Príbeh starej židovskej Prahy je romantický, mystický a zároveň veľmi smutný. Vďaka pražskému getu pozná svet legendu o Golemovi, ktorého stvoril zázračný rabi Löw. Starý židovský cintorín, kde je slávny rabín pochovaný, dal meno aj najnovšej knihe Umberta Eca. Taliansky spisovateľ v nej však nerieši nevinnú legendu o umelom človeku, ale antisemitské sprisahania proti židom. Tie sa úspešne šíria po svete aj napriek desivej skúsenosti holokaustu.
„Niekto by to azda mohol považovať za dobrú reklamu, ale v tomto prípade nie je o čo stáť,“ usmieva sa Leo Pavlát, riaditeľ Židovského múzea v Prahe, a naráža na tému Ecovej knihy. Reklamu pritom jeho múzeum vlastne ani nepotrebuje.
Vlani židovské mesto v Prahe navštívilo vyše pol milióna ľudí, je najvyhľadávanejším turistickým miestom v Českej republike. „Mali sme aj rekord 660-tisíc ľudí, ale po kríze v roku 2008 sa celkovo návštevnosť Prahy znížila,“ rozpráva Pavlát vo svojej presvetlenej kancelárii vedľa Španielskej synagógy.
Pôvabná synagóga v maurskom štýle je asi najkrajšou zo šiestich synagóg, ktoré tu po asanácii židovského geta pred vyše sto rokmi zostali.
Stará židovská Praha. Kde je ukrytý Golem? Pýtajú sa turisti, prechádzajúc okolo hrobu jeho stvoriteľa rabína Löwa. Najmagickejším miestom v Prahe je starý židovský cintorín.
Pozrite si fotogalériu >>
Miesto činu
Hlavným ťahákom je hrobka rabiho Löwa na pražskom starom židovskom cintoríne a Staronová synagóga, kde údajne slávny rabín z čias cisára Rudolfa II. schoval svojho Golema.
Pomerne malý cintorín vedľa gotickej synagógy je jedným z najstarších v Európe. Najstaršie dochovaný pohrebný kameň je z 15. storočia. Keďže obyvatelia židovského geta cintorín rozširovať nemohli, hroby kopili vo viacerých vrstvách. Preto nie je rovný, ale plný malých kopčekov, z ktorých vytŕčajú náhrobné kamene. „Čím významnejší človek, tým väčší má náhrobok, aby sa naň zmestil jeho príbeh,“ vysvetľuje Pavlát.
Na hrobe rabiho Löwa je najviac kamienkov a lístočkov, na ktoré si turisti napísali svoje želania. Miestu mnohí pripisujú zázračnú moc, a to napriek tomu, že podľa historikov nemal rabi Löw s Golemom nič spoločné.
„V židovskej tradícii šlo skôr o spirituálne cvičenie mystikov, než o pokus vytvárať živé bytosti. Praha má však veľmi rada legendy. Tá o Golemovi je veľmi romantická a to tajomno v nej sa dá veľmi ľahko obrátiť aj v negatívnom zmysle, že tu ide o niečo sprisahanecké, skryté pred zrakmi ostatných,“ rozpráva Pavlát, prečo sa starý pražský cintorín tak hodí antisemitom do ich vymyslených teórií.
Sprisahanie na pražskom cintoríne
Jedna z najvplyvnejších konšpirácií o židovskej svetovláde sa odohráva práve na pražskom židovskom cintoríne. Aj preto sa dostala do názvu najnovšej knihy Umberta Eca Pražský hřbitov. V Česku ide o veľkú literárnu udalosť, hoci taliansky spisovateľ sa pražskému cintorínu venuje len okrajovo.
Uvádza príbeh, ktorý antisemiti na celom svete poznajú veľmi dobre už z románu Biarritz, ktorý vyšiel Paríži v roku 1868.
Sir John Retcliffe (skutočné meno autora pamfletu a pruského špióna je Hermann Goedsche) v nej píše, ako sa jednej noci na pražskom židovskom cintoríne skryl za hrobom rabiho Löwa a stal sa svedkom stretnutia hláv dvanástich kmeňov izraelských z celej Európy. V polnočnom šere pri legendárnej hrobke sa rozprávali o tom, ako si podmanili svet.
„Je preukázané, že táto kniha mala vplyv na protižidovský pogrom v Kišiňove v roku 1905,“ rozpráva Pavlát. To, že si Goedsche vybral za svoje dejisko pražský židovský cintorín, je podľa neho logické.
„Tá absurdná antisemitská kniha vznikla počas romantickej epochy, takže sa mu tajuplný cintorín do zasadenia deja veľmi hodil,“ rozpráva Pavlát o knihe, ktorá sa neskôr stala veľmi populárnou i v Rusku, kde na začiatku 20. storočia vznikla neskôr najrozšírenejšia antisemitská kniha na svete – Protokoly sionských mudrcov.
Podobne to vidí aj ďalší znalec starej židovskej Prahy, zemský rabín Karol Sidon. „Šíritelia týchto bludných teórií zrejme podľahli romantickému čaru židovskej Prahy,“ rozpráva rabín, ktorý už ako mladík preliezal na starý cintorín cez plot.
„Vždy som rád čítal Gustava Meyrinka, ktorý vo svojich knihách opisuje čarovnú atmosféru pražského geta,“ rozpráva Sidon. Vrchný pražský rabín žije a pracuje hneď oproti legendárnej Staronovej synagóge, kde údajne rabi Löw schoval umelého človeka – Golema.
Židovské mesto v Prahe bolo v období Rudolfa II. v 16. storočí najväčším židovským osídlením v Európe, ktoré bolo preslávené vedením a vedou. Pôsobili tu významní židovskí učenci a tomu zodpovedá aj vysoká koncentrácia židovských synagóg.
FOTO SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ
Golem - židovská Červená čiapočka
Kým riaditeľ židovského múzea Leo Pavlát otvorene hovorí, že legenda je nezmysel, rabín Sidon je k nej zhovievavejší a rád ju šíri s úsmevom ďalej.
Podľa neho je židovským svetovým dedičstvom a jednou z prvých vecí, ktoré sa židovské deti dozvedia „či už boli vychovávané v superzbožnej, či sekulárnej rodine. Preto sa turisti, ktorí sem chodia, vždy najskôr pýtajú, čo je s tým Golemom a či sa môžu pozrieť na tú strechu,“ rozpráva Sidon. Sám má na to vlastnú teóriu.
„Ak si zoberieme, že bol Golem vytvorený z hliny, tak sa podľa mňa za tie stovky rokov jednoducho ?,“ smeje sa Sidon a spomína si na jednu úsmevnú historku z čias, keď začínal ako rabín.
„Objavila sa tu jedna Američanka, staršia pani, a pýtala sa ma, kde je Golem. Ja som jej hovoril, že ten je predsa na pôjde Staronovej synagógy. Ona však protestovala: nie, nie, ja myslím toho živého Golema. Bola som tu pred rokom a hovorila som s ním,“ spomína na zábavný rozhovor Sidon. „Potom mi napadlo, že v Staronovej synagóge máme brunátneho šámesa (pomocníka v synagóge), silného chlapa, ktorý vyzeral tak trochu ako Golem. Tak som sa za ním vybral: pán Berkovič, vy sa tu vydávate za Golema?! Berkovič sa však ohradil: Ja? V živote by som niečo také nepovedal. Keď, tak hovorím, že som jeho vnuk.“
Legenda o Golemovi je podľa Sidona stále veľmi aktuálna. „Vychádza z myšlienky, či vôbec má človek právo stvoriť človeka, umelú bytosť. Podľa legendy sa takéto pokusy s Golemom končia vždy zle, ukáže sa, že je lepšie, keby ho nebolo, lenže nevylučuje to ten ľudský potenciál si ho urobiť,“ hovorí pražský rabín.
FOTO SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ
Komunisti a židia
V minulosti hľadali Golema na pôjde viacerí vrátane slávneho reportéra Egona Erwina Kischa. Nič sa však nenašlo.
Kým presviedčanie zvedavcov, že Golem neexistuje, je skôr zábavnou súčasťou života v židovskej Prahe, horšie to je s neustále sa šíriacimi antisemitskými pamfletmi, ktoré sú stále populárne aj po vyvraždení šiestich miliónov židov. Objavujú sa hlavne na webe, ale občas aj tlačené. Pavlát nám napríklad ukazuje novú publikáciu v češtine s názvom Kto skutočne riadi islam? Odpoveď je jasná. Židia.
To, že ani holokaust nezabránil šíreniu Protokolov sionských mudrcov, je fakt. V Egypte napríklad podľa nich nakrútili populárny seriál, ktorý šíril výmysly o židovskej nadvláde do miliónov domácností. „Česká politika síce znesie veľa, ale minulý týždeň sa zase prekročili isté hranice, keď jeden senátor citoval z Protokolov sionistických mudrcov, hoci nie v zmysle proti židom, ale proti vládnej politike,“ hovorí Pavlát. A nie je náhodou, že to vyšlo z úst bývalého komunistu.
Podobne ako nacisti, aj komunisti v Československu pokračovali v tradícii antisemitizmu. Najskôr latentnom a neskôr aj otvorenom. „Za komunizmu bol priamo hriech spomenúť vôbec židovskú existenciu. A tak bolo židovské múzeum síce zachované, ale jeho činnosť veľmi obmedzená,“ rozpráva rabín Sidon.
Komunisti podľa riaditeľa židovského múzea riešili dilemu, ako ukazovať židovské pamiatky tak, aby sa nespomenulo, že ide o židov. „Múzeum bolo starostlivo sledované. Keď sa v Pinkasovej synagóge v roku 1959 otvoril pamätník obetiam šoa z Čiech a Moravy, mohlo ísť len o internú záležitosť židovskej obce,“ podotýka Pavlát.
Riaditeľ Židovského múzea v Prahe Leo Havlát.
FOTO SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ
Smutný príbeh veľkolepého múzea
Unikátne zbierky sú zároveň aj smutným príbehom českej židovskej komunity.
„Všetky múzeá na svete vznikajú zbierkotvornou činnosťou a podporou mecenášov. My tu máme obrovské múzeum, ktoré vzniklo v dôsledku tragédie, keď bolo vyvraždených skoro 80-tisíc ľudí,“ rozpráva Pavlát. Krátka štatistika hovorí za všetko.
„Pred vojnou malo židovské múzeum asi tisíc zbierkových predmetov a v Čechách a na Morave žilo približne118-tisíc židov. Keď sa vojna skončila, tak malo múzeum už vyše 40-tisíc predmetov a bolo vyvraždených okolo 80-tisíc židov,“ vyratúva Pavlát.
Aj preto Pinkasova synagóga slúži najmä ako pamätník šoa. Väčšina židovskej komunity zomrela, časť emigrovala a v Česku zostal už len jej zlomok.
To nebráni tomu, aby sa v strednej Európe ďalej šíril mýtus o nadvláde židov, na ktorom antisemiti, ako píše aj Eco v knihe, pracujú usilovne niekoľko storočí.
„Čo viem, tak židia žiadne sprisahanie proti ľudstvu nepripravovali, ale viem, že ho proti židom a proti ľudstvu pripravovali tí antisemiti, ktorí tie nezmysly šíria,“ myslí si rabín Sidon.
Spolu s nacistickým plánom vyhladenia židov súvisí aj ďalšia legenda o židovskej Prahe, ktorá sa tu a tam objaví, hoci sa ukázala ako nepravdivá.
Rabínovi, ktorého celé meno je Jehuda Liva ben Becelal, sa v židovskej komunite hovorí tiež Maharal, čo je skratkou hebrejských slov náš učiteľ, náš pán. Rodáka z poľskej Poznane, ktorý pôsobil aj neďaleko slovenských hraníc v moravskom Mikulove, poznajú všetci v súvislosti s Golemom.