Keď v roku 1851 francúzsky prezident Ľudovít Napoleon vyvolal štátny prevrat a vyhlásil sa za cisára Napoleona III., skoro päťdesiatročný spisovateľ Victor Hugo ho neváhal vyhlásiť za zradcu národa a sám sa z obavy o život vydal v ústrety neistej budúcnosti vyhnanca.
S falošným pasom najprv uteká do Belgicka, potom sa jeho útočiskom na štyri roky stal jeden z ostrovov v Lamanšskom prielive Jersey. Vypovedanie aj z tohto miesta spôsobilo, že koncom roka 1855 sa Hugo vyloďuje v prístave St. Peter Port, hlavnom meste neďalekého ostrova Guernsey. Tu si skôr existenčných dôvodov, ako z romantickej záľuby prenajíma schátraný bývalý dom pirátov v jednej z mnohých úzkych kľukatých uličiek.
Jeho prvé pocity sú skôr pochmúrne a pesimistické. Temnodaždivé počasie nad strmými útesmi obopínajúcimi veľkú časť pobrežia naňho pôsobilo veľmi skľučujúco. Akoby mu aj príroda naznačovala, že je zbytočné očakávať skorý návrat do vlasti.
Normanské ostrovy
Pred vyše 1300 rokmi, konkrétne v roku 709, prudké nárazy morských vĺn odtrhli veľký kus francúzskej Normandie a odniesli ho ďaleko od pevniny. Väčšina sa prepadla. Až dvanásť vtedajších farností zaplavilo more. To, čo ostalo, dnes tvorí hlavne ostrov Jersey.
Na niektorých miestach as však vyzdvihla pevnina a vznikli nové ostrovy, ktoré spolu dostali názov Normanské (po anglicky Channel Islands). Najväčším ostrovom tejto oblasti zostal už spomínaný Jersey (práve jeho vysťahovalci založili New Jersey v USA). Ďalej sú tu ostrovy ako Alderney, Sark, Herm a mnohé iné, napospol malé a viac-menej neobývané.
Neprístupný Sark s divokými útesmi je zaujímavý tým, že je doživotným lénom približne štyridsiatich rodín (v súčasnosti má preto len zhruba šesťsto obyvateľov) a na dopravu sa smú používať len bicykle, traktory a konské vozy. Na maličkom ostrove Herm s krásnymi plážami a ľadovostudeným priezračným morom nie sú dovolené ani tie bicykle. Aj vďaka takýmto zvláštnostiam si tieto miestečka v prielive La Manche zachovávajú stále svoje osobité čaro.
Ostrov Guernsey
Ak ste pri surfovaní na internete náhodou natrafili na doménu .gg, videli ste na aute nalepenú značku GBG, alebo sa vám dostali do rúk akési zvláštne libry, tak ste sa práve stretli s kráľovským závislým územím Spojeného kráľovstva – s tzv. Bailiwick of Guernsey na čele s bailifom – niekdajším vrchným sudcom.
Ostrov Guernsey až do roku 1805 tvorili dve časti – stačilo málo, a našli sa podnikavci, ktorí zasypali úzky prieliv zemou, až vznikla súčasná podoba ostrova, ktorý má približne 65 000 obyvateľov na 75 km2 zeme. Z architektonických pamiatok na ňom môžeme vidieť takmer všetko - od pozostatkov dávnych megalitických stavieb, cez stredoveké pevnosti a uličky až po betónové opevnenia pobrežia z čias 2. svetovej vojny.
Prírodu netvoria len krásne útesy a pláže, ale aj pasienky s kravami alebo typické farebné záhony frézií. Dodnes sú obyvatelia tohto ostrova hrdí na to, že poskytli útočisko veľkému francúzskemu spisovateľovi. Jeho pôsobivá socha už skoro sto rokov zamyslene stojí v zelenom parku na kopci nad prístavom hlavného mesta.
Hauteville House
Napoleon III. síce vyhlásil v roku 1859 amnestiu pre všetkých politických emigrantov, no Hugo sa odmietol vrátiť domov, keďže sa nechcel vzdať možnosti slobodne kritizovať politické pomery vo svojej vlasti. Do Paríža a francúzskeho spoločensko-politického života sa vrátil až po porážke Francúzska vo vojne s Pruskom v roku 1870.
Na ostrove Guernsey takto strávil rozhodujúcu časť svojho života v exile. To si však už kúpil veľký dom niekoľko metrov povyše prvého. V ňom sa naplno prejavila jeho mnohostranná tvorivá genialita a originalita. Hauteville House v St. Peter Porte má prívlastok trojpodlažný životopis Victora Huga. Táto budova svojím vzhľadom vôbec nič nehovorí o svojej exkluzívnosti a unikátnosti.
Práve pri nej sa však Hugo prejavil nielen ako veľký romantik a spisovateľ, ale aj ako originálny návrhár, dekoratér a architekt. Samotný dom je komponovaný vo vertikálnej aj horizontálnej rovine. V jeho strede sa nachádza ako os schodisko. Z prízemia sa môžeme pozrieť nadol do čierneho suterénu, kde bola kuchyňa so svojimi smradľavými výparmi.
Celkovú ponurú atmosféru najnižších častí budovy podporovali aj temne volené farby. Toto bolo peklo. Ak sa návštevník pozrie hore, uvidí, že farby sa postupne rozjasňujú, aby mohli nakoniec točité schody končiť v čisto presklených priestoroch na vrchu domu. V nebi, okolo ktorého je už len belasá obloha a pod ňou šíre more. Ideálne miesto pre pracovňu a spálňu umelca s romantickou dušou. Na podlažiach medzi peklom a nebom je logicky náš svet. Hugov svet a svet videný Hugom. V každej miestnosti úplne iný. Svet vo svojej mnohorakosti a tajomnosti.
Vesmír nápisov a citátov
Hauteville House, to je aj vesmír nápisov a citátov, ktoré vytvárajú tajuplný svet vo svete. V rôznych rečiach – po latinsky, francúzsky, anglicky a holandsky. Rozličných tém – politických, náboženských, filozofických. Hugo so svojím maximálnym zmyslom pre detail zaplnil svoje obydlie desiatkami inskripcií, ktoré majú svoj presný priestorový aj významový kontext a len trpezlivý výklad sprievodcu môže aspoň trochu poodhaliť tajomstvo tejto veľkej pavučiny myšlienok.
Okrem toho môžeme na mnohých miestach nájsť aj písmená VH, iniciály pyšného tvorcu. Maličké, aj vyše metrové. V jednej z dvoch izieb bohato zdobených gobelínmi nájdeme na stenách s dreveným obložením mená osobností histórie, ktoré si Hugo najviac vážil a ktoré mu boli z rôznych dôvodov veľmi blízke. Na jednej strane sú v rade za sebou Jób, Izaiáš, Homér, Aischylos, Lukrécius, Dante, Shakespeare a Moliére.
Oproti nim zasa vidno mená Mojžiša, Sokrata, Krista, Kolumba, Luthera a Washingtona. Steny jedálne sú venované hlavným objektom Hugových záujmov a kontemplácií – človek, boh, ľud, vlasť. Ešte hlbšie o ňom vypovedajú aj tituly tisícok kníh zachovaných z jeho knižnice.
Ego Hugo
Racionalista, republikán a voľnomyšlienkár Hugo vo svojom dome skryl svoje náboženské a politické videnie, aj svoj najvnútornejší svet. V stroho zariadenej žltej spálni (do ktorej ústi úzka tajná chodba vedúca o podlažie nižšie za jeden z gobelínov pri knihách) nájdeme na stenách plno rozličných čínskych znakov, ktoré mali autora ochraňovať pred častými nočnými morami, duchmi a halucináciami. Takzvaná Čínska chodba je celá venovaná čínskemu porcelánu a tieto motívy sú prítomné na mnohých miestach. Hugo bol v tom čase pod vplyvom spiritualizmu a hľadal duševné naplnenie mnohými smermi. Celý vnútorný vstupný portál je vyzdobený výjavmi z Chrámu Matky Božej v Paríži. Napriek jeho hlbokej religiozite niektoré obrazy na iných miestach však dostatočne hovoria o antipatii, ktorú cítil vo vzťahu k (bohatej) cirkvi.
Salóny
Zvláštnou miestnosťou je Dubová galéria. Jej presný význam je doteraz neznámy. Sochy svätých a príšer, lebky, výjavy zo záhrobia, veľké svietniky a predovšetkým nikdy nepoužitá posteľ (oproti nej je súdna stolica) nasvedčujú tomu, že v tejto miestnosti chcel Victor Hugo prejsť na druhý svet. Za posteľou v drevenej stene sa začína ďalšia tajná chodba.
Aby toho nebolo málo, v dome nájdeme aj falošnú stenu a za ňou tajnú miestnosť. Tu sa už romantika končí – väčšinou bola využívaná ako tmavá komora na vyvolávanie fotografií. Za zmienku stojí aj Červený salón. Červený damask, ktorým je celý potiahnutý, daroval Hugovi uhorský vyhnanec Sándor-Alexander Téléki (meno je uvádzané v tejto podobe).
Jeho opakom je zasa Modrý salón. Biliardová miestnosť s obrazmi členov Hugovej rodiny hovorí zároveň o jej tragických osudoch. Huga prežilo len jedno z jeho piatich detí. Manželka Adéle bola nešťastná zo života vo vyhnanstve, ale aj z manželstva samotného. Napriek tomu Hugovi tolerovala jeho bezmála päťdesiatročný vzťah s Juliette Drouetovou, ktorá sa z priemernej herečky v jednej z Hugových drám stala jeho celoživotnou múzou. Po presťahovaní sa Hugovcov do Hauteville House sa ich pôvodný dom stal práve jej obydlím.
Hugo ako značka
Dom Victora Huga so všetkým zariadením darovali jeho potomkovia v roku 1927 mestu Paríž, ktoré ho cez Paris Musées spravuje dodnes. Unikátnou budovou vás sprevádzajú otrávené francúzske sprievodkyne, ktoré každú druhú prehliadku ponúkajú aj v lámanej a približnej angličtine.
Ak spomenieme ešte aj prechádzky so sprievodcom po stopách Victora Huga, máme približne ucelený obraz o súčasnej hugovskej tradícii na mieste jeho pätnásťročného exilu. Dnes je tu však Victor Hugo predovšetkým značka. Samotné literárne dielo pozná len málokto, o prečítaní škoda hovoriť.
Robotníci mora
Victor Hugo hovorí, že život človeka ovplyvňujú tri fenomény. Týmito skutočnosťami sú náboženstvo, spoločnosť a príroda. S každou vecou musíme na jednej strane bojovať a byť v neustálej vojne, na druhej strane ich však veľmi potrebujeme – aby sme mohli veriť, tvoriť a žiť.
V tomto zápase však musíme prekonávať prekážky vo forme povier, predsudkov a živlov. A cez to všetko na nás dolieha osudová nevyhnutnosť dogiem, zákonov a vecí. Do týchto troch osudovostí, ktoré obklopujú človeka, vstupuje osudovosť vnútorná, ktorou je ľudské srdce. To všetko zmieta človekom. S tým všetkým sa musí človek nevyhnutne vyrovnávať celý život.
Tieto tri skutočnosti Hugo, ikona francúzskeho romantizmu, postupne rozobral vo svojej románovej tvorbe s pedantnosťou a zmyslom pre detail jemu vlastným. Zatiaľ čo náboženstvom je podmienená kniha o kráse Chrám Matky Božej v Paríži (1831), problémami spoločnosti a sociálnou otázkou sa zaoberá rozsiahly desaťzväzkový román Bedári (1862).
Heroický zápas človeka so živlami prírody nájdeme zasa zobrazený v Robotníkoch mora (1866). Spomenuté myšlienky tvoria motto práve posledne spomenutého diela. Tak Robotníci mora, ako aj Bedári boli napísaní v Hugovom exilovom dome, v jeho pracovni s výhľadom na more a príboj.
Tu pokračoval aj vo svojej básnickej činnosti, čoho výsledkom sú napríklad zbierky Kontemplácie (1856), Legenda vekov (1859) alebo aj iné neskôr vydané filozofické básne (Koniec Satana, 1886). Politické pamflety z tohto obdobia svedčia o stálom záujme Huga o politické dianie na kontinente. Hugova verejná aktivita dosiahla napríklad aj zrušenie trestu smrti v Portugalsku a Kolumbii alebo omilostenie šiestich Írov obvinených z terorizmu spod popravy v Británii.
Hugo si nakoniec zamiloval ostrov, kde mohol dýchať slobodu. Kde sa nemusel báť. Kde mohol naplno rozvinúť svoje schopnosti. Robotníkov mora venoval Guernsey z vďaky a úcty: Venujem túto knihu skale pohostinnosti a slobody, tomu kútu starej normanskej zeme, kde žije ušľachtilý morský národ, ostrovu Guernsey, drsnému i pôvabnému, ktorý je teraz mojím azylom a bude možno i mojím hrobom.
Autor: Matúš Marcinčin