Keď v Rakúsku poviete meno Ráchel, väčšina ľudí si predstaví bobra. Vybavia si dokumentárny film Slováka TOMÁŠA HULÍKA, ktorý odvysielala televízia ORF. Odtiaľ to bol už len kúsok do veľkého filmárskeho sveta. Hulíkove príbehy kúpili už aj ZDF, ARTE, Discovery a v súčasnosti pripravuje materiál pre National Geographic.
Ako sa dá s dokumentárnym filmom o zvieratách dosiahnuť medzinárodný úspech?
Začalo sa to filmom o bobroch. Býval som s rodičmi v Devínskej Novej Vsi a mal som ich za rohom, takmer pri dome. S kamarátmi som za nimi chodil a veľmi ma to chytilo, bolo to extrémne zaujímavé. Počas školy som v pozorovaniach pokračoval. Spolupracoval som so svetovou odborníčkou na bobry z viedenského Inštitútu Konrada Lorenza Johannou Sieber - tejto panej vďačíme za to, že bobry sa vrátili do strednej Európy, vypracovala plán návratu.
Keď chcel niekto v Európe niečo nakrúcať o bobroch, obrátil sa na ňu. Poznala moju robotu, vedela, že máme záznamy a fotky, aké nemá nikto, tak vždy odporúčala mňa. Takto vznikol film Hulík a jeho bobry a tak som sa dostal do veľkého filmárskeho sveta, lebo ORF je na dokumenty značne renomovaná firma.
Čo vás na týchto tvoroch najviac zaujalo?
Zvieratá ma fascinujú všeobecne. Bobry sú veľmi inteligentné. Ľudia si možno myslia, že robia mechanicky veci dokola, stále to isté. Ale ony majú veľmi pestrý vlastný život, dokážu bystro riešiť situácie. Počas siedmich rokov, čo som za nimi chodil, ma vždy niečím prekvapili. A úplne neuveriteľná bola komunikácia. Bobry sú utárané, neustále sa rozprávajú, hlavne mláďatá. A potrpia si aj na slušnosť. Keď malý bobor vplával do nory, musel starú bobricu pozdraviť.
Na základe vášho filmu začali Rakúšania spontánne hovoriť bobrovi Ráchel, ako sa volala samica vo vašom filme.
Pamätám si situáciu, keď som pre Slovenské národné múzeum nakrúcal všetky záznamy z premiér opier. Chodia tam najmä Rakúšania. Keď som bol cez prestávku vonku, tak ma odchytili dôchodcovia, či náhodou nie som ten kamarát Ráchel. Bolo to tri-štyri roky po tom, čo film išiel.
Čím bola výnimočná?
Všade sa píše, že bobry žijú v pároch a spoločne vedú rodinu, no my sme prišli na to, že to nemusí byť vždy tak, že samica dokáže byť na čele rodiny aj sama. Ktovie, či jej partner uhynul, alebo bol záletník, alebo ona bola záletníčka, ale vždy v období párenia zmizla do Rakúska, potom sa vrátila a v máji mala mláďatá.
Nemalo to byť tak, že ste mali byť známy skôr na Slovensku ako v Rakúsku? Prečo to vlastne tak nebolo?
Slovenská televízia síce film kúpila a odvysielal sa, ale je to vec prístupu. V zahraničí si viac vážia ľudí, ktorí niečo vedia. Na ilustráciu taký detail: polovicu filmu rozprávam ja vlastnou rečou. Je to o profesionalite. Rakúšania na dabing našli hlas, ktorý sa mi podobal. Keď sa film daboval do slovenčiny, predabovali ma niekým, kto sa tam nehodil. Ani mi nezavolali, a to som vtedy dokonca pracoval v STV.
Vaším ďalším projektom pre ORF bol film Vysoké Tatry. Prečo?
Pochádzam z nížiny a hory ma vždy zaujímali. Na spoluprácu som si zavolal dokumentaristu Paľa Barabáša. Trúfal som si nakrútiť zvieratá, ale na celkové zábery už musí mať človek niečo v tých horách zlozené a nakrútené. Bola to pre mňa veľká škola, iný svet. Vlky, medvede, rysy a kamzíky boli pre mňa čosi nové a vzrušujúce.
Mali ste aj témy, ktoré vyzerali sľubne, ale ukázalo sa, že nemajú potenciál?
Nie, mám len rozrobené témy, ktoré sú na čakačke. Najlepším dôkazom, že téma je dobrá, je to, že sa mi podarí presvedčiť zahraničných producentov, aby do nej išli.
Presvedčili ste aj prestížnu National Geographic TV, kanály ZDF, ARTE a Discovery. Čo ste pre to urobili?
Nič. Viete, spolupracujem s ORF a fotím pre český časopis National Geographic. To sú také referencie, že iné nepotrebujem. ORF do filmov investuje peniaze a potom ich, samozrejme, predáva ďalej, aby na nich zarobila. Ja sa len dozviem, že pôjdu tam a tam. ORF patrí medzi najvýznamnejších piatich producentov dokumentárnych filmov a má vysoký kredit. Filmy sa predávajú ešte skôr, ako sa nakrútia. Tak to bolo aj v prípade Tatier. Je to výsledok 25 rokov práce a budovania si pozície na trhu. S National Geographic TV sme v jednaní, pôjde o nový dlhodobý extrémne náročný projekt.
V decembri odvysiela STV váš ďalší Film Návrat rysov. Ako ste sa dostali k tejto téme?
Desať rokov sa priatelím s profesionálnym ochranárom, strážcom národného parku Malá Fatra Milošom Majdom. Ten si už predtým zo zoo zobral jedného rysa, vychoval ho a vrátil do prírody. Námet na ďalší film bol teda na svete.
Po celej Európe sme zháňali dva malé rysy, ktoré by sme mohli vychovať a vypustiť do prírody a natočiť o tom film, ktorý by propagoval rysa a ochranu prírody vôbec. Napokon sme ich našli v ostravskej zoo. Bolo to šťastie, prvorodičke sa narodili štyri mláďatá, bežne sa rodia dve. Bol by to pre ňu ťažký údel, tak boli všetky strany veľmi spokojné.
Ako teda prebiehal návrat?
Mura a Lízu sme pripravovali pre život v prírode na chate v Ľubovnianskej doline, bol tam absolútny pokoj. Chodil som tam na dvoj- až trojtýždňovky, striedali sme sa s Milošom. Boli to dva nezabudnuteľné roky. Ku koncu pobytu na chate som sa tešil do Bratislavy na civilizačné výdobytky ako teplá voda, mobilné spojenie a internet, ale po pár dňoch v meste ma to ťahalo za rysmi.
Vyzerá to tak, že sa návrat podaril. Mura zachytila fotopasca pri chate v zime po šiestich mesiacoch a vyzeral vo výbornej kondícii. Nachádzali sme aj stopy Lízy. Stále pokračujeme v pátraní, máme aj nastavené pasce, radi by sme ich chytili a dali im obojky so satelitnou vysielačkou - už sú dosť veľké a silné, aby ich mohli nosiť, to by bol pre mladého rysa problém. Ale zatiaľ nie sme úspešní.
Ako viete, že fotopasca zachytila práve Mura?
Škvrny každého rysa sú jedinečné. Mura a Lízu poznáme naspamäť. Máme s nimi nafotených dvadsaťtisíc snímok a desiatky hodín filmového záznamu.
Vo filme spieva Ion Anderson z Yes, ako sa vám ho podarilo zlákať?
Peter Machajdík, autor hudby k filmu, s ním spolupracoval. Napadlo mi, či by nezaspieval aj vo filme, zapáčila sa mi myšlienka mať spievanú vec k titulkom, to sa v dokumentoch nerobieva. Na moje veľké prekvapenie súhlasil, projekt s rysmi sa mu veľmi páčil a napísal aj špeciálny text - Cats Alive.
Vyštudovali ste environmentalistiku, ale nepatríte medzi ochranárov. Aktivity niektorých skupín sa často vnímajú ako extrémistické, čo si myslíte o tom vy?
Na jednej strane si treba uvedomiť, že žijeme v civilizovanej krajine a extrémny záujem o zachovanie jedného územia v nedotknutom stave môže spôsobiť, že iné územia sa nevnímajú tak, ako by sa mali, aj keď sa tam dejú možno horšie veci. Väčšinu území by si mala spravovať sama príroda, to je fakt. Ale nežijeme v Kanade a príroda nie je až taká zdravá, aby si dokázala vo všetkých prípadoch pomôcť sama. Vždy tvrdím, že je to vec správneho kompromisu a schopnosti počúvať druhú stranu. Každý extrémizmus je veľmi zlý.
Aký máte pohľad na poľovníkov?
Každý poľovník, ktorý má rád prírodu, pozná ju a vie, čo si z nej môže vziať. Poznám niekoľko dobrých poľovníkov a hlboko si ich vážim, majú skúsenosti, ktoré by som chcel mať ja sám. Majú úctu a rešpekt k prírode.
Mám výhrady voči novej generácii poľovníkov, sú to často zbohatlíci, arogantní ľudia vo vysokých pozíciách. Nemajú pokoru, berú to ako šport. Ale tak je to aj inde, je to obraz spoločnosti. Po známostiach a politickej línii sa dávali lukratívne revíry rôznym indivíduám, ktoré tam drancujú prírodu. Totiž - revíry sa prenajímať už nemôžu, tak sa prenajímajú odstrely zveri.
Momentálne nakrúcate výpravný dokument o Slovensku, takže máte krajinu dobre zmapovanú. Aké máte skúsenosti z ciest?
Za krátky čas som absolvoval desaťtisíc kilometrov. Keď nakrúcate film, všímate si všetko detailnejšie a zrazu zistíte, že tam je taký stĺp a tu je smetisko alebo nejaká hnusná stavba, takže treba veľmi trpezlivo hľadať uhly na zábery. Toto má byť propagačný film aj pre zahraničie, ale niekedy som zhrozený, čo sa tu dá zažiť, takže vznikol paralelný fotografický projekt Dark side of the Slovakia, kde fotím tienistejšie stránky. Občas si myslím, že ich je viac ako tých pekných.
Napríklad?
Jedným z najúžasnejších miest u nás je Spiš. Je tu však naozaj veľký problém Rómov. Nedá sa tam zastaviť bez toho, aby človeka neobkľúčili a nepýtali peniaze. Je to obťažujúce a zlé nielen pre zahraničných návštevníkov. V Žehre je napríklad famózny kostolík, ale človek sa tam právom bojí nechať auto. Ale nie je to problém len rómskych get. Málokde sa dá nájsť v lese pohľad, kde by nebolo niečo vyrúbané, všade sú smetiská. Slovensko je pekné, ale je otázne, ako dlho to vydrží. Nátura Slovákov je veľmi zvláštna.