Ponurá fádnosť a málo vzruchu v Turku. Tak znel názov článku, na ktorý som dostal odkaz krátko predtým, ako som sa vybral do tohto mesta osobne. V spomínanom maile istý fínsky občan ďalej písal, že mám zvážiť, či je práve Turku vhodné nosiť titul Mesto kultúry, pretože je to „fakt škaredé a hnusné východonemecké mesto bez duše, bez života a so žiadnou budúcnosťou".
Nevedno, ako sa dotyčný dozvedel o mojej plánovanej návšteve, každopádne organizátorský tím tohto projektu, ktorý ho slávnostne otvorí v sobotu 15. januára si myslí presný opak. A aby o tom presvedčil aj tridsiatku novinárov z celej Európy, pozval ich na predĺžený víkend.
Pre turistov i domácich Pri čakaní na lietadlo vo Viedni vám nepríde, že cestujete do Škandinávie. Takmer tretinu cestujúcich tvoria Japonci. Nielen dôchodcovia, ale aj niekoľko biznismenov a mladý párik.
Druhá najväčšia časť predstavujú Rakúšania z nejakej firmy. Všetci však skončia v Helsinkách, pri prestupe do Turku v prípoji už jasne dominujú domáci. Je polovica novembra, v strednej Európe sa teplota šplhá k desiatim stupňom, no o 1600 kilometrov severnejšie už poletuje prvý sneh.
Lietadlo je vrtuľové a kým dostane protimrazovú sprchu, naberie mierne meškanie. Cez okná vidno len snehovú búrku. Novinárom, ktorí sa postupne začínajú poznávať medzi sebou, sa uľaví až po bezpečnom pristátí. Keď sa zapne desiaty mobil s typickým zvonením Nokia, už sa uvoľnene spoločne smejú s Fínmi.
Že sme v európskom meste kultúry 2011, zbadáme už na letisku. Prvý plagát visí rovno pri výdaji batožiny.
Organizátori nás naložia do autobusu a cestou do hotela niekoľkokrát skloňujú, že program bude nabitý.
Program prvého dňa sa začína oficiálnymi prezentáciami. Začne to byť zaujímavé, až keď programová riaditeľka Suvi Innilä vyhlási, že ešte nikdy doteraz iné Európske hlavné mesto kultúry nemalo toľko aktivít na základe otvorenej výzvy. Len štvrtina programu vznikla v organizátorskom tíme, ostatné ponúkli umelci, kurátori, aktivisti či obyčajní ľudia.
Kto sa tento rok vyberie do Turku, nudiť sa asi nebude. Dokazuje to aj brožúra s programom, ktorá má 160 strán. Okrem desiatok koncertov, výstav, tanečných či divadelných predstavení ponúka niekoľko špeciálnych akcií.
Slávny akordeonista Kimmo Pohjonen napríklad ozvučí súboje zápasníkov na štadióne vo výpravnej hudobno-svetelnej šou, okrem športu sa umelci vrhli aj na iné fenomény - piati sa rozhodli postaviť vlastnú verziu fínskej sauny, iní sa pohrávajú s polárnymi nocami alebo obsadia okolité morské ostrovy neďaleko Turku, kde plánujú do projektu zapojiť starousadlíkov a pritiahnuť tam turistov.
Väčšina programu síce návštevníkov Fínska ešte len čaká, ale niektoré projekty už bolo možné vidieť. V čase našej návštevy sa napríklad konal festival bábkového divadla, no najzaujímavejšie bolo zažiť skúšku predstavenia 1827 - Infernal Musical. Názov odkazuje k roku, v ktorom mesto takmer úplne zničil obrovský požiar.
Keď sa na scéne objavilo niekoľko postáv v tradičných kostýmoch z 19. storočia, pár novinárov sa začalo tváriť rozpačito, no keď sa vzápätí naživo spustila pravá heavymetalová kapela coververzie hitov od Helloween a Black Sabbath, bolo jasné, že toto nuda rozhodne nebude.
Katedrála.
FOTO - AUTOR
(Ex)partnerská Bratislava Tento muzikál a mnohé ďalšie veľké akcie sa budú dať vidieť v priestore Logomo. Staré železničné depo sa premení na „kulturfabrik", ktorej hlavná sála bude mať 3500 miest na sedenie. Ako to vyzerá? „Pripomína to niekoľko londýnskych Tate Modern vedľa seba," hovorí mi britská kolegyňa.
Cestou cez areál, v ktorom sa finišuje na posledných úpravách, narazíme na vysokozdvižný vozík s nápisom: Pneumatiky Barum: Zo Slovenska z láskou. Naša krajina sa skloňuje ešte viackrát. Keď sa objaví správa, že prestížnu literárnu cenu Helsingin Sanomat za debut vo fínčine získala mladá Slovenka Alexandra Salmela.
Ľudia z Turku okrem toho hovoria, že ich družobným mestom bola od roku 1976 Bratislava. Po zániku Československa však vzájomný kontakt, žiaľ, upadol.
Logomo.
VIZUALIÁCIA
Brána do západnej Európy Do piateho najväčšieho mesta vo Fínsku, v ktorom žije necelých 180-tisíc ľudí, sa však oplatí vybrať nielen pre kultúru. Vzniklo v 13. storočí a do 19. storočia bolo centrom krajiny. Darilo sa tu obchodu (názov pochádza od slova „türgü" - trhovisko), miestny prístav je jedným z najvyťaženejších v Škandinávii.
Do Štokholmu je to len pár hodín, ešte bližšie je však estónsky Tallinn, ktorý sa stal logickým partnerom mesta kultúry.
Napriek veľkému požiaru sa Turku zachovalo niekoľko pamiatok. Najväčšou z nich je katedrála s maľbami korunovácie švédskych kráľov. Väčšina mesta však nie je staršia ako dve storočia. Po páde železnej opony sa pre baltické krajiny stalo „bránou do západnej Európy", poľahky tu narazíte aj na Rusov. Dokonca tu vraj dosť dlhý čas strávil Vladimir Putin, ako začínajúci politik z Petrohradu.
Centrum mesta je maličké, celú jednu časť tvorí obrovský obchodný komplex, kde nájdete všetko. Od tradičných cukroviniek až po produkty vychytenej dizajnérskej značky Marimekko. Všade sa dohovoríte bez problémov po anglicky, vo večerných puboch zase padnú mýty o mlčanlivom introvertnom národe.
Môže to trochu skresľovať fakt, že v Turku je najstaršia univerzita vo Fínsku a ďalšie školy. Podľa oficiálnych údajov tu cez školský rok žije 35-tisíc študentov.
Mestom preteká rieka Aura a prechádzky jej brehmi sú rovnako čarovné ako názov. Najkrajším obdobím na návštevu však bude určite leto. Priemerná teplota v januári a februári sa totiž v Turku blíži k -10 stupňom.
Fínom to v saunovaní nebráni, ale na teplo a slnko zvyknutí Stredoeurópania by si predsa len letnú plavbu loďami cez malebné súostrovie okolo Turku užili oveľa viac.