Tajomná inkská citadela Ollantaytambo v Peru ukrýva fascinujúce stavby i príbehy. Dodnes nesie meno generála, ktorý sa vzbúril pre svoju dávnu lásku.
Staré inkské mestečko Ollantaytambo na konci Posvätného údolia Inkov vytvára dojem, že sa tu cesta končí a ďalej sa ísť nedá. Koniec asfaltu a úzka hrboľatá cesta zdanlivo bez pokračovania tomu síce napovedá, je to však len zdanie.
Z tohto pôvodného inkského sídla sa dá totiž vybrať viacerými smermi, a nech si človek zvolí ktorýkoľvek, čakajú naňho jedinečné zážitky. Treba však rátať s tým, že ďalej sa nepôjde autom po pohodlnej asfaltke, ale treba hľadať iné spôsoby.
Citadela chrániaca cestu
Mestečko Ollantaytambo vybudovali za vlády veľkého kráľa Pachacutiho, ktorý nastúpil na trón v roku 1438 a počas svojej viac než tridsaťročnej vlády kompletne zreorganizoval inkskú spoločnosť.
Práve jeho vplyvom sa národ Inkov začal meniť z lokálneho indiánskeho kmeňa na najväčších panovníkov Južnej Ameriky pred príchodom dobyvateľov z Európy.
Pachacuti bol tiež znamenitý staviteľ: za jeho vlády sa začalo so stavbou najúžasnejších inkských sídiel, okrem iného Machu Picchu, hlavného mesta Cuzca, ale tiež Ollantaytamba, ktoré leží na ceste medzi týmito dvomi svetoznámymi pamiatkami.
Pri výbojnej dobyvačnej politike, ktorú v tomto období Inkovia presadzovali, sa Ollantaytambo stalo významným kontrolným bodom strategickej cesty vedúcej do amazonskej oblasti. Nielenže bola z miestnej citadely kontrolovaná pre potreby inkských dobyvateľov, ale osadenstvo pevnosti tiež chránilo takzvané Posvätné údolie Inkov, na konci ktorého sa táto pevnosť nachádza, a zároveň aj hlavné mesto Cuzco pred prípadnými nájazdmi kočovných kmeňov.
Jediné pôvodné mesto
Predtým, než človek začne skúmať cesty pokračujúce z Ollantaytamba, však za pozornosť stojí aj samotné mestečko: je to údajne jediné pôvodné inkské mesto, ktoré je obývané od obdobia svojho vzniku neprerušene až do dnešných čias. Úzke uličky, ktorými v drobných kanálikoch vedie miestny potok, vybudovali ešte starí Inkovia pred viac než päťsto rokmi, a tak je toto miesto jedinečnou ukážkou inkskej mestskej architektúry.
No Ollantaytambo je slávne tiež vďaka svojej pevnosti, ktorú v súčasnosti tvoria desiatky poľnohospodárskych terás vystavaných strmo do svahu a nad nimi sa vypínajúci nedokončený Slnečný chrám. Podľa predpokladov archeológov a historikov mal byť tento chrám najväčším v celej ríši, avšak príchod Španielov zabránil jeho dokončeniu.
O plánovanej veľkoleposti chrámu svedčia dokonale opracované megalitické kamene, z ktorých pradávni stavitelia chrám budovali. Šesť bezchybných obdĺžnikov z červenej žuly, z ktorých každý váži viac než šesťdesiat ton, tvorí jedinú dokončenú stenu plánovanej svätyne. Ďalšie opracované megality rovnakých veľkostí sa povaľujú všade naokolo.
Záhadná stavba
Jednou z najväčších záhad pevnosti Ollantaytambo je práve ťažba a doprava obrovských blokov kameňa určeného na stavbu chrámu. Lom, z ktorého sa tieto skaly ťažili, sa nachádza na kopci, vzdialenom od pevnosti šesť kilometrov.
Táto informácia by sama osebe ešte nebola taká prekvapujúca, keby sa tento lom nenachádzal na opačnej strane strmého údolia a za divokou dravou riekou Urubamba. Celé dielo pôsobí priam neuveriteľne: stavitelia chrámu museli najprv vyťažiť tieto mnohotonové skaly vo vzdialenom lome, kde sa zachovali rovnaké opracované kusy ako v Slnečnom chráme, bezpochyby určené na túto stavbu.
Až potom sa mohla začať neľahká doprava skál do pevnosti Ollantaytambo. Prvú časť presunu majú archeológovia objasnenú: kamene museli stovky robotníkov dopraviť dole do údolia, kde sa nachádza jeden z najťažších úsekov cesty – prekročenie rieky Urubamba.
Na transport týchto skál cez koryto rieky údajne odklonili dávni stavebníci jej prúd do dvoch riečisk, ktorými striedavo púšťali vodu, aby kamene vždy dopravovali suchou časťou. Už pri pohľade na samotnú rieku Urubamba je však človeku jasné, že išlo o mimoriadne ťažkú úlohu: dokázať pracovať s prúdom takej sily, ako má Urubamba, je už samo osebe mimoriadnym ľudským dielom. Za riekou sa však začínal ešte náročnejší úsek.
Archeológom dodnes nie je jasné, ako dávni stavitelia dopravili tieto obrovské bloky skál do strmého kopca až na pevnosť, ani ako následne umiestňovali tieto obrovské skaly na konečné miesto a to s presnosťou na milimetre.
Tieto otázky ostanú ešte asi dlho nezodpovedané. Nemými svedkami veľkolepej cesty týchto skál sú dnes už len takzvané unavené kamene, ako domorodci nazývajú skaly, ktoré boli v čase príchodu španielskych dobyvateľov práve na svojej ceste z lomu do chrámu. Ležia na rôznych miestach v údolí.
Legenda dávnej lásky
No nielen stavby sú v Ollantaytambe fascinujúce, ale aj príbehy, ktoré sa s týmto mestečkom a pevnosťou spájajú.
Mesto aj pevnosť dostali meno po inkskom generálovi Ollantayovi, ktorý sa napriek zvyklostiam doby postavil na odpor kráľovi Pachacutimu pre lásku k jeho dcére, princeznej Cusi Collyu.
V Inkskej ríši bolo nemysliteľné, aby si kráľovu dcéru zobral za ženu niekto mimo jeho vlastnej rodiny, Ollantay sa však napriek tomu pokúsil ju získať.
Po neúspechu a prenasledovaní zo strany inkskej armády sa opevnil práve v citadele nesúcej v súčasnosti jeho meno, odkiaľ ho však ľsťou dostali von a odvliekli do väzenia v Cuzcu. Legenda o tejto veľkej láske sa však končí šťastne - Ollantaya oslobodili a Cusi Collyu nakoniec za ženu dostal.
Povstanie proti dobyvateľom
Menej šťastný koniec mala skutočná udalosť viažuca sa k miestnej pevnosti. Ollantaytambo bolo totiž miestom, kde sa po dobytí Inkskej ríše Španielmi pod vedením Francizca Pizarra a po neúspešnom inkskom povstaní v Cuzcu opevnili povstalci vedení Mancom.
V Ollantaytambe dokázali odporovať len rok. Keď Španieli toto povstalecké sídlo dobyli, zvyšok inkských bojovníkov sa stiahol do svojho posledného legendárneho sídla Vilcabamby v neprístupných horách. Tu pokračovalo niekoľko desiatok rokov tajné miniatúrne kráľovstvo Inkov, kým Španieli nezajali a nepopravili posledného inkského vládcu Tupaca Amaru.
Po cestách z Ollantaytamba
Článok však začínal spomenutím tajomných ciest, ktorými sa dá z Ollantaytamba pokračovať za ďalšími jedinečnými zážitkami. Kam teda tieto cesty vedú? Prvá z nich – tá menej vyhľadávaná, vedie po starej inkskej ceste do spomínanej amazonskej oblasti.
Turistov z celého sveta však oveľa viac zaujíma smer, ktorý odtiaľto vedie do strateného inkského mesta Machu Picchu, vzdialeného od Ollantaytamba len niečo vyše tridsať kilometrov. Za Machu Picchu sa pritom nachádzajú ešte ďalšie inkské pamiatky, ktoré sú však pre turistov len minimálne známe, a tak sa hlavný záujem zahraničných návštevníkov sústredí na slávny novodobý div sveta.
Žiadna cesta však odtiaľto na stratenú pevnosť Inkov nevedie, a tak sa smerom na Machu Picchu dá pokračovať len vlakom alebo pešo.
A zatiaľ čo vlakom sa človek k pevnosti dostane za necelé dve hodiny, peší pochod svetoznámou starou cestou trvá štyri dni.
Dôvodov na tento časový rozdiel je hneď niekoľko: železnička, ktorá pokračuje k stratenej pevnosti pozdĺž rieky Urubamba, totiž až po dosiahnutie konečnej stanice pod Machu Picchu neustále klesá, a to na tridsaťkilometrovej trase údajne až s osemstometrovým prevýšením.
Naproti tomu inkská cesta pre peších, ktorú vybudovali ešte dávni obyvatelia ríše pred viac než päťsto rokmi, vedie viacerými starými usadlosťami a horskými priesmykmi vo výškach až nad štyritisíc metrov, preto je pochod po nej značne náročný a musí byť rozložený na viacero dní.