Nie je ľahké ustáť energiu sálajúcu z libanonskej metropoly. Bejrút je ako blízkovýchodný rýchlik - buď si naskočíte, alebo vás zrazí na zem. Po niekoľkých dňoch si však chaos dokážete vychutnávať.
Nie, to nemôže byť pravda, vravíme si sklamane cestou v taxíku, ktorý nás o štvrtej ráno vezie ľudoprázdnymi ulicami z Harírího letiska do centra Bejrútu. Tmavé fasády rozstrieľaných domov vôbec nenasvedčujú tomu, že libanonské hlavné mesto je v poslednom desaťročí skutočnou lahôdkou pre cestovateľských fajnšmekrov.
„V tejto uličke je perfektná zábava, super kluby, disko," ukazuje rukou taxikár kamsi za neosvetlenú križovatku, ktorú strážia vojaci s obrneným transportérom. Keď vidí moju prekvapenú tvár, dodáva lámanou angličtinou: „Teraz streda ráno, všetci spať, počkaj cez víkend."
O pár hodín neskôr sa nestačíme čudovať; na križovatkách nepočuť vlastného slova, rachot motorov a trúbenie áut splýva v nepretržitý rev a smog, až sa z toho v horúčave roztočí hlava. Chodci bláznivo skáču do dráhy netrpezlivým šoférom, ktorí sa bezohľadne predbiehajú cez plnú čiaru. Dopravný chaos v ľudskom mravenisku biblických rozmerov, pomyslím si naivne. Omyl, väčšina Bejrúťanov sa stále ukrýva pred slnkom a tá pravá infarktová atmosféra vypukne až neskoro popoludní. V tejto chvíli len ďakujem tomu, že kultúrny šok z dvojmiliónovej metropoly nemusím prekonávať za volantom.
Máloktoré mesto dokáže prekvapiť tak ako Bejrút. Prastarý fenický prístav s unikátnym mixom kultúr, ktorý po vojnách a konfliktoch vždy povstal z popola, aby tvrdohlavo obhájil povesť Paríža Blízkeho východu. Po ôsmich intenzívnych dňoch sa žiada dodať, že Paríž za tempom dnešného Bejrútu solídne zaostáva. Ako prvé udrú do očí obrovské kontrasty. Kresťanské kostoly čupia po boku mešít, Hummer či Ferrari parkujú vedľa hrdzavej dodávky a sklá novučkých mrakodrapov odrážajú domčeky s dierami po guľkách.
All inclusive pre snajperov
V Bejrúte všetko prebieha akoby naruby; hoci doslova šliapete po rímskych vykopávkach, najprv si všimnete tú nedávnu históriu. Jazvy z pätnásťročnej občianskej vojny nezmizli ani napriek budovateľskému ošiaľu developerov, ktorí mesto premenili na obrovské stavenisko. 
Búranie a prestavby značne spomaľuje zákon, ktorý len výnimočne povoľuje zásahy do súkromného majetku.
Azda najlepšie je to vidno na hoteli Holiday Inn, ktorého vybité okná strašidelne zízajú na čulý ruch nábrežia Corniche. Stavba pôsobí robustným dojmom aj napriek dieram po granátoch, ktorými by pohodlne prešlo auto.
Hotel dal postaviť kuvajtský šejk tak, aby vydržal silné zemetrasenie. Dnes oň nejaví záujem, a tak osud budovy zostáva večným predmetom hádok miestnych obyvateľov. U väčšiny evokuje nepríjemné spomienky na číhajúcich ostreľovačov.
Zničený Holiday-Inn.
Architekt Maxime je opačného názoru: „Mali by sme ho zachovať ako vojnový pamätník," tvrdí zapálene. Nepáči sa mu bezhlavá výstavba, ktorá vraj ničí infraštruktúru mesta. Maxime patrí ku skupine aktivistov, ktorých v Bejrúte nájdete prekvapivo veľa. Oponujú politikom, organizujú performance a diskutujú na Facebooku.
Najnovšie bránia mestské kino - futuristickú stavbu v tvare betónového vajíčka, z ktorého pre vojnu zostala len polovica. Hoci poničené, stále funguje a konajú sa tu vychýrené rave a techno párty. Bilbordy developerov štátneho monopolu Solidere dávajú jasne najavo, že kino by malo ustúpiť nejakej novej sklenenej oblude.
Firma zavraždeného premiéra Rafika Harírího dodnes púta pozornosť kontroverznými stavebnými projektmi. Napríklad najväčšou mešitou v Bejrúte, ktorá stojí asi 100 metrov za kinom. Je krásna, moderná, osvetlená, a... vôbec sa sem nehodí. Na hranici gýča je aj Harírího hrob hneď vedľa mešity. Jeho fúzatá tvár z množstva nadživotných fotografií trochu pripomína kult veľkého brata.
Trosky mestského kina, ktoré domáci familiárne nazývajú "The Egg" (vajíčko).
Prepych po arabsky
Na druhej strane treba objektívne priznať, že Harírí a Solidere spravili pre mesto veľmi veľa. Stačí sa prejsť po krásne zrekonštruovanom námestí Place de l´Etoile a obdivovať priečelia historických budov vo francúzskom koloniálnom štýle. Medzi touto nádherou a palácom premiéra sa nachádzajú vykopávky rímskych kúpeľov. V noci ich nasvecuje farebná svetelná šou. Takýto punkerský prístup k pamiatkam by ste nečakali ani v Londýne či Amsterdame, nieto na Blízkom východe.
Popri kúpeľoch vedie ulička, v ktorej sa s obľubou stretávajú mladé páry. Policajti s píšťalkou zarazia každý vášnivejší prejav citov, no úlohu strážcov morálky neberú priveľmi vážne. Bejrút je azda najliberálnejšie mesto v moslimskom svete. Len o kúsok ďalej počuť basy a bicie zo zrekonštruovaných trhovísk. Moderný butik práve uvádza novú kolekciu oblečenia, pred luxusným výkladom sa predvádza DJ a nagélovaní čašníci so šampanským. Stolíky s chuťovkami už okupujú silikónové slečny s plastikami nosa, ktoré ľahko stretnete kdekoľvek v centre.
Hoci vojna rozdelila mesto na moslimskú a kresťanskú časť, toleranciu badať na každom kroku. Najvýstavnejšia ulica Hamra leží práve v moslimskej západnej polovici. Zahalených žien je tu poskromne, zato môžete veselo popíjať pivo a arak so študentmi z blízkej Americkej univerzity. Platí sa legálne dolárom, ktorý je zviazaný s miestnou lírou pevným kurzom. O niekoľko ulíc ďalej visí na elektrickom kábli dotrhaná vlajka hnutia Hizballáh. Zarastení chlapi pokojne pijú kávu na balkónoch. Pre niekoho teroristi, pre ďalšieho parlamentná strana s množstvom sociálnych projektov.
Rušná ulica ulica Hamra v centre mesta je plná butikov a kaviarní.
Bary s výhľadom na spúšť
S Ronniem, ktorý sprevádza turistov, ideme večer preskúmať najzničenejšiu časť bývalej frontovej „zelenej línie". Nefunguje tu pouličné osvetlenie a tak zakopávame o sutiny a burinu. V zničených blokoch už býva len niekoľko rodín. „Nefoťte s bleskom, nech sa necítia ako pouličná atrakcia," prosí nás Ronnie.
Po prehliadke ideme na pivo - hneď oproti rozstrieľaným domom žije vysvietená ulica rue Monot. S prekvapením zisťujeme, že po týždni v Libanone už máme s Ronniem niekoľko spoločných známych - medzinárodná komunita v Bejrúte je pomerne malá a každý tu pozná každého.
Nadviazať kontakt s obyvateľmi mesta je mimoriadne ľahké. Predajca z potravín vám dá s úsmevom posledný chlieb zadarmo, jeho kolega ochotne zvolá susedské konzílium, len aby vám poradili správny smer cesty. Hotelový manažér vyťahuje vlastný BlackBerry, aby ste nemuseli pre jeden mail hľadať vzdialenú internetovú kaviareň.
Na dobré sa ľahko zvyká. Povestná libanonská pohostinnosť nie je len priehľadné nadbiehanie turistom, ale spočíva v množstve každodenných detailov. Aj vďaka nim osem dní v Bejrúte ubehne šialene rýchlo. Po príchode na letisko sa s nostalgiou otáčam smerom k mestu. Taxikár vidí, ako mi je: „God bless you!" stíska mi obe ruky a venuje mincu na pamiatku.
Prečítajte si, o čom je život v Bejrúte z pohľadu známej libanonskej blogerky.