Keby sa Filippo Brunelleschi viac ako pol tisícročie po svojej smrti znovu ocitol vo Florencii, spokojne by sa usmieval. Jeho kupola florentského dómu je aj po toľkých storočiach stále najväčšou dominantou hlavného mesta renesancie. Nič ju nedokáže zatieniť a bez nej by toto toskánske mesto na rieke Arno také pôvabné nebolo.
Ak by sme pokračovali v hre na keby, slávny sochár a architekt by sa najskôr ocitol na námestíčku pred katedrálou Santa Maria del Fiore. Možno by v tom príjemnom jesennom počasí tento rodák z Florencie dostal chuť na červené Chianti.
Zaklonil by hlavu hore, spokojne by sa pozeral zospodu na svoju kupolu a kráčal k baptistériu a jeho východným dverám. Cestou by doňho určite vrazil niektorí z turistov, popri ktorých, obklopených všetkou tou renesančnou vznešenosťou, akoby nič, žijú mierne a niekedy aj viac namyslení Florenťania.
Tam, kde všetci vyťahujú svoje iPhony či ultrakompaktné foťáky, by sa zastavil. A pri tých zlatavých, bronzových dverách by Brunelleschimu úsmev na tvári na chvíľu stuhol.
Po neúspechu úspech
Na začiatku jeho hviezdnej kariéry stál totiž veľký neúspech. Brunelleschi si veľmi dobre spomína na ten prekliaty rok 1401. V jeho Florencii vypísali súťaž na dvere baptistéria a šikovný začínajúci umelec, zručný zlatotepec, Brunelleschi sa prihlásil. Bol presvedčený, že jeho návrh nemá konkurenciu. Lenže Florencia bola v tom renesančnom čase plná konkurencie a verejnú súťaž ambiciózny Fillipo prehral.
A tak, keď si turisti fotia blýskavé Rajské dvere od Lorenza Ghibertiho, Brunelleschi si len povzdychne, ako zbrklo vtedy na prehru zareagoval. Urazený tou ignoranciou poroty, opustil Florenciu a so spolužiakom Donatellom zakotvil v Ríme, čo najďalej od miestnej skorumpovanej chátry, ktorá nevie, čo je umenie. S takými pocitmi opustil Brunelleschi hranice svojho milovaného mesta, aby sa tam raz predsa len vrátil.
Mladosť-pochabosť. Pomyslel by si s odstupom času Brunelleschi. Predsa len štedrí mecenáši Mediciovci majú niečo do seba, nikde nezmenili tvár mesta tak ako Florencii, a Brunelleschimu sa znovu vylepšuje nálada. Možno si aj hovorí, ako dobre, že to remeslo, zlatníctvo, po fiasku s baptistériom vzdal, a presedlal na architektúru a postupne začal meniť jej dejiny.
Kupolu staval šestnásť rokov
Florencia chcela byť najlepšia a najkrajšia, renesancia jej svedčala a verejná zákazka sa často končila skvelým dielom a nie škandálom o zmanipulovanom tendri, ak nerátame urazených porazených umelcov. A tak sa architekt Brunelleschi vracia do mesta, ktoré preslávi jeho meno. Neodolá a prihlási sa do súťaže mestskej rady, ktorá sníva o kupole pre novú mestskú katedrálu.
A Brunelleschi to pochopil veľkolepo. Až tak, že mu trvalo roky, kým presvedčil radných, aby predstavám nekládli žiadne hranice a keď, tak aby vyhlásili súťaž pre celú Európu, nech sa ukáže naozaj ten najlepší architekt. A Brunelleschi ju vyhral. Kupolu potom staval 16 rokov. Keď ju hotovú zbadal dobový návštevník z Ríma, popísal, že ide o stavbu takú veľkú, že sa týčila až k nebesiam a vo svojom tieni prikryla všetkých ľudí Toskánska.
Len samotné dve klenby vážia 37-tisíc ton s viac ako štyrmi miliónmi do seba zapadajúcich červených tehál v tvare ryby. Na tú Veľkonočnú nedeľu roku 1436, keď katedrálu Santa Maria del Fiore prišiel vysvätiť, bola celá Florencia na nohách a Brunelleschi žiaril pýchou.
Jeho kupolu, pod ktorou je jej autor aj pochovaný, odvtedy v meste nič neprekonalo. Najlepšie to vidno z kopca na druhej strane rieky Arno. Brunelleschi to vie a tak sa vzďaľuje od katedrály smerom k jednému z ďalších skvostov mesta, Ponte Vecchiu, teda Starému mostu. Ešte pred ním však vojde do jednej z trattorií, kde nechodia turisti, ale domáci, a dá si miestnu špecialitu, hovädzí biftek na florentský spôsob.
Dávid v obliehaní
Posilnený pokračuje po bulvári Via dei Clazaiuoli na jedno z najkrajších námestí na svete, ktoré je zároveň jednou z najúchvatnejších sochárskych výstav pod holým nebom. Prehliadkou, ktorá je narozdiel od tamojšej galérie Uffizi, úplne zadarmo. Piazza della Signoria, samotné centrum politického, umeleckého aj spoločenského života renesančnej Florencie, nenecháva chladným ani Brunelleschiho. A nejde len o tie sochy či fasády.
Na námestí dodnes sídli mestská radnica v Palazzo Vecchio. O tendre sa v nej uchádzal popri Brunelleschim napríklad Leonardo da Vinci či Michelangelo. O tom poslednom sa na Piazza della Signoria hovorí zrejme najviac, ako Brunelleschi často začuje. Napriek nádhernej fontáne s rímskym bohom mora Neptúnom, či súsoším Persea s hlavou medúzy, všetci hovoria len o ňom - o Dávidovi, ktorý porazil Goliáša.
Slávna Michelangelova socha židovského kráľa na námestí je síce dnes už len kópiou, ale cvakanie fotoaparátov, ktoré pripomína trilkovanie cvrčkov v toskánskych záhradách, naznačuje, že ide len o malý, nepatrný detail. Brunelleschi si spomenie, akým skvelým marketingovým stratégom bol talentovaný Michelangelo, a akú reklamu urobil Vatikánu svojou Sixtínskou kaplnkou, a vykročí ďalej.
Panoráma histórie
Nemôže minúť Ponte Vecchio, najstarší dochovaný most v meste, po ktorom chodil kedysi aj on sám, keď sa chcel, ako má aj teraz v úmysle, z výšky pokochať výhľadom na mesto. Teda vlastne na svoju kupolu, bez ktorej by Florencia nebola Florenciou.
Uzučký most Ponte Vecchio prežil aj druhú svetovú vojnu a aj dnes v ňom svoje mimoriadne predražené dielka predávajú zlatníci, šperkári a starožitníci. Na chvíľu pri výhľade Brunelleschi spomalí a zahreší pri pohľade na domy, ktoré, kto vie za akých známostí pridelila mestská rada ctihodným občanom mesta. Byty s takým výhľadom nie sú na zahodenie, pomyslí si.
Keby sa neponáhľal, prešiel by sa ešte po rozkošnom parku Giardino di Boboli, kde, čo bolí, to prebolí. Brunelleschi sa však aj po toľkých rokoch nevie dočkať, ako dorazí po schodoch na Piazzale Michelangelo. Tam, kde je výhľad na Florenciu najkrajší a v celej panoráme. Užíva si ho aj fotograf s mladými svadobčanmi, do ktorých udychčaný Brunelleschi takmer vrazí, keď vychádzajú z bielej limuzíny, a slávny architekt si spomenie, že je sobota.
Konečne, pri kamennom zábradlí sa končí jeho prechádzka mestom. Vztýči prst pred seba a zľava ukazuje najskôr na Ponte Vecchio, obloha sa nádherne odráža v rieke Arno, potom na tú vežu, áno, tam, kde sídli vychytralá mestská rada v Palazzio Vecchio. Brunelleschiho ukazovák nakoniec prichádza k dómu a opíše obrysy jeho kupoly. Florentský obzor by bez nej nikdy nebol úplný a študenti architektúry by nikdy nevzdychali nad tým, ako geniálne a bez lešenia (sic!) tú klenbu postavil.