Najväčšia zlatá socha Budhu bola niekoľko sto rokov zabudnutá, znovu ju objavili až v 20. storočí. Oproti iným pamiatkam thajskej metropoly ju však navštevuje len minimum turistov.
O soche som sa dozvedela niekoľko rokov predtým, než som prišla do Bangkoku. Na základe príbehu, ktorý som kedysi čítala a ktorý vo mne neustále rezonoval, som sa rozhodla, že túto sochu musím vidieť.
Keď však o nej neviete, na chrám, v ktorom stojí, asi len tak ľahko nenarazíte. Knižní turistickí sprievodcovia ani miestne cestovné kancelárie sa o nej takmer nezmieňujú. Pritom socha je so svojimi rozmermi takmer štyri metre na výšku a s váhou okolo päť a pol tony najväčšou sochou Budhu, ktorú vyrobili z čistého zlata.
Podľa niektorých údajov aj najväčšou zlatou sochou na svete vôbec. Napriek týmto rekordom však zostáva mimo hlavného záujmu turistov.
Legenda
Čaro tejto soche dodáva podmanivý príbeh. Vyrobili ju pravdepodobne v 13. storočí za čias kráľovstva Sukhothai. Celé stáročia zostala zabudnutá a považovali ju za „obyčajnú" sochu Budhu, pričom jej skutočnú hodnotu objavili až v roku 1955.
Odkiaľ socha skutočne pochádza, sa zistiť nepodarilo, isté však je, že do Bangkoku ju priviezli z bývalého siamského hlavného mesta Ajuthaja, ktoré leží asi hodinu cesty od dnešného hlavného mesta Thajska.
A z mesta Ajuthaja zrejme pochádza aj zvláštna história Zlatého Budhu: keď v polovici 18. storočia útočili na Siam barmské vojská, ktoré ničili všetko, čo bolo miestnym obyvateľom sväté, pokryli zrejme vtedajší správcovia chrámu svoju cennú sochu vrstvou hliny, aby ju ochránili pred zničením.
Historické údaje sa na tomto mieste rozchádzajú. Legenda však hovorí o tom, že ľudia, ktorí tajomstvo sochy poznali, zomreli, a tak túto sochu celé dve storočia považovali za obyčajnú sochu Budhu.
Žeriav nevydržal
Nemenej zaujímavá je aj novodobá história tejto sochy. Za svoje znovuobjavenie totiž vďačí nehode. V tridsiatych rokoch 20. storočia zbúrali opustený bangkocký chrám na brehu rieky Chao Phraya, v ktorom vtedy socha stála. Aj keď jej nepripisovali veľkú hodnotu, rozhodli sa ju zachovať a previezť do chrámu Wat Traimit neďaleko čínskej časti mesta.
Chrám však v tom čase nemal dostatok miesta pre takú veľkú sochu, a tak ju na viac než dvadsať rokov umiestnili len pod provizórnym prístreškom. Až v roku 1955 sa konečne rozhodli preniesť do chrámu. Žeriav však takú záťaž nevydržal, prasklo mu lano a socha sa – našťastie nie z príliš veľkej výšky – s rachotom zrútila na zem. Navyše sa spustil silný lejak, a tak mnísi stihli sochu len narýchlo pozakrývať a s prácou mohli pokračovať až na ďalší deň.
Ráno sochu mnísi prišli skontrolovať, či ju pád a nočný dážď nepoškodili. Až vtedy objavili vo vrchnom plášti trhliny, pod ktorými sa skrývala ďalšia, žiarivá vrstva. Tak sa Zlatý Budha po viac než dvesto rokoch maskovania ukázal opäť svetu vo svojej plnej nádhere.
Nad bangkockými strechami
Dnes socha stojí v novom chráme, na jeho štvrtom poschodí. Čnie vysoko nad okolitými strechami Bangkoku. Previezli ju v roku 2008 pri príležitosti osemdesiatych narodenín thajského kráľa Bhumibola Aduljadeja. Na nižších poschodiach pod chrámom sú okrem iného múzeá, pričom jedno poschodie je venované práve histórii tejto sochy, jej transportu a znovuobjaveniu. Práve tu sa môže človek dozvedieť o celom osude tejto zvláštnej skulptúry, a takisto sú tu vystavené kúsky vrchného hlineného plášťa, ktorý zlatú sochu po celé stáročia pokrýval.
Keď však človek o samotnej histórii sochy dopredu nevie, je dosť možné, že sa o nej na mieste ani nedozvie.
V hlavnom chráme totiž nie je jej história – aspoň v latinke – nikde spísaná, a do múzea sa platí zvlášť vstupné, preto ho množstvo turistov ľahko obíde. A keď k tomu pridáte skutočnosť, že obrovských pozlátených sôch Budhov je v juhovýchodnej Ázii neúrekom, môže sa stať, že ju návštevníci obídu.
No skutočnosť, že v tomto chráme nenarazíte na masy turistov, ako je to v najznámejších svätyniach a palácoch Bangkoku, je potešujúca. Dokonca aj miestni taxikári, ktorí s názvami turistických pamiatok väčšinou nemajú problémy, nad smerom, kam chcete ísť, chvíľu váhajú. Pokojne si tu však môžete posedieť a vychutnať si atmosféru, pričom okolo vás bude zrejme len niekoľko turistov, no o to viac modliacich sa domácich.
Takže sa dá povedať, že podobne ako po celé predchádzajúce stáročia, aj dnes je Zlatý Budha ešte z veľkej miery ukrytý pre tých, čo ho cielene nehľadajú.
