O pol štvrtej ráno je vonku svetlo. A ani krátko po polnoci by ste viac než dvesto kilometrov za polárnym kruhom nenašli tmu. Skôr čudné prítmie, ktoré pripomína minúty krátko po západe slnka.
Tak vyzerá leto v Kirkenese, v mestečku na úplnom severovýchode Nórska. Tu, na zemepisnej dĺžke podobnej Istanbulu, sa končí európska cesta E6, ktorá pretína celú západnú Škandináviu. A tu sa tiež stretáva západný svet s východným.
Rusko v Nórsku
Keď do Kirkenesu prichádzate z miestneho letiska - a takéto miniletisko má v oblasti každá väčšia dedina - neotvorí sa pred vami príliš úchvatný pohľad. Námestie a ulica s niekoľkými obchodmi, kde-tu roztrúsené domy a fjord, v ktorom kotví jediná nákladná loď.
V prístave by ste našli aj pár ďalších plavidiel, zväčša s ruskými nápismi i vlajkami, ktoré sa trepocú na stožiaroch. A tiež by ste zistili, že mnoho z týchto lodí vyzerá ako zaparkovaný kus vyradeného šrotu, ktorý sa miestni občas snažia opravovať.
Lenže práve Rusko a ruština sú jedným z kľúčových prvkov v tomto arktickom meste. Mnoho názvov je okrem nórštiny aj v azbuke, každý desiaty obyvateľ Kirkenesu je pôvodom Rus a Rusi vlastnia napríklad obchod s oblečením v jedinom nákupnom stredisku.
Samotný oficiálny ruský úrad sídli v centre a na počkanie - a za príslušný poplatok - vám vydá cestovateľské víza. Hranica je totiž len pár kilometrov na východ za mestom. Hranica, kde sa dnes končí schengenský priestor a ktorú ešte donedávna strážili ruské taktické zbrane (a možno stále strážia).
„Toto je také ruské mesto v Nórsku," smeje sa Rune Rafealson, šéf Nórskeho Barentsovho sekretariátu. Jeho organizácia má na starosti cezhraničné vzťahy a v regióne zohráva kľúčovú úlohu. „Máme tu asi tisíc Rusov a každé tretie manželstvo je zmiešané. Kedysi išlo najmä o ženy, ktoré si vzali Nórov."
Tu sa začína Rusko, hovorí plukovník Ivar Sakserud.
Pod dohľadom FSB
Vzťahy medzi dvomi susedmi sú dnes oficiálne najlepšie v histórii oboch krajín. Menej oficiálne si štáty až tak veľmi nedôverujú, aj keď sú odkázané na úzku spoluprácu.
„Je vcelku zložité s nimi vychádzať," dodáva Rafaelson. Po kopcoch v okolí Kirkenesu vidíte množstvo pohraničných zariadení a pozorovacích postov, z druhej strany sa zase tiahne dlhý ostnatý plot.
Hraničný priechod medzi Nórskom a Ruskom pritom nie je príliš rušným miestom. Len pár budov a niekoľko závor: červeno-zelená farba symbolizuje ruskú stranu, žlto-čierna nórsku. Za polhodinu strávenú na hranici prejde len jediné auto. Aj to plynulo, žiadne veľké kontroly ani zdržanie - domáci majú na hraniciach zvláštny režim.
Keď sa na hranicu postavíme len pár metrov od ruskej pôdy, nevidíme nikoho. No keby sme urobili pár krokov a hranicu „nelegálne" prekročili, čaká nás pokuta od päťtisíc nórskych korún - zhruba šesťstoštyridsať eur.
Napriek istej ospalosti však cítite akési zvláštne napätie. A to panuje v celom regióne.
Marja je Ruska a pochádza z neďalekého prístavného mesta Murmansk. Z približne tristotisícovej metropoly sa za prácou presťahovala na nórsku stranu. „V deväťdesiatych rokoch tu boli ľudia k Rusom dosť odmietaví. Všímali si to zlé a toho zlého bolo veľa: drogy aj prostitúcia," nerada priznáva.
Dnes sa vzťahy údajne zlepšili, lenže niektoré staré praktiky zostali. „Keď som bola minule doma, predvolal si ma agent z FSB. Vraj čo viem o akomsi klube. Že sa tam majú stretávať Rusi." O ničom nevedela. Podľa nej takýto klub v Kirkenese neexistuje.
Domáci však v neformálnych rozhovoroch priznávajú, že v oblasti zrejme operuje množstvo agentov. A rovnako to platí aj na druhej strane hranice.
Priemyselné mesto
V Barentsovom mori kúsok od pobrežia ležia relatívne veľké zásoby nerastných surovín: najmä ropa a plyn.
Len minulý mesiac sa po desaťročiach vyjednávania dohodli Nórsko s Ruskom na námornej hranici. Okolo sú viaceré náleziská a Kirkenes už akoby rátalo peniaze, ktoré v skutočnosti ešte nemá.
„Kirkenes nikdy nebola rybárska osada," hovorí developer Trond Dahlberg, ktorého spoločnosť zastrešuje v oblasti viacero veľkých projektov. Vrátane lodenice či neďalekej bane na železnú rudu. „Vždy to bolo priemyselné mesto a centrum."
Na tradične industriálnu oblasť však v deväťdesiatych rokoch dopadla kríza, keď pre nevýhodnú ťažbu museli baňu na rudu zavrieť. Zamestnávala vtedy stovky miestnych, pričom samotné mestečko má iba tristisícpäťsto obyvateľov. Do desaťtisíc, ak zarátame aj okolité usadlosti roztrúsené po nízkych kopcoch.
„Mala som vtedy desať," spomína Vanja, ktorá dnes pracuje na kultúrnych projektoch v regióne. „Ale pamätám si, ako vtedy otec mojej kamarátky stratil prácu. A to sa stalo mnohým ďalším. V meste vtedy zavládla taká zvláštna ťažoba, ľudia sa pýtali, čo vlastne budú robiť."
Vtedy sa Kirkenes rozhodlo zamerať na turistov. Ale aj na prepravu nákladu, obzvlášť po tom, ako sa práve tu v Arktíde začala vplyvom globálneho otepľovania otvárať severná cesta. „Ľad sa stále viac topí a okná na takúto cestu sa zväčšujú," zdôrazňuje Dahlberg.
Táto trasa ponad Rusko dokáže putovanie tovaru z Európy napríklad do Číny skrátiť aj o polovicu. A kapitáni lodí sa nemusia obávať útokov moderných pirátov, ak by sa chceli plaviť okolo Somálska.
Samotné Kirkenes je však stále ospalé mesto. Okolo polnoci je zväčša otvorená len jedna krčma, cez deň miestni opravujú ruské aj nórske lode a čakajú na turistov z Nemecka či od svojho východného suseda. Práve to je zrejme najlepším dôkazom posunu vnímania v regióne, ktorý Rusi počas druhej svetovej vojny oslobodili od nacistov. Dnes sem bohatí Rusi z okolia chodia nakupovať.
Cestu redaktora financovalo Veľvyslanectvo Nórskeho kráľovstva
Domácich živí aj opravovanie plavidiel v doku Kimek.