Na dobovej rytine pohľad na Primaciálny palác v čase podpísania Bratislavského mieru.
Všetkým bolo jasné, že víťazné francúzske vojská obsadia aj Bratislavu. Ráno desiaty deň po Slavkove prišiel ich predvoj, okolo dvesto jazdcov, ktorým velil mladý dôstojník. Privítali ich členovia mestskej rady pred Michalskou bránou. Popoludní prišla časť francúzskej armády, tisíce mužov. Vojakov ubytovali na hrade a v kasárňach, dôstojníkov u rodín v meste.
V tom čase francúzsky minister zahraničia Talleyrand (na kresbe) už býval vo viedenskom Schönbrune. Sedel pred kozubom a popíjal horúci čaj v prítomnosti baróna Nüssedorfera, ktorý sa prihlásil vo Viedni do jeho osobných služieb. Barón pri kozube pozoroval tvár slávneho diplomata bez morálnych zábran, ktorý sa oženil, hoci bol katolíckym biskupom, vydal svoju katolícku cirkev v prospech revolúcie, revolúciu zradil, potom sa pridal k Napoleonovi, keď ten už bol len obyčajným generálom.
Zrazu sa Talleyrand spýtal: „Povedzte, milý barón, kde je vlastne tá Bratislava a aká je veľká?“ „Odtiaľto z Viedne asi tri či štyri hodiny koňmo východným smerom. Má asi tridsaťtisíc obyvateľov, vaša excelencia.“ „A teraz mi povedzte, aké sú v tej Bratislave ženy?“ „Ženy sú tam krásne, ale prísnych mravov.“ „Mravy, to je široký pojem najmä u žien, milý barón,“ poznamenal ironicky Talleyrand. „Ale, vaša excelencia, môžem sa spýtať, či ste sa v živote nestretli so ženou, ktorá sa vám tak hlboko vryla do srdca, že ste na ňu nemohli zabudnúť?“
Talleyrand prekvapene pozrel na baróna a jeho pohľad sa odrazu rozžiaril. „Ale áno, mladý priateľu. Na začiatku svojej kariéry som poznal dievča, do ktorého som sa vášnivo zaľúbil. Aj dievča ma malo rado a sľúbilo, že na mňa počká. Ale vzal som si inú, lebo k svojej kariére som potreboval peniaze. Dievča sa presťahovalo do Paríža a odtiaľ zmizlo bez stopy. Áno, moja malá Frou-Frou sa mi naveky stratila.“ A smutne sklonil hlavu.
Mladého dôstojníka, ktorý velil predvoju, ubytovali na Ventúrskej ulici u pivovarníka Ján Riegera. Ten sa po smrti svojej prvej ženy oženil s francúzskou dámou, ktorá sa z Viedne presťahovala do Bratislavy.
Po roku sa im narodila dcérka, ktorá teraz už mala dvadsať rokov. Dôstojník bol prekvapený, keď ho privítala bezchybnou francúzštinou. „Ach, odkiaľ viete, krásna slečna, po francúzsky?“ „Moja nebohá mamička bola Francúzska.“ Tak sa dostal do rodiny, kde sa cítil ako doma a kde sa smrteľne zaľúbil. Keď potom o deväť dní so zlomeným srdcom musel z Bratislavy odísť, pošepol rodine, že ešte dnes príde do mesta minister Talleyrand. Po jeho odchode vošla deva do svojej izby a z truhlice vybrala škatuľku, dedičstvo po matke, v ktorej bol voňavý papier adresovaný Mauricovi Charlesovi Talleyrandovi s týmito slovami: „Nikdy som ťa neprestala ľúbiť! Tvaja Frou-Frou.“
Keď 21. decembra Talleyrand prišiel do Bratislavy, ubytovali ho v Primaciálnom paláci. Onedlho sa začali rokovania. V priebehu najrušnejších rokovaní, na Štedrý deň, pristúpil k Talleyrandovi jeden z jeho tajomníkov a oznámil mu, že akási mladá dáma si želá s ním hovoriť. „Nech láskavo chvíľu počká, potom ju prijmem,“ odvetil Talleyrand. Ale na mladú dámu sa zabudlo. O hodinu znovu prišiel tajomník a podal ministrovi malý lístok. Na ňom bolo napísané len toľko: „Frou-Frou.“
Talleyrand vytreštil na lístok oči a z tváre mu zmizla všetka krv. Pomaly vstal a kráčajúc ako námesačník zmizol za dverami. Uprostred salóna uvidel mladé dievča s rozpačitým úsmevom na tvári. „Frou-Frou!“ vydralo sa mu ťažko z hrdla. Zdalo sa mu, že za tých vyše dvadsať rokov, čo ju nevidel, je ešte krajšia. „Len jej dcéra, vaša excelencia,“ povedala a uklonila sa pred ním. Po prečítaní posmrtného odkazu nebohej a po rozhovore sa dozvedel všetko o svojej opustenej Frou-Frou, ako zanechala Paríž, presťahovala sa do Viedne a odtiaľ do Bratislavy, kde sa vydala a pred dvoma rokmi zomrela. „Čo by som mohol, slečna, pre vás urobiť?“ opýtal sa napokon vrúcne Talleyrand. Slečna sa usmiala a povedala: „Mohli by ste povýšiť na majora istého pána Jeana Gottineaua, kapitána vašej armády.“ „A aké má ten pán zásluhy?“ „Obsadil mesto a mňa miluje.“ „Tieto dôvody, slečna, ešte nestačia na povýšenie.“ „I ja ho milujem.“ „To je potom niečo iné. Tak ho povýšime na plukovníka. A kedy má byť svadba?“ „On ešte nevie, že ho milujem. Neodvážila som sa k tomu priznať. Predovšetkým bol odkomandovaný do Viedne.“
„O to sa vám postarám, milá slečna. Vezmem váš osud do svojich rúk, to bude pre vás môj vianočný dar, veď dnes sú Vianoce.“ Podali si ruky a ona odchádzala. Keď už bola pri dverách, oslovil ju: „Dovolili by ste mi, aby som vás na rozlúčku pobozkal?“ A keď prikývla, rýchlo k nej podišiel a bozkal ju na hladké biele čelo. Talleyrand kríval, ale tých pár krokov prešiel bez najmenšieho zakrivkania. Bratislavský mier podpísali 26. decembra 1805 v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca. (joko)
