či Bloka, Jesenina, Pasternaka, nevraviac o Josifovi Brodskom, ktorého sa tu chystajú uctiť najnovším pamätníkom, si v týchto týždňoch návštevník sotva uvedomí, že deň strieda noc – a naopak.Je čas bielych nocí. A v Sankt Peterburgu sú aspoň také úchvatné ako v ďalších dvoch neďalekých mestách na vode – Helsinkách či Štokholme. Nie nadarmo sa vraví, že radšej raz vidieť, prežiť, precítiť ako stokrát čítať a počuť.
Dni sa „počas“ bielych nocí postupne predlžujú takmer donekonečna, a tak vôbec nie je výnimočné, keď športuchtivých mladých Petrohradčanov vidíte v parkoch hoci aj okolo polnoci s futbalovou loptou. Z Nevy, nad ktorou sa postupne od druhej v noci do piatej rána roztvárajú jeden za druhým obrovské mosty, sa v čase bielych nocí ozýva živá hudba z reštaurácií a barov, ktoré už nepatria – tak ako v ére budovania svetlých zajtrajškov – iba takzvaným valutovým turistom. Hoci sa ani Sankt Peterburg nevyhol po jedenástich rokoch novej ruskej éry kontrastom medzi bohatšou vrstvou nových Rusov a chudobným proletariátom, ožívajúci duch dobrých tradícií cárskeho dvora a solídnych spôsobov petrohradskej aristokracie má predsa len navrch.
Napokon túto pečať mesta rôznorodej kultivovanosti a zmysluplného vnímania života si Sankt Peterburg v takej či onakej miere chráni už 299. rok. Nič mu na tomto apetíte nezobral ani výstrel z Aurory, ba ani ťažký údel Leningradskej blokády. Už očas nej dal Hitler vytlačiť slávnostné pozvánky na obrovskú recepciu v hoteli Astoria na počesť dobytia mesta. Nuž a práve obdobie bielych nocí patrí k tomu najkrajšiemu, čo na pozadí architektonických, historických a umeleckých skvostov možno zažiť tak v priebehu rýchleho, hoci päťdňového pobytu, alebo radšej takmer dvojmesačného maratónu, nad ktorým by aj Puškin „zaochkal“. Napokon, veď čaro bielych nocí si našlo svoje neopakovateľné miesto vo fascinujúcej tvorbe jedného z najslávnejších Rusov všetkých čias.
To všetko je však iba smietkou v mozaike úchvatného arzenálu cenností, ktoré ponúka Petrovo mesto na každom kroku. Nie div, že ruský prezident Vladimir Putin, petrohradský rodák a absolvent tunajšej „alma mater“, sa snaží do programu návštev každého významného politika vtesnať aj pobyt v „Benátkach severu“. O rok, 16. mája 2003, si Petrohradčania počas grandióznych osláv pripomenú 300. výročie založenia mesta. Sú to už tri storočia od okamihu, keď cár Peter I. po víťaznom ťažení proti Švédom v Severnej vojne rozkázal „mužíkom“ na miestach, kde kedysi boli iba nekonečné bažiny, postaviť zo sosnových brvien prvý cársky zrub. Hrdí Petrohradčania ho doteraz chránia ako jeden z najcennejších muzeálnych exponátov.
Domček Petra I. je však len časťou toho, čo oči a dušu každého návštevníka mesta na Neve postupne osloví a nasýti. Od vyblýskanej veže Admirality s hrajúcou fontánou cez skvosty gréckej antiky, ruského folklóru či ódami ospievaných impresionistov Moneta, Picassa, Gauguina či Renoira v Ermitáži, až po Chrám sv. Izáka s neopakovateľnou rôznorodosťou lesku mramoru od výmyslu sveta. Alebo nadpozemské vnemy parkovej architektúry s upokojujúcou belobou sôch v Letnom sade. Nezabudnuteľná štyri a pol kilometra dlhá tepna Puškinovými a Gogoľovými ódami ospievaného búšiaceho srdca – Nevského prospektu. Osviežujúci Petrodvorec s prečudesnými fontánami, nad ktorými sa tají dych, lesk Jantárovej komnaty či čarovná príroda parkov v Pavlovsku a Cárskom Sele. Mimochodom, keď práve v cárskom sele svojho času pre petrohradskú smotánku koncertoval Elton John, bol jeho krásou taký uchvátený, že už vopred sľúbil, že na oslavách 300. výročia vzniku mesta nebude chýbať.
ĽUDO POMICHAL