a mohutná vulkanická aktivita na Stredosibírskej plošine.
V čase tretieho masového vymierania na prelome prvohôr a druhohôr bola Sibír jednou z najaktívnejších sopečných zón na zemeguli. Rozsiahle oblasti Stredosibírskej plošiny doslova zaplavila riedka čadičová láva. Podľa vedcov lávové výpary, obsahujúce aj oxid siričitý a oxid uhličitý, spolu s aerosolmi zmenili podnebie na Zemi do takej miery, že väčšina druhov to neprežila.
Túto teóriu potvrdil výskum britského geológa Marca K. Reichowa, ktorý spolu s ruskými kolegami analyzoval hlboké vrty zo Západosibírskej panvy, vzdialenej od Stredosibírskej plošiny asi 1000 kilometrov. Ako informoval časopis Science, tieto vrty obsahovali rovnaký druh čadiča, aký pokrýval plošinu. Láva teda musela pokryť oveľa väčšiu plochu, ako sa vedci doteraz domnievali.
Reichow vypočítal, že láva musela pokryť oblasť s rozlohou asi 3,9 milióna kilometrov štvorcových, čo zodpovedá polovici rozlohy Austrálie. Zodpovedajúco tomu sa zhoršili aj životné podmienky pre rastliny a živočíchy.
„Veľké prúdy lávy počas dlhého obdobia mohli vytvoriť predpoklady pre ekologický kolaps. Náš výskum potvrdzuje teóriu o súvislosti medzi sibírskymi čadičovými prúdmi a o veľkej kríze na konci prvohôr,“ konštatujú vedci v časopise Science.
(tasr)