l a prikázal mu: „Nevracaj sa, kým to mesto nepokoríš! A nedovoľ rozkradnúť poklady, tie sú moje!“ Orda sa hlboko poklonil a sľúbil všetko vybaviť tak, ako treba.
Odvážny Ondrej Medveď
Aj keď hradné panstvo zutekalo a bohatší opustili mesto, ostalo v Bratislave dosť šikovných a odvážnych, čo sa postavili na čelo obrancov. Jeden z nich, zvaný Ondrej Medveď, lebo dakedy poľoval na medvede, sa stal hlavným veliteľom. Bol vysokej statnej postavy, telo samý sval a z očí mu žiaril bystrý um.
Tatári vyplienili okolie i predmestské osady, ale tú časť mesta, ktorá bola opevnená kamennými hradbami, a Bratislavský hrad sa im útokom dobyť nepodarilo. Ťažké balvany, vriaca smola i voda, ale aj dážď striel ich zakaždým zahnali od hradieb. Potom Orda zmenil taktiku. Rozložil sa so svojimi hordami okolo hradieb a čakal.
Hlad za hradbami
Za hradbami sa začal ťažký život. Potravy ubúdalo, pojedli už nielen kravy, prasce a kone, ale aj psy a mačky. Tváre ľudí boli čoraz vycivenejšie a deti neustále plakali. Ondrej Medveď chodil smutný, potešoval ľudí, ale v duchu si sám nevedel rady.
V hlbokých karpatských horách žil istý horár. Žilo sa mu pokojne, lebo Tatári sa temných lesov báli. Ale horár sa tiež sužoval a trápil, lebo za hradbami mal sestru s malou dcérkou, čo mu bola krstňaťom.
Dlho rozmýšľal, ako im len pomôcť. Až dostal nápad. V chlieve mal pekné vykŕmené prasiatko, nuž rozhodol sa, že im ho zanesie. Možno toto prasiatko ich zachráni od smrti. Poznal on, ako každý lesný, všetky tajné chodníčky. Tak preňho nebol problém obísť všetky tatárske stráže a dostať sa až k vstupnej bráne. Strážcovia síce vyvalili oči, ale ihneď ho vpustili. A zaraz šiel hľadať sestru s krstňaťom. Aj ich našiel v kúte ktorejsi komnaty, kde už čakali len na smrť.
„Sestra moja!“ zvolal horár. Len čo sa zvítali, horár vraví: „Pozrite sa, prasiatko som vám doniesol.“ Poďakovala sa sestra bratovi za jeho odvahu, ale po chvíli vraví: „Nás je tu veľa a jedno prasiatko je málo.“ „Ale ja som to pre vás…“ zarazil sa horár. „Vieš ty čo, brat môj,“ pokračuje sestra, máme tu múdreho veliteľa, Ondrej Medveď sa volá, poďme za ním s prasiatkom a on už niečo vymyslí.“
Výslužka pre Ordu
Tak vyhľadali Ondreja a dobre urobili. Radili sa, radili, až sa poradili. Ondrej dal príkaz urobiť na nádvorí hradu vatru a na nej upiecť prasiatko do zlatista. Oj, ako sa len ľuďom zbiehali slinky v ústach. A keď už bolo samé zlato, sňali ho z ražňa a na krk mu pripevnili ceduľku, na ktorú čosi pisár napísal podľa Ondrejových pokynov. Potom ho zabalili do plachty a Ondrej s horárom sa vybrali na hradby.
A Ondrej zakričal na tatárske stráže: „Hej vy, Tatári!“ Zdvihli Tatári oči a hľadia, čože ten tam ziape. Či sa už vari poddávajú? Ale iné zvestoval Ondrej Medveď Tatárom: „Počúvajte, šikmookí! Chytajte tento paklík a zaneste ho rovno svojmu veliteľovi! A ponáhľajte sa, aby tá dobrota nevychladla! A že ho pozdravujeme! Potom zhodil paklík priamo Tatárom do rúk.
Utekala hliadka priamo k veliteľovi. A ten zase k vyššiemu veliteľovi. Ten zaniesol prasiatko Ordovi. Rozbaľuje Orda plachtu, lákavá vôňa mu krúti nosom. A tuhľa, lístok! Zavolal Orda učeného pobočníka a dal si prečítať, čo bolo na lístku. Tam stálo toto: „Urobili sme si na hrade hostinu, nech si ľudia užijú. A keďže tvoji vojaci, Orda, nás tak dobre strážia pred všelijakými zbojníkmi a odkundesmi, posielame aj tebe malú výslužku. Ak ti dačo zvýši, daj Batu chánovi!“
Pečené prasiatko vyhnalo Tatárov
Očervenel tatársky veliteľ a dal si zavolať všetkých podveliteľov. Keď prišli, Orda im vraví: „Pozrite, to prasiatko je celkom čerstvé. Len si všimnite, ako ho dobre chovali!“ A rozlomil chrumkavú kožku, aby im ukázal, koľko je pod ňou slaninky. „Nuž, čo vy na to?“ zareval od zlosti. „Veru, keď tamtí psi môžu takéto ošípané chovať a takýmito dobrotami sa napchávať, my ich tak skoro nevyhladujeme,“ povedal jeden z podveliteľov. A všetci uznali, že povedal pravdu.
Po dlhej porade sa dohodli takto: Keď tamtí za hradbami si tak dobre žijú, mohli by ich vojská pod hradbami ešte celé roky táborom ležať. A to by ani Batu chán asi nechcel.
Keď sa rozbrieždilo, obrancovia za hradbami nechceli veriť vlastným očiam. Po Tatároch ani chýru, ani slychu. Iba kopy špiny a hnoja po nich ostali. Aj, bolo že to radosti. Ušlo sa slávy nielen Ondrejovi Medveďovi za múdry čin, ale aj smelému horárovi a jeho sestre. A Tatári sa už nikdy viac, chvalabohu, nevrátili.
JOZEF KOČI