Mnohí z nich sa nenávratne stratili vo svete, sú však aj takí, ktorí sa po rokoch opäť našli.
Hovorí sa im mestá duchov, hoci výstižnejšie by bolo nazývať ich miestami duchov, aj keď je pravda, že po mnohých mestách, mestečkách, dedinách a osadách nezostali ani len cintoríny s niekdajšími obyvateľmi. Tí živí ich opúšťali pre hospodársku krízu, prírodné či ekologické katastrofy, ale aj preto, lebo si ktosi zmyslel, že na mieste, kde stojí ich dom, by sa viac vynímala hoci elektráreň.
Mesto vdov
Najviac opustených mestečiek je vraj v Spojených štátoch. Pochádzajú najmä z čias zlatokopeckej horúčky v 19. storočí, keď tisícky dobrodruhov verili, že v zasľúbenej krajine nájdu bohatstvo i šťastie. Jedným z nich je Delamar v Nevade. Jeho prerod na mesto sa začal objavom farmára, ktorý v neďalekých kopcoch našiel zdroje zlata.
S pribúdaním nových obyvateľov zároveň pribúdali obchody, pošta, kaviarne, krčmy a dokonca aj budova divadla. Mestečko však čoskoro získalo aj ďalší, nie veľmi optimistický prívlastok – prezývali ho mestom vdov. Keďže pri ťažbe zlata, ktorá pre nedostatok vody prebiehala nasucho, vo vzduchu ustavične víril jemný, zadúšajúci prach, väčšina mužov zomierala na silikózu. Postupným likvidovaním zásob vzácneho kovu rodiny opúšťali svoje domovy a mesto začalo chátrať. Dnes sú z väčšiny budov iba ruiny.
O niečo lepšie, čo sa budov týka, dopadlo Roscigno Vecchia v provincii Salerno na juhozápade Talianska. Mestečko pripomína veľký amfiteáter s námestím, fontánou, kostolom, domami a obchodmi, pivnicami a úzkymi uličkami. Poľnohospodársky ráz okolitej krajiny je predurčený na pestovanie olivovníkov a viniča, ktorým sa tu odjakživa darilo. Hoci starobylé Roscigno v minulosti drancovali banditi, napokon ho zničili časté zemetrasenia a povodne.
Miestni sa síce niekoľkokrát pokúšali o záchranu svojho mesta a trikrát ho prestavali, napokon však kapitulovali. Zosuvy pôdy a narušená statika budov donútili vládu, aby rozhodla o evakuácii. Našťastie, medzičasom v blízkosti starého mesta začalo vznikať mesto nové, kam sa väčšina obyvateľov presunula. Pôvodné Roscigno má aj svoju živú atrakciu. Je ňou Giuseppe Spagnolo, domorodec, ktorý odmietol opustiť svoje rodisko. Počas dňa sa prechádza po uličkách a turistom ponúka svoje sprievodcovské služby.
Roscigno Vecchia v Taliansku a jeho posledný obyvateľ Giuseppe Spagnolo
Dobrá duša Rose
Kalifornské mestečko Bodie dostalo názov po svojom zakladateľovi, ktorý do týchto končín dorazil so skupinou dobrodruhov. Bohatstvo a slávu si dlho neužíval, zomrel v jednej z fujavíc skôr, ako sa osada rozvinula na prosperujúce mesto. Bodie je dodnes, hoci chátra a likvidujú ho vandali, autentickou ukážkou života na divokom západe.
Na policiach mnohých obchodov zostal tovar, na ulici či pri domoch parkujú autá a menia sa na vraky. Hoci Bodie patrí medzi národné pamiatky, už niekoľkokrát sa uvažovalo o jeho definitívnom uzatvorení. Počas svojho najväčšieho rozkvetu malo niekoľko bánk, telegraf, železnicu, vlastné noviny, ale aj hasičské zbory, dychovku i odbory.
V Bodie prosperovala čínska štvrť so všetkým, čo k nej patrí, drogové brlohy nevynímajúc. Zaujímavou stavbou bola miestna márnica – jej múry z červených tehál boli také hrubé, že udržiavali stabilnú teplotu počas horúceho leta i mrazivej zimy. V meste bolo okrem väzenia množstvo putík a nevestincov a v jednom z nich Rose, najznámejšia prostitútka.
Táto dobrá duša utešovala mužov najmä počas vypuknutia jednej z ničivých epidémií. Hoci bola obľúbená, po smrti ju potupne pochovali pri múre cintorína, tam, kde mali svoje hroby samovrahovia, zločinci a vyvrheli. Bodie začalo upadať začiatkom minulého storočia po zatvorení prvej bane. Po 2. svetovej vojne bolo všetkým jasné, že ťažba a ani život v meste sa viac neobnovia.
Poetika zániku a opustenosti priťahuje do mestečka
Bodie každoročne tisícky návštevníkov s fotoaparátmi
Epidémie a invázie
Likvidačný osud postihol aj mestá, z ktorých ľudí vyhnali prudko sa šíriace, ničivé epidémie, ako napríklad španielska chrípka. Iné zase vznikali práve pre epidémie. Spomedzi všetkých spomeňme krétsky ostrov Spinalonga (nazývaný aj Kalydon). Medzi pevninou a ostrovom v súčasnosti denne premávajú lode s turistami z Eloundy alebo z Agios Nikolaos.
Spinalonga bola spočiatku vojenskou pevnosťou, ktorú vytvorili Benátčania, vtedajší kolonizátori, na obranu proti Turkom. Od začiatku minulého storočia až do roku 1957 sa z ostrova stalo mesto malomocných. Vykázaní Kréťania tu mali svoje domy, obchody, školu, fungoval tu zdanlivo bežný život. Posledným obyvateľom Spinalongy bol kňaz.
Z ostrova sa odsťahoval v roku 1962, čím zachoval tradíciu pravoslávnej cirkvi, ktorá káže, aby sa pamiatka zosnulých pripomínala v intervaloch 40 dní, šiestich mesiacov, jedného roka, troch a piatich rokov, čo kňaz dodržal po smrti posledného malomocného. Návštevníci sa zhodujú, že zvláštna atmosféra kamenného mestečka doslova nabáda na myšlienky o smrti a pominuteľnosti života. Inú formu depresií krajinám prinášali okupačné vojská.
Varosha, štvrť cyperského mesta Famagusta, ešte pred niekoľkými desaťročiami patrila medzi vyhľadávané letoviská s luxusnými hotelmi, reštauráciami, barmi a všetkým, čo patrí k špičkovému, dovolenkovému raju. Po tureckej invázii v sedemdesiatych rokoch minulého storočia a rozdelení Cypru je dnešná Varosha typickou chátrajúcou štvrťou, kde bujnejúci život zastupujú najmä výhonky rastlín rozbíjajúce asfalt chodníkov a ciest.
Pokoj na niekdajších vychýrených plážach predsa len kohosi teší – podľa niektorých zdrojov tu svoj domov našli morské korytnačky, ktoré tu kladú vajíčka. Podobne prízračnú atmosféru so stopami okupantskej invázie má aj poľské Klomino. Toto miesto po roku 1990 hromadne opustilo tisíc rodín ruských vojakov, ktorí tu žili od druhej svetovej vojny. Zostali po nich iba vyrabované, rozpadajúce sa paneláky, škola, nemocnica, kino.
Ostrov Spinalonga blízko Kréty. Pôvodne pevnosť, potom leprosárium
a dnes mesto duchov. Posledný obyvateľ tu žil v roku 1962
Katastrofy - všeobecné i osobné
Mnohým z opustených miest sa dostalo aspoň čiastočnej satisfakcie a poslúžili ako námet na scenár či inšpirácia pri vytvorení kulís k filmu. Napríklad večne dymiace ulice Centralie v Pennsylvánii pošteklili fantáziu tvorcov hororu Silent Hill. Pôvodné mestečko bolo kedysi prosperujúcim, aj keď nie práve ideálnym miestom na život.
Napriek masívnej ťažbe uhlia v podzemných baniach si niektorí obyvatelia zachovali zvyšky ekologického myslenia, ktoré však bezhlavo aplikovali najmä pri vzburách proti skládke odpadu. Svoje protesty dávali najavo opakovaným zakladaním požiarov, ktoré sa čoskoro rozšírili do podzemia. Ložiská uhlia sa dodnes nepodarilo uhasiť, v dôsledku čoho sa mesto postupne menilo na skutočné kulisy k hororu.
Prepadávajúce sa cesty, dymiace jamy, narušená statika budov či vzduch presýtený dusivými splodinami vyhnali väčšinu obyvateľov, našli sa však aj takí, väčšinou s temnou minulosťou, čo v troskách našli nový domov. Ekologické drámy, pri ktorých sa nehľadelo na dôsledky, sa odohrali aj na Slovensku.
Väčšinou išlo o dediny zatopené pre výstavbu elektrární alebo dediny, v ktorých sa pre nadmerne znečistené ovzdušie a zdevastovanú prírodu nedalo žiť. Čo je horšie, pravdepodobne sa nedá veriť tomu, že miesta duchov navždy patria iba minulosti.
Inšpiráciou pre horor Silent Hill bolo banícke mestečko Centralia. Horiace
uhlie v podzemí narušilo statiku domov a cesty a vyhnalo väčšinu obyvateľov.
Autor: Tomáš Čejka