Kedysi jedno z najvýznamnejších miest sveta dnes ticho stojí v zvlnenej krajine neďaleko Širázu.
V Európe poznáme toto miesto ako nesmrteľný Perzepolis, hoci Iránci mu nepovedia inak ako Tacht-e-Džamšíd, čo v preklade znamená Džamšídov trón.
Podľa legiend tento významný kráľ kedysi sídlil presne na mieste dnešného Perzepolisu a jeho meno sa v iránskej mytológii spája s objavom vína.
Pred nami vyrástol pahorok a z neho vytŕča niekoľko stĺpov a brány. Stúpame hore po krátkych schodoch a na ich konci sa noha zaborí do prachu. Kráčali tadiaľ perzskí králi, ale aj samotný Alexander Veľký, ktorý napokon mesto neslávne zniesol zo sveta.
Pred nami stojí Brána národov (známa aj ako Xerxesova brána - na snímke vľavo). Dve okrídlené sochy dodnes sledujú tichým pohľadom každého, kto prichádza do mesta.
Prijímacia sála.
Palác
Za bránou sa rozkladá široké nádvorie paláca. Celé okolie je posiate zvyškami stavieb, stĺpov či prekrásne zdobených hlavíc v podobe koní, gryfov alebo iných mýtických bytostí. Týmto malým palácom musel prejsť každý, kto sem zavítal.
Miesto, na ktorom bude stáť samotný Perzepolis, vybral ešte za svojho života kráľ Kýros Veľký, ale so stavbou palácov začal až jeho nasledovník Dáreios. Kráľ, ktorý okrem iného poslal perzskú armádu do pamätnej bitky pri Maratóne.
Je ťažké si predstaviť všetku tú starovekú krásu, ktorou Perzepolis v čase svojho rozkvetu dýchal. Každoročne sem prichádzali tisíce ľudí vzdať hold kráľovi a priniesť mu dary.
Zaujímavé na meste je aj to, že tu nie je žiaden chrám, ale len paláce alebo reprezentatívne miestnosti. Len pár krokov od nás stojí Stostĺpová sieň, alebo ako sa zvykne volať aj Palác stovky stĺpov. Musela vyzerať fascinujúco, ale dnes tu nájdeme len nepatrné torzá stĺpov vymedzujúce jej plochu. Bola dlhá 75 metrov a práve ona slúžila ako prijímacia sieň aj trónna sála.
Spočiatku slúžila ako miesto stretnutia vojenských veliteľov a predstaviteľov ríš prichádzajúcich za kráľom a neskôr ju premenili na výstavnú sieň impéria. Niektoré kamene, čo zostali z pôvodných stavieb, zdobia reliéfy a typické perzské postavičky s kučeravými vlasmi v charakteristickom postoji.
Niekde sa objaví aj staré perzské písmo, ale tie najkrajšie kusy sú, samozrejme, chránené v múzeu. Je zvláštne sledovať domácich, ako sa túlajú pomedzi zaprášene ruiny mesta. Turisti tu takmer nie sú, zato miestni si sem radi prídu oddýchnuť. A hoci sa nájdu ľudia, ktorí dobu pred islamom považujú za dobu temna, stále je viac takých, ktorí sú hrdí na svoje perzské dedičstvo.
Hárem
Menšie múzeum patriace k areálu vedci zrekonštruovali presne tak, ako mal vyzerať legendami opradený hárem. Javí sa ako moderná budova, ale ak si všimneme detaily, ocitneme sa aspoň na chvíľku v Perzskej ríši za vlády kráľa Artaxerxesa II. Hovorí sa o ňom, že so svojím mnohopočetným háremom splodil až 115 synov. Údaje o dcérach sa ani len nezachovali.
Celkovo je dnes v múzeu 22 menších izieb. Kedysi tu mali žiť ženy s deťmi, no teraz tu svoje útočisko našli poklady, ktoré objavili v ruinách mesta.
V susedstve stoja hneď tri paláce. Najväčší z nich patrí Xerxesovi, menší Artaxerxesovi III. a posledný z trojice postavil Dáreios I. Práve jeho palác sa stal zo všetkých najslávnejším a stal sa akýmsi symbolom celého Perzepolisu.
Palác známy ako Apadana vstúpil do podvedomia ľudí vďaka neskutočne krásnym reliéfom, ktorými je doslova potiahnutý. Aj jeho hlavné schodisko je presýtené majstrovskými reliéfmi, ktoré zobrazujú ľudí zo všetkých kútov sveta, ako prinášajú dary na kráľovský dvor. Kúsok od nich stojí v zástupe vojsko nesmrteľných ochrancov perzského kráľa. Alegóriu jari a znovuzrodenia života predstavujú známe obrázky leva útočiaceho na antilopu.
Niektoré z reliéfov nechal postaviť Dáreiov syn Xerxes. Dáreios sa hotovým palácom nikdy neprešiel, pretože ho smrť zastihla, skôr než ho stihli dostavať. Začal ho stavať okolo roku 515 pred Kristom a trvalo 30 rokov, kým ho mohli panovníci používať.
Kráľ si vtedy nechal zavolať najlepších remeselníkov celej ríše, a tak za ich pomoci vyrástol architektonický skvost popretkávaný libanonským cédrovým či dubovým drevom, kvalitným kameňom, zelenou omietkou, aby mal palác nádych drahokamu a zakončili to nesmrteľnými reliéfmi.
Kráľovské hrobky
Najslávnejších perzských kráľov pochovali v neďalekých hrobkách Naqs-e Rostam, ale nad mestom sa týčia skalnaté bralá, do ktorých vytesali dve ďalšie.
Okolo haly Tridsiatich dvoch stĺpov pozvoľna stúpame k prvej, bližšej hrobke Artaxerxesa II., ktorý zomrel v roku 356 pred n. l. Až priveľmi sa podobá tým, ktoré sme obdivovali v Naqs-e Rostame. Samotnú hrobovú komoru stráži niekoľko postáv strážcov a aj po toľkých rokoch pôsobia živo. Svoje operené krídla rozprestrel na reliéfe aj zoroastriánsky boh Ahuramazda.
Práve starobylé zoroastriánske náboženstvo pozdvihol Dáreios I. na piedestál. Skupinky zoroastriánov žijú dodnes v Iráne a vo svojich chrámoch uctievajú posvätný oheň.
Za kráľovskou pokladnicou sa vyšliapaná cestička opäť kľukatí smerom nahor, tentoraz k hrobke kráľa Artaxerxesa III. Zdá sa, akoby bola ešte vyššie než prvá, ale za to, čo čaká hore, to stojí. Práve odtiaľto je na Perzepolis najkrajší panoramatický pohľad.