Zdanlivo popierajú všetky fyzikálne zákony. Naši predkovia si ich existenciu nedokázali zdôvodniť rozumom, a tak ich spájali s peklom a temnými silami. Skalné hríby a kývavce (viklany) sa považujú za atraktívne výtvory prírody a niekoľko sa ich vyskytuje aj na Slovensku.
Čert je síce tvor prefíkaný, ale na obyvateľov malej obce Tŕnie, ktorá sa nachádza pár kilometrov od Čertovej skaly, nedozrel. Keď sa Tŕňania rozhodli postaviť kostol, začali znášať skaly na určené miesto. Každú noc však skaly zmizli. Čert ich poprenášal na miesto, kde mal stáť cintorín, lebo tam si kostol predstavoval on. ´
Dedinčania ich cez deň poprenášali späť, a tak sa s čertom naťahovali pekne dlho. Nakoniec sa čert nazlostil a rozhodol sa skaly poodnášať natruc dedinčanom do inej obce. Ako niesol najväčšiu z nich na chrbte, vypadla mu a zachytila sa na úzkom skalnom výbežku.
Tak znie jedna z početných legiend, ktoré sa viažu k tejto neobyčajnej chcel čert z pomsty prehradiť koryto Hrona mohutnou skalou, no zasvietil naňho ranný lúč slnka a skamenel spolu s nákladom na chrbte. Iná zas hovorí o stávke Boha s čertom, ktorý sa rozhodol vyniesť mohutnú skalu na vrchol bez prestávky a za odmenu sa mohol pozrieť, ako to vyzerá v nebi. Nezvládol to však a potajomky položil svoje bremeno na svah.
Národná prírodná rezervácia Súľovské skaly je vytvorená z treťohorných
zlepencov. Náučný chodník (dĺžka 7,5 km) návštevníkov prevedie cez všetky
rarity tohto nádherného miesta
Prírodná rezervácia Boky
Kto prvý raz uvidí Čertovu skalu vysoko v lesnom poraste medzi Budčou a Hronskou Dúbravou, pochopí, prečo si o nej naši predkovia vybájili toľko povestí. Kým sa ku skale zo smeru od Budče dostanete približne päťkilometrovým, neustále stúpajúcim náučným chodníkom, poriadne sa zapotíte.
Vidieť však prírodnú rezerváciu Boky, v ktorej skalný hríb stojí, je naozajstnou odmenou za boľavé nohy. Územie bolo vyhlásené za chránené v roku 1976 v záujme ochrany jednej z najsevernejších lokalít vzácnych a ohrozených rastlinných a živočíšnych druhov s výraznými lesostepnými formáciami a s výskytom zaujímavých geologických výtvorov.
Časť cerových porastov má 220 až 250 rokov a patrí medzi najstaršie na Slovensku. Riaditeľka správy Chránenej krajinnej oblasti Poľana Vladimíra Fabriciusová hovorí, že jedinečnosť územia potvrdzujú aj pôsobivé skupiny vežovitých skál – skalné mestá, kamenné moria a hríbovité útvary.
Skalný hríb v Súľovských skalách je príťažlivým cieľom
turistov. Dá sa dosiahnuť po nenáročnej vychádzke
Sedemnásť ton andezitu
Skutočnou pastvou pre oči je práve dokonale vymodelovaná Čertova skala. „Skalný útvar vznikol v hrubých polohách sopečných vyvrelín, ktoré sa usadili na južnom úpätí Kremnických vrchov na sklonku mladších treťohôr.
Tento unikátny prírodný výtvor pozostáva z mohutného andezitového balvana – takzvanej sopečnej bomby s výškou i dĺžkou 240 centimetrov a šírkou 170 centimetrov. Iba úzkym krčkom (58 x 38 cm) je pevne spojený so zlepencovým podkladom,“ približuje riaditeľka ojedinelý skalný útvar. Zároveň zdôrazní, že ide o skalný hríb a nie kývavec, ako sa niekedy nesprávne uvádza:
„Spôsob uloženia skaly a jeho pevné spojenie s podložím vylučuje akýkoľvek kývavý pohyb. Vznikol nerovnomerným zvetrávaním, pri ktorom andezitové bloky zvetrávajú pomalšie ako sopečné tufové spojivo. Objem skaly sa odhaduje na 6,5 kubického metra a hmotnosť na 17 ton,“ dodáva Vladimíra Fabriciusová.
Kadovský viklan (obec Kadov, Strakonice) je najznámejším
kývavcom v Česku. Váži tridsať ton
Solídna stabilita
Aj keď človek má pocit, že skala sa môže každú chvíľu z podstavca zrútiť do údolia, riaditeľka to vylučuje: „Veľký tlak skaly pomáha udržať statickú rovnováhu a spomaľuje zvetrávanie menej odolnej tufobrekcie. Z posúdenia stability skaly vyplýva, že vonkajšie vplyvy, napríklad tlak vetra a seizmicita neohrozujú stabilitu tohto prírodného výtvoru.“
Hoci občas sa objavia aj informácie o tom, že niektorí nezodpovední návštevníci stabilitu skaly pokúšajú a údajne aj existuje približný výpočet, koľko chlapov by ju mohlo zhodiť z podstavca, riaditeľka to nepotvrdila: „Strmé svahy, nestabilný skalný podklad a výška ich pravdepodobne odrádzajú od tejto aktivity. Možno sa návštevníci dokonca boja aj povesti.“ Aby si však boli ochranári na čistom, v blízkosti skaly sú upozornenia, aby ľudia stabilitu skaly neohrozovali.
Diablove guľôčky (Devils marbles) v Austrálii sú zo žuly a eróziou vznikali milióny rokov
Dočasne, ale nadlho
Zaujímavé skalné hríby sa nachádzajú prakticky na všetkých kontinentoch. K najkrajším patria hríbovité skaly v Colorade, v národnom parku Cuenca v Španielsku či v známom Rase el Kadí v Egypte. Na Slovensku ich príliš veľa nemáme, no možno si ich o to viac ceníme. K najkrajším patrí Markušovský skalný hríb v údolí Hornádu, skalný hríb v Súľovských skalách či Ľupčiansky skalný hríb pri Slovenskej Ľupči.
Hríb v Markušovciach stojí na približne osemmetrovej nohe z drobivého zlepenca, tvrdší klobúk tvorí pieskovec. „Vrchné časti skalných hríbov majú vo všeobecnosti vyššiu odolnosť aj proti výkyvom počasia a v podstate chránia aj spodnú, menej odolnú časť,“ hovorí geológ Jozef Vozár. Škoda, že tu nebudú večne, keďže proces zvetrávania stále pokračuje.
Za ich dočasnosťou však plakať nemusíme. Tá môže trvať tisícky i desaťtisíce rokov. Napriek tomu stav všetkých skalných hríbov u nás v pravidelných intervaloch sledujú odborníci. Podobne ako v prípade Čertovej skaly im vyšli optimistické prognózy aj pri nedávnej revízii Ľupčianskeho skalného hríba.
Na Husovu kazateľnicu (tri metre dĺžka, dva metre výška)
sa viaže množstvo legiend a povestí
Hríb kontra plot
Valéria Berežná zo Správy Národného parku Nízke Tatry povedala, že starostlivosť v chránenom území spočíva hlavne v odstraňovaní náletových drevín a krovín z bezprostredného okolia skalného útvaru. Má to zabezpečiť, aby bol skalný hríb dobre viditeľný aj z diaľky. Bohužiaľ, niečo ochrana prírody predsa len ovplyvniť nedokáže.
Ľupčiansky skalný hríb sa nachádza tesne nad areálom priemyselného podniku a väčšinu diaľkových výhľadov narúša neestetický továrenský plot. Nájsť miesto na správny fotografický záber bez oplotenia vôbec nie je jednoduché. „K navrhovaným opatreniam po poslednej revízii patrí napríklad označenie obvodových hraníc prírodnej pamiatky či odstránenie borovíc zo severnej strany skalného hríba,“ hovorí Valéria Berežná.
Ľupčiansky skalný hríb je prírodnou pamiatkou od roku 1979. Vznikol zvetrávaním usadených hornín pôsobením vetra, dažďa a mrazu. V piesočných sedimentoch v okolí sa stále nachádzajú skamenené schránky morských mäkkýšov.
Kývavce Matka a dieťa v Národnom parku Matobo (Zimbabwe, Afrika)
Kývavce ako zdroj kozmickej energie?
Ak skalné hríby spájajú ľudia s pekelnými silami, kývavcom sa pripisuje dokonca magická sila, plynúca z kozmickej energie. Prirovnávajú ich dokonca k menhirom, dolmenom či ďalším megalitickým stavbám. Okrem kladných síl však niektoré z nich údajne vyžarujú aj negatívnu energiu.
Kým väčšina geológov sa nad týmito tvrdeniami iba zhovievavo pousmeje, zástancovia kozmickej energie si nedajú vziať svoje presvedčenie za nič na svete. Tak sa pred časom dostala do pozornosti aj údajná záhadná energia z Husovej kazateľnice v Českej republike. Objavili sa tvrdenia, že v jej okolí sa sústreďujú zvyšky negatívnej energie, ktoré u ľudí vyvolávajú stiesnené pocity.
Majú to mať na svedomí praveké rituálne obete, ktoré tu nedobrovoľne ukončili svoj život. Zvláštna priehlbina na skale totiž pripomína obetnú misu, ktorá mala slúžiť vyznávačom pohanských náboženstiev. Hoci podľa odborníkov vytvorilo túto priehlbinu obyčajné mrazové zvetrávanie, prívrženci mystiky si o tom naďalej myslia svoje.
Skalný Mexický klobúk v štáte Utah (USA) má šírku osemnásť metrov
Pomýlené pokusy stability
Kývavce poriadne dráždia ľudskú zvedavosť, a tak nie je zriedkavosťou, že niektorý z nich sa podarí časom vykývať úplne. Dostať ho naspäť býva poriadna námaha, lebo keď sa dostane z ťažiska, v podstate prestáva byť kývavcom. Opakovane na to doplatil známy Kadovský viklan u našich západných susedov.
Paradoxne však práve vďaka týmto problémom sa stal zrejme najznámejším kývavcom v Čechách. Tridsaťtonový skalný blok sa ľuďom podarilo vychýliť z pôvodného podstavca opakovane. V roku 1983 sa ho úspešne podarilo umiestniť na pôvodné miesto vďaka výpočtom inžiniera Pavla Pavla, ktorý je známy aj svojimi štúdiami o pohybe sôch na Veľkonočných ostrovoch.
Balanced Rocks, ako kývavce nazývajú v krajinách hovoriacich po anglicky, priťahujú do každej zo známych lokalít množstvo návštevníkov. Saharský národný park Tasilly či Bismarckova skala na ostrove vo Viktóriinom jazere sú iba zlomkom toho, čo ojedinelé prírodné divadlo ponúka.
Neďaleko druhého najväčšieho monolitu na svete Ben Amera v Mauritánii (Afrika)
sa vyskytuje množstvo kývavcov, ktoré akoby bezcieľne putovali púštnou krajinou
Dúhového hada vytlačil diabol
Devils Marbles alebo Diablove guľôčky lákajú do vnútrozemia Austrálie každoročne tisícky návštevníkov. Zaslúžene. Z množstva zaguľatených balvanov síce iba malé percento vykazuje kývavý pohyb, nič to však neuberá na ich pôvabe. Vznik balvanov je výsledkom prirodzených geologických procesov, starých takmer dve miliardy rokov.
Nič im to však neuberá z ich tajomnosti. Pripomínajú obrie vajcia mýtického dúhového hada, ktorý bol posvätným zvieraťom pôvodných obyvateľov. Ako sa menili generácie, dúhového hada postupne vytlačil diabol. Nie je to až také zvláštne. Aj súčasníkovi akosi automaticky napadne, že v tom musí byť čert, aby sa tam tie skaly vôbec udržali.
Hoci laikovi môžu pojmy skalný hríb a kývavec významovo splývať, ide o dve odlišné formy. Napriek tomu si ich ľudia občas zamieňajú, čo dokumentuje aj prípad Čertovej skaly. Tá je aj v literatúre neraz označovaná ako kývavec. V skutočnosti sa však odborníci priklonili k označeniu skalný hríb, keďže Čertova skala nevykazuje žiaden pohyb.
Skalné hríby predstavujú nezvyčajný tvar, modelovaný pôsobením geomorfologických činiteľov do podoby hríbu. Jozef Vozár z Geologického ústavu SAV hovorí, že vznik skalných hríbov sa vysvetľuje selektívnym zvetrávaním nesúrodej horniny, kde horná časť tvoriaca klobúk hríba, predstavuje odolnejšiu horninu.
Keďže tieto útvary neraz pripomínajú skutočné huby, ich miestne pomenovania obyvatelia odvodili práve od tvaru hríbov. Ľupčianskemu skalnému hríbu domáci dodnes hovoria aj kozák, Súľovský skalný hríb nazvali smrčkom.
Mnohým ľuďom však pripomína skôr ohromnú prašnicu. Potvorskú hubu, do ktorej niekedy s obľubou dupneme napriek tomu, že sa potom dlhé minúty musíme zbavovať výtrusov na topánkach. Kývavce, na rozdiel od skalných hríbov, predstavujú oblé skalné bloky a balvany, ktoré na podloží spočívajú iba malou plochou a vykazujú nepatrný pohyb. Niektoré kývavce v púštnych oblastiach sú údajne také citlivé, že ich dokáže jemne rozkývať aj prudší púštny vietor.