Ostia nosí dnes za svojím menom prívlastok Antica, aby každého presvedčila, že má už čo-to odžité. Jej blízkosť k hlavnému mestu vtedajšieho sveta ju priam predurčila na významné postavenie. Sudičky jej k tomu prihrali aj rieku Tiber a prístup k Tyrrhenskému moru.
Mohol vôbec Ostiu postihnúť iný osud ako sa stať hlavným prístavom mesta Rím? Dlhých 600 rokov sem prichádzali lode zo všetkých kútov nekonečnej Rímskej ríše. Prúdilo sem obilie zo Sicílie, olivový olej z Grécka, víno z Hispánie alebo tovar taký exotický, že putoval priamo do rúk cisárov.
V 5. storočí sa začal prístav zanášať bahnom, až mesto pozvoľna zadusilo. Poslednou kvapkou bolo vypuknutie malárie a následné barbarské nájazdy nivočiace Rím. Mesto zostalo stáť na svojom mieste veľmi dlho ako spomienka na niekdajšiu rímsku slávu, no dnes sa k nemu opäť ľudia vracajú a vďaka nim Ostia ožíva.
Mestom viedla vydláždená cesta.
Za bránou antika
Asi 500 metrov od železničnej stanice sa otvorí pomyselná brána do starovekého sveta. Jeho začiatok sa nesie v znamení zosnulých obyvateľov mesta. Za hradbami stoja nekropoly plné malých aj veľkých, rozpadnutých aj rozpadávajúcich sa kamenných monumentov.
Do nich sú výraznými, hlbokými písmenami vyrazené mená tých, ktorí sa nedožili konca Rímskej ríše.
Dlhú cestu smerujúcu do mesta pokrývajú veľké ťažké kamene, starostlivo naukladané jeden vedľa druhého, aby po nich mohol prejsť voz. Dnes by človeka sediaceho na voze stav vozovky poriadne vyhrkotal a otázne je, či by to dokázali prežiť ťažko skúšané kolesá a naložený tovar.
Za oslavným nápisom pre cisára Augusta stoja ruiny víťazného oblúka. Až keď ním návštevník prešiel, naozaj sa ocitol v meste. Práve tu sa začínala Ostia a on sa tak stal hranicou medzi svetom mŕtvych a živých.
V kúpeľoch
Na veľkom nádvorí s moderným názvom Piazza Popolo, aký nájdeme takmer v každom väčšom talianskom meste, stojí fontána Nymfeum zasvätená vodným nymfám. Je však vyschnutá. Chýba tu prúd striekajúcej vody aj sochy vdychujúce fontáne život.
Pod úrovňou ulice leží štvrť plná obchodov. Môže ich tu byť niekoľko desiatok. Hneď pri vstupe do mesta sa tak človek ocitol v ruchu, ktorý dokázali okolo seba rozpútať obchodníci. S fontánami a vodou sa úzko spájajú staroveké kúpele. V Ostii sa zdá, akoby ich mala každá štvrť. Kúpele neboli len miestom, kam si prišli ľudia na sklonku dna očistiť telo, ale skôr išlo o miesto spoločenských stretnutí, kde sa trávili celé hodiny. Nielen v bazénoch s teplou, vlažnou či studenou vodou, ale aj pri športe, masáži a relaxácii.
Medzi najvyhľadávanejšie patrili už vtedy kúpele nesúce meno mocného Neptúna. Inak to nie je ani teraz, hoci namiesto lákavého kúpeľa priťahujú nádherné čierno-biele mozaiky.
Túlame sa chodbami, miestnosťami a pre nezasväteného návštevníka pôsobia kúpele ako bludisko. Nádvorie pohltila tráva, namiesto múrov sa dnes stromy dvíhajú k nebesiam a jediné, čo ostalo, je umenie zložené z tisícok kamienkov.
Divadlo
Do mestského divadla je to z kúpeľov len kúsok. Pred divadlom sa rozprestiera obdĺžnikový priestor vymedzený uličkami zloženými z mozaík. Objavia sa tu obrázky rýb, lodí, moreplavcov, rybárov, no medzi vodný svet sa zatúlal aj exoticky pôsobiaci slon. Žeby tiež patril k ponúkanému tovaru, alebo sa len obchodník rozhodol spríjemniť si mozaiku pred vstupom jeho obrázkom? Muselo to tu pred 2000 rokmi vyzerať veľmi zaujímavo, keď boli mozaiky nové a každý deň okolo nich kráčali ľudia za nákupmi.
V strede na zelenom trávniku stojí torzo menšieho chrámu, z ktorého prežil len podstavec a schody. Od divadla ho oddeľuje mramorový les stĺpov. Divadlo nechal postaviť Agrippa, zmestilo sa doň až 3000 ľudí. Spodné rady sedadiel sú potiahnuté mramorom, ale ostatné tvorí rozpadajúci sa kameň. Na trojici stĺpov spočívajú nemé kamenné tváre predstavujúce divadelné masky.
Vyliezli sme na samý vrchol a odtiaľto sa pod nami rozprestrel panoramatický pohľad na celé mesto. Ostia je aj dnes obrovská.
Malá svätyňa s tromi nevysokými múrmi v sebe skrýva nádherný oltár Romula a Rema. Všetky štyri strany zdobia reliéfy a pri bližšom pohľade nie je problém objaviť legendárnu dvojicu, kľačiacu pod rímskou vlčicou. Takto nejako sa začala písať legenda o meste, ktoré následne ovládlo svet. Z rohu sa na všetko pozerá orol, symbol Rímskej ríše.
Ostiu vyplienili piráti
Vďaka tomu, ako sa Ostia zachovala, vieme, že ľudia tu nežili v jednoduchých domoch, ale niektorí si dokonca užívali luxus niekoľkoposchodových domov. Podobné sa našli aj v Pompejách, hoci tie bolo treba vykopať zo stuhnutého lávového prachu či lávy.
Čím bližšie sme k centru mesta, tým vyzerá vznešenejšie. To, čo vidíme okolo seba, je Ostia, ktorá začala rásť v priebehu prvého storočia, hoci jej korene siahajú až do siedmeho storočia pred Kristom.
Podľa legendy ju založil štvrtý kráľ Ríma Ancus Martinus, ale keby sa do mesta vrátil po prelome letopočtov, nevedel by, že sa nachádza práve na mieste, ktorému kedysi dávno vdýchol život.
Málo pamiatok zažilo narodenie Krista, pretože v roku 68 n. l. Ostiu vyplienili piráti. More, ktoré im roky prinášalo bohatstvo, im tentoraz prinieslo skazu. Takmer celá ľahla popolom.
Sledujeme kamenné fasády dvojposchodových domov a hľadáme dekoráciu v podobe vyblednutých fresiek. Jeden dom slúžil ako Thermopilium - miestny podnik s jedlom. Steny sú pokreslené obrázkami dennej ponuky a stačilo ukázať prstom, aby kuchár vedel, po čom hladní návštevníci túžia.
Na fóre
Neďaleko sa križujú hlavné tepny mesta a to znamená len jediné. Sme na dosah rímskeho Fóra. Vždy ležalo v srdci mesta, a preto ani Ostia nie je výnimkou. Symbolom Fóra sa stal masívny chrám zasvätený kapitolskej trojici. V predstavách Rimanov sem patril Jupiter, jeho sestra Juno a bohyňa múdrosti Minerva. Len samotné pódium je väčšie než všetko navôkol.
Keby sa z neho zachovalo viac, mohol sa uchádzať o prvenstvo v rámci najkrajšej starovekej stavby celého Talianska. Práve ono si najviac pamätá z celého mesta a videlo, ako pred ním vyrastali menšie stavby. Naproti o pár storočí pribudol menší chrám, vedľa neho fontána, pár stĺpov, sochy a nakoniec aj niekoľko domov. Čas premenil všetko na ruiny.
Za Fórom akoby sa nekontrolovateľne rozbehli ulice lemované domami. To sa len zdá, pretože Rimania všetky svoje mestá veľmi starostlivo naplánovali. V diaľke sa zaleskne vodná hladina Tiberu. Niekdajšie koryto prechádzalo mestom, ale to už dávno neplatí a dnes sa Tiber Ostie už nedotýka. Ani morské vlny ho už neobmývajú, pretože sa od pobrežia vzdialilo o celých päť kilometrov.
Luxusnejšie vilky majú po vstupe átrium, často vyzdobené fontánkou alebo sochou. Tu v dome Amora a Psyché stojí nádherná socha zaľúbeného páru v snehobielom mramorovom objatí, ktoré vzdorovalo storočiam.
Ani na konci mesta nemôžu chýbať kúpele. Kúpele Sette Sapienza čiže siedmich múdrostí majú steny pokreslené freskami, skrášľujú ich mozaiky, pôsobivá maľba Venuše s dlhými orieškovými vlasmi, stojacej medzi malými okrídlenými chlapcami, alebo muža vezúceho sa na voze ťahanom dvomi koňmi s vencom v ruke. Akoby to boli staré fotografie, len namiesto stlačenia spúšte ich maliar naniesol na stenu štetcom.
O ulicu ďalej naproti menším kúpeľom stáli verejné toalety, a ako v tureckom Efeze, aj tieto patria k obľúbeným a fotogenickým miestam. Ostia ešte pokračuje pár metrov ďalej, ale ruiny domov, prípadne obchodov už ničím neprekvapia. Veď napokon tých prekvapení skrýva Ostia viac než dosť.