V pravekých jaskyniach

Ako sa prepletali osudy maliarov doby kamennej a novodobých vedcov

Bizóny v jaskyni Altamira (Španielsko)

Ako sa prepletali osudy maliarov doby kamennej a novodobých vedcov

Pred desiatkami tisíc rokov vyzdobili naši dávni predkovia kresbami zvierat steny mnohých jaskýň. Medzi najznámejšie patria Altamira, Lascaux, Chauvet či Niaux. Kresby, ktoré stáli na počiatku veku moderného maliarstva, sa vyznačujú silným estetickým účinkom a často dokonale splývajú s výstupkami na skalných stenách.

Pravekí umelci očarili aj Pabla Picassa, ktorý vraj, pozorujúc so zaklonenou hlavou výjavy na strope španielskej Altamiry, povedal: „Nik z nás by nedokázal takto maľovať.“ S podobnou úctou sa Picasso vyjadril aj o výzdobe francúzskej jaskyne Lascaux.

Skok do súčasnosti

Dnes sa môžeme iba dohadovať, aké motívy viedli dávnych obyvateľov dnešnej západnej Európy druhu Homo sapiens k takým nezvyčajným výkonom. Boli to šamani dotýkajúci sa nadprirodzeného, ktorí pôvodne chceli ťahmi obhoreného kúska dreva privolať hojnosť zveri?

Nasledovali potom magické rituály s účasťou lovcov? Alebo jaskyňu vyzdobili jej obyvatelia, nadaní predstavivosťou, ktorí si iba chceli skrátiť dlhú chvíľu? Urobil to niekto z náhodných návštevníkov, ktorý posedel pri ohni, porozprával, ako vyzeral bizón, ktorého so skupinou ulovil a pre lepšiu predstavu ho aj namaľoval?
Existuje množstvo výkladov, úvah a teórií, ako to vlastne v dávnoveku ľudstva bolo. Hlavná otázka znie, ako a prečo sa začala táto „kultúrna revolúcia“, akýsi náhly únik či skok ľudskej mysle z doby živočíšnej existencie do doby takmer modernej.

Venuša nestačí

Príbeh o tom, že posledný konár moderného človeka sa odlomil z afrického prastromu a v časoch poslednej doby ľadovej sa postupne rozrástol po celej dnešnej Európe, už možno považovať za takmer preukázaný. No ako je to s víziami o živote a nevysvetliteľne rýchlom kultúrnom boome anatomicky moderných ľudí druhu Homo sapiens? Ten sa zrejme začal niekedy v období mladého paleolitu, teda pred 45-tisíc až 35-tisíc rokmi, a pokračoval množstvom nádherne vyzdobených jaskýň, najmä na juhu Európy.

Ak o ňom chceme vedieť viac, už si nemôžeme vystačiť s pôsobivými, no predsa len trochu schématickými kresbami Zdeňka Buriana ani so soškou Věstonickej Venuše. Aj keď nie je vylúčené, že vtedajšia realita leží oveľa hlbšie než najhlbšia paleolitická jaskyňa, a zostane pochovaná pod obr_2.jpgvrstvami nánosov tak dokonale, že tam už nedohliadneme ani pomocou najmodernejších paleoarcheologických metód.

S kromaňoncom v reštaurácii

Američan Carl Sagan bol nielen vynikajúcim astronómom, no tiež veľkým milovníkom záhad budúcnosti aj minulosti. Raz s manželkou Ann Druyanovou uvažovali, čo by sme asi tak urobili, keby nás dnes niekto z našich dávnych predkov zastavil na ulici.

Predstavme si, že by bol oblečený do roztrhaných kožených nohavíc a trička pomaľovaného konskými hlavami a navyše by jeho neupravené vlasy trčali do všetkých svetových strán. Usmiali by sme sa naňho, ponúkli mu dvadsať eur a poslali ho do najbližšieho kaderníctva? Išli by sme si s ním sadnúť na pohárik, pokúsili sa nájsť spoločný jazyk a vytiahli by sme z neho nejaké pikošky zo života v dobe ľadovej? Alebo by sme naňho pre istotu zavolali policajtov?

Ktovie. Našťastie – alebo žiaľ – stretnutie s kromaňoncom je iba akýmsi menej hororovým variantom Jurského parku. V každom prípade doterajšie výskumy pravekých jaskýň z obdobia mladého paleolitu nesvedčia o tom, že by sa tam vyskytovali nejakí hrubí krvilační primitívi.

Je dokázané, že už mali mozog našich rozmerov. Bol síce paradoxne menší ako mozog neandertálcov, ktorí súperenie s moderným človekom neprežili (doteraz nevieme presne prečo), mal však štruktúru, ktorá sa stará nielen o agresivitu a lov, zachovanie rodu a dobré trávenie, ale aj o abstraktné myslenie, plánovanie alebo to, čomu dnes zvykneme hovoriť estetické cítenie. Britský bádateľ David Lewis-Williams v knihe Myseľ v jaskyni napísal: „Tvrdím, že estetické cítenie (ak niečo také vôbec jestvuje) sa vyvinulo až potom, čo ľudia namaľovali prvý obraz. Bolo dôsledkom, nie príčinou umeleckej tvorby.“

Homo sapiens podľa Lewisa-Williamsa nemohol mať umenie zakódované v obvodoch mozgu, ktorý bol v tomto zmysle nepopísaným listom. Zrodilo sa až v určitých podmienkach, na určitých miestach a v určitom čase, vyplynulo z určitých spoločenských potrieb. Muselo teda vzniknúť niekoľkokrát.

Serengeti doby ľadovej

Ak berieme myšlienku Lewisa-Williamsa vážne, potom príbeh o vzniku umení úzko súvisí s návratom ľudí na územie dnešného Španielska a južného Francúzska, ktoré je priam posiate jaskynnými kultúrnymi pamiatkami. Anatomicky moderní ľudia tu prečkali spolu so zdecimovanými zvyškami našich bratrancov neandertálcov kruté podmienky poslednej doby ľadovej. Keď obdobie nadvlády snehu a ľadu vrcholilo, pripomínala západná Európa pustú Arktídu, kde nežili nielen ľudia, ale ani zvieratá či rastliny.

Na juhu ich však predsa len chránili riečne údolia. Aj tu síce ešte klesali mrazy v zime pod dvadsať stupňov Celzia, no na jar, keď sa začal sneh topiť, sa tunajší život stával celkom znesiteľným najmä vďaka veľkým stádam sobov, koní a bizónov. Francúzsky archeológ Francois Bordes nazval túto oblasť Serengeti doby ľadovej. Niektoré z tunajších zvierat sa s veľkou pravdepodobnosťou stali pohyblivou predlohou na tvorbu prvých západoeurópskych maliarov.

Vyrušili jaskynných duchov

Jedna z najstarších doteraz objavených jaskýň dostala meno podľa Jeana-Marie Chauveta; jej celý francúzsky názov znie Chauvet-Pont-d´Arc, keďže leží pri dedinke Vallon-Pont-d´Arc nad riekou Ard'che v južnom Francúzsku.

Rozľahlú jaskyňu Chauvet objavil v spoločnosti priateľa a priateľky šesť dní pred Vianocami v roku 1994, keď hľadali pamiatky mladého paleolitu. Všimli si malý otvor pri už preskúmanej jaskyni; bol skrytý za kopou kamenia a zdal sa im čímsi zaujímavý. Odhádzali štrk, namáhavo sa spustili sa obr_3.jpgúzkeho desaťmetrového tunela, a potom sa museli vrátiť do auta po rebrík, aby sa mohli dostať až na dno.

Boli odmenení neskutočným zážitkom. Na stenách uvideli okrem množstva bodiek a iných znakov obrazy mamuta a nosorožca, odtlačky dospelých aj detských rúk a v najväčšej komore veľkú obdĺžnikovú maľbu niekoľkých prekrásnych konských hláv. Nasledovali lebky jaskynného medveďa a levov. Vyzerali, akoby svoj život skončili iba nedávno.

Francúzi opísali prvé kroky v jaskyni veľmi emotívne: „V samote tohto obrovského priestoru, osvieteného iba kužeľom nášho slabého svetla, nás uchvátil zvláštny pocit. Všetko bolo také krásne, také čerstvé – takmer až príliš. Čas prestal jestvovať, ako keby nás od tvorcov tých malieb nedelili desaťtisíce rokov. Ako keby tie majstrovské diela vytvorili iba pred chvíľou. Zrazu sme sa cítili ako votrelci. Cítili sme hlboké pohnutie a ťažil nás pocit, že tam nie sme sami, že všade okolo nás sú duše a duchovia oných umelcov. Mysleli sme si, že vnímame ich prítomnosť, vyrušovali sme ich.“

Maľovali, čo nelovili

Výskumníci, ktorí do jaskyne prišli potom, narátali okolo štyristo skalných malieb a reliéfov a trinásť druhov spodobnených zvierat. Vyzeralo to, ako keby praveký kurátor zhromaždil galériu, zostavenú z diel pokročilých mladopaleolitických autorov. Okrem udivujúcej, neuveriteľne jemnej techniky (tieňovanie, náznaky perspektívy a stvárnenia pohybu) bola zaujímavým objavom aj druhová skladba zobrazených zvierat.

Tá rozhodne nepotvrdzovala jednu z kľúčových predstáv teoretikov paleolitu, že totiž naši predkovia maľovali s praktickými cieľmi predovšetkým lovnú zver, aby si pri nasledujúcich rituáloch zabezpečili hojnú korisť. Až šesťdesiat percent malieb v jaskyni Chauvet zobrazuje zvieratá, ktoré pračlovek nelovil, lebo boli nad jeho sily: nosorožce, medvede, levy či červené leopardy.

Najväčším prekvapením však bol vek týchto unikátnych diel, ktorý vyrážal dych: vyše 32-tisíc rokov. Ukázalo to rádiouhlíkové datovanie, pri ktorom sa meria zostatok rádioaktívneho izotopu uhlíka C14 v organickom materiáli. Túto metódu, za ktorú získal americký chemik Willard F. Libby v roku 1960 Nobelovu cenu, archeológovia považujú dodnes za veľmi spoľahlivú, aspoň pokiaľ ide o časový úsek do 50-tisíc rokov. Opakované meranie polčasu rozpadu C14 teda takmer s istotou zaradilo Chauvetov objav do obdobia nazvaného aurignacién, čiže vôbec prvej kultúry druhu Homo sapiens v Európe.

Návšteva v Čiernom salóne

Chauvet a jeho spoločníci mali úlohu objaviteľov uľahčenú, lebo presne vedeli, čo majú hľadať. Koncom 20. storočia už bolo zjavné, že jaskynné umenie paleolitu je nespochybniteľným a fascinujúcim faktom, ktorý potvrdilo množstvo nálezov a výskumov.

Existoval aj iný, dnes už zabudnutý objaviteľ. Volal sa Ruben de La Vialle a jeho meno poznajú len naozajstní znalci paleolitu, ako spomínaný David Lewis-Williams. Vášnivý turista de La Vialle s niekoľkými spoločníkmi zostúpil v roku 1660 do jaskyne Niaux pri mestečku Tarascon. Ďalej nechajme prehovoriť Lewisa-Williamsa: „Vstupuje do vysokej, 450 metrov dlhej klenutej chodby, zahýba do postrannej galérie a šplhá sa hore do komory, dnes obr_1.jpgnazývanej Salon Noir, Čierny salón. Tam sa chodba končí.

Na pamäť svojej návštevy zaznamenáva na stenu komory dátum a svoje meno. Tento okrídlený nápis, ktorý doteraz vidieť, nie je ani meter od veľkých zachovaných a mimoriadne pôsobivých obrazov bizóna a kozorožca, namaľovaných čiernou farbou. V každom ohybe tohto úseku jaskynnej steny sa zjavuje ďalší súbor malieb. Znázorňujú bizóny, niekedy zjavne prepichnuté oštepmi, kone s mohutnými čeľusťami, kozorožce s veľkými zahnutými rohmi a jeleňa s impozantným parožím. Napriek tomu im ani Ruben de La Vialle, ani nijaký jeho súčasník nevenujú veľkú pozornosť.“

Vysvetlenie de La Viallovej slepoty je logické. V roku 1660 ani dlho potom nik netušil, že by nejaké čudné čiary na jaskynných stenách mohli byť také hodnotné - a také veľmi, veľmi staré. Podceňovanie našich prapredkov trvalo ešte takmer ďalších dvestopäťdesiat rokov.

Ruben de La Vialle dopadol ešte relatívne dobre. Stal sa iba príkladom nevedomého človeka, ktorý nemal v rukách vhodnú teóriu, aby mohol na jej základe urobiť vedecký objav. Oveľa smutnejšou obeťou neúcty k „lovcom mamutov“ sa stali don Marcelino Sanz de Sautuola a jeho jaskyňa Altamira.

Boj o Altamiru

De Sautuola bol zvedavý človek a zaujímal sa o prehistóriu. Na Parížskej výstave v roku 1878 videl ukážky prenosného pravekého umenia a diskutoval o nich s uznávaným francúzskym prehistorikom Édouardom Piettom. Výstava a diskusia de Sautuolu inšpirovali, aby znovu preskúmal svoje dávnejšie nálezy z jaskyne Altamira. Ležala na jeho pozemkoch na pobreží severného Španielska v provincii Santander. V roku 1868 ju objavil lovec, ktorému sa v jej okolí stratil pes.

V roku 1879 De Sautuolu pri návšteve jaskyne prvý raz sprevádzala jeho malá dcérka Maria. Zatiaľ čo otec sa ako vždy pozeral pred seba, ona zamierila očami hore. „Pozri, oco, býky,“ povedala vraj pri pohľade na nezvyčajné obrázky, sotva viditeľné na tmavom pozadí.

To, čo Maria považovala za býky, bolo stádo bizónov. Španielsky historik umenia José Pijoan celý veľkolepý výjav neskôr opísal takto: „Na každom zo stropných výčnelkov je zobrazený bizón v rozličných polohách: pripravený na skok, vzpínajúci sa alebo zohnutý k zemi, ako keby sa divé stádo obr_5.jpgvlnilo pri nohách veľkej lane zobrazenej v najvzdialenejšej časti, s hlavou obrátenou ku vchodu, ktorú možno vnímať ako dávny predobraz bohyne lovu Diany.“

Príliš pokročilé

Nález najskôr vzbudil mimoriadny ohlas a prilákal aj španielskeho kráľa Alfonsa XII. Rok po objave (1880) vydal de Sautuola krátku prácu, v ktorej opísal kamenné nástroje, ozdoby z kostí a ďalšie nálezy z Altamiry vrátane nástenných obrazov, na ktorých dávno pred Pijoanom rozoznal vyhynuté bizóny. Upozornil na možnú súvislosť medzi ukážkami pravekého umenia, ktoré videl vo Francúzsku a ktoré on objavil v Španielsku. Datoval ich do doby kamennej a ako sa neskôr ukázalo, mal pravdu: nálezy z Altamiry pochádzajú z obdobia pred 18- až 13-tisíc rokmi.

„Táto brožúrka bola vzorom rozumného uvažovania, ktoré na míle predbehlo svoj vek,“ píše Lewis-Williams. „De Sautuolovi však nebolo súdené tešiť sa z podobného úspechu, aký slávil Darwin s dielom O vzniku druhov. Stal sa pravý opak: neúprosná a zlá skepsa, s ktorou sa stretol, sa dnes považuje za jeden z najväčších škandálov v histórii štúdia umenia mladého paleolitu.“

Už v čase vydania prvej vedeckej práce o Altamire o ňu uznávaní vedci tých čias stratili záujem. Ba čo viac, považovali ju za podvrh, lebo maľby boli až príliš pokročilé a technicky zvládnuté. Nemohlo to byť v súlade s ich s názorom na paleolitického lovca ako na primitíva, ktorý by mohol maliarske náčinie použiť maximálne ako zbraň.

De Sautuolu vehementne odsúdil aj jeho bývalý inšpirátor, Édouard Pietta. Iný francúzsky bádateľ Édouard Harlé po návšteve Altamiry dokonca „zistil“, že obrazy vznikli v rokoch 1875 až 1879, čím naznačil, kto za ich vznikom stojí. Rozšírili sa fámy, že pri jaskyni videli slepého maliara, ktorý obrazy namaľoval podľa de Sautuolových pokynov.

Uznanie

Bitku proti autoritám a fámam nemohol jeden človek vyhrať. Objaviteľ jednej z najslávnejších kultúrnych pamiatok mladého paleolitu zomrel zdiskreditovaný a zatrpknutý v roku 1888. Ľady sa pohli až začiatkom 20. storočia. Iný významný francúzsky historik Émile Cartailhac priznal, že na de Sautuolovi a jeho Altamire sa dvadsať rokov páchala krivda, teraz ju treba verejne napraviť.

„Pokiaľ ide o mňa, musím sa skloniť pred realitou a po práve uznať, že pán de Sautuola mal pravdu,“ napísal v roku 1902 Cartailhac. K tomuto vyhláseniu ho nepriviedla ani tak osobná statočnosť alebo túžba nastoliť obr_4.jpgspravodlivosť. Skôr sa musel aj on skloniť pred novými objavmi, ktoré sa začali koncom 19. storočia z francúzskych jaskýň hrnúť na svetlo Božie.

Jedným z najpádnejších dôkazov bol objav obrazov z obdobia mladého paleolitu v jaskyni Les Combarelles v Dordogne. V roku 1901 ho zverejnil „pápež prehistórie“ abbé Henri Breuil, ktorý sa potom až do svojej smrti tešil veľkej popularite.

To však už nijako neupokojilo Mariu de Sautuola, ktorá celý ten hurhaj nevedomky spustila. Po rokoch svoj objav opísala ako najväčšie dobrodružstvo svojho života a súčasne ako najbolestnejšie sklamanie.

Najčítanejšie na SME Cestovanie


Inzercia - Tlačové správy


  1. 100 %-nú hypotéku môžete dostať aj na mestský apartmán
  2. Od septembra opäť po starom
  3. Mama taxi: Koľko najazdí rodič mesačne kvôli svojim deťom?
  4. ENERGOFÓRUM® 2017 spojí elektrinu a plyn pod jednu strechu
  5. Získajte prístup k zamknutým článkom už o niekoľko sekúnd
  6. Návod, ako si s kreditkou užijete dovolenku a ešte aj ušetríte
  7. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  8. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  9. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  10. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  1. Úspech na Majstrovstvách sveta v Quadrathlone
  2. Mama taxi: Koľko najazdí rodič mesačne kvôli svojim deťom?
  3. Od septembra opäť po starom
  4. Máte doma retro kúsky spojené s pivom Šariš?
  5. ENERGOFÓRUM® 2017 spojí elektrinu a plyn pod jednu strechu
  6. 100 %-nú hypotéku môžete dostať aj na mestský apartmán
  7. Business Smartphones Connected to Public Wi-Fi Can Be in Danger
  8. Získajte prístup k zamknutým článkom už o niekoľko sekúnd
  9. Poslanec Borguľa žiada o uvoľnenie parkoviska pre rezidentov
  10. OMV sa postará o pitný režim, bude rozdávať vodu
  1. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov 6 541
  2. Získajte prístup k zamknutým článkom už o niekoľko sekúnd 3 818
  3. Od septembra opäť po starom 2 139
  4. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku 1 839
  5. Ako sme jazdili v socializme 1 716
  6. Návod, ako si s kreditkou užijete dovolenku a ešte aj ušetríte 1 582
  7. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole 1 267
  8. Lety do exotiky už aj z Bratislavy 1 201
  9. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami 1 172
  10. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení 1 083