A konečne aj preto, že to bola jediná spoľahlivá záruka pre obe strany.
Trochu mi to pripomína balkánske vojny posledného desaťročia. Vtedy tam ľudia, keď spomínali možnosť diplomatického riešenia, často hovorievali: „Takže to, čo potrebujeme, je medzinárodné spoločenstvo - mám na mysli Američanov.“
Takže tak sme na tom. Áno, táto americká administratíva je známa znepokojivým unilateralizmom, a keď sa vrátime z letných dovoleniek, možno zistíme, že sa pripravuje na vojnu proti Iraku. Ale akej dôvere sa teší Európa ako kritik a partner, ak nie sme schopní vyriešiť ani taký malicherný spor pred vlastnými dverami? Toľko k otázke veľkého mierotvorcu a budovateľa mostov.
„Vidieť svet v zrnku piesku,“ napísal básnik William Blake. Alebo, ako v tomto prípade, vidieť kontinent premietnutý v chumáči petržlenu.
Autor: Oxford(Autor je historik a politológ)