Zohnať v hlavnom meste Madagaskaru taxík je dnes rovnako nemožné, ako zohnať cukor. V okolí medzinárodného letiska v Antananarive síce ako relikvie francúzskej koloniálnej éry parkujú desiatky peugeotov a renaultov zo šesťdesiatych rokov, ale ich šoféri dávno presedlali na konské povozy. Za jazdu v oblakoch červeného prachu a tropickej horúčavy žiadajú kilo cukru. Za cukrom sa žiadostivo obzerá pohonič aj kôň.
Za nedostatok benzínu, cukru a takmer všetkého ostatného v Antananarive môže dlhodobá blokáda hlavného mesta. Za tú môže rovnako dlhá prezidentská fraška, ktorá v zahraničných správach o Madagaskare natrvalo nahradila tropické cyklóny. „Dôsledky však môžu byť ešte ničivejšie, štvrtému najväčšiemu ostrovu na Zemi hrozí občianska vojna,“ varuje britská televízna spoločnosť BBC.
Všetko sa začalo 16. decembra minulého roku, keď sa na Madagaskare konali prezidentské voľby. Ich údajný favorit, prezident Didier Ratsiraka krajine vládol od roku 1975 do roku 1993, keď padol za obeť vlastným demokratickým reformám. Počas tohto obdobia na ostrove odskúšal väčšinu systémov a foriem vlády: od tvrdého socializmu po raný kapitalizmus a od diktatúry po pseudodemokraciu. Nostalgia ostrovanov ho do najvyššej funkcie vrátila už v roku 1996.
Jeho protikandidát, podnikateľ a bývalý starosta hlavného mesta Marc Ravalomanana v decembri stavil na radikálnu zmenu. Volebný slogan „Liberte Toujours!“, ktorý si vraj požičal od cigariet Gauloises Blondes, mal do madagaskarskej ekonomiky, politiky a spoločnosti priniesť liberalizáciu. Ostrov, tvrdil Ravalomanana, mal o pár rokov vyzerať ako jeho masívna mliekarenská sieť, teda rovnako úspešný a zrejme aj rovnako zadlžený a skorumpovaný.
Prezidentské voľby na nenáročné africké pomery prebehli hladko. Na prvý pohľad sa nemanipulovalo a nezastrašovalo tak otvorene ako o tri mesiace neskôr v Zimbabwe. V percentuálnom pomere hlasov 46 pre Ravalomananu a 36 pre Ratsiraku podľa pravidiel dvojkolového systému, ktorý ostrov zdedil po Francúzoch, nezvíťazil ani jeden kandidát. No z volieb počas nasledujúcich týždňov vzišli hneď dvaja víťazi.
Ravalomanana, nie celkom bezdôvodne, pár dní po voľbách tvrdil, že Ratsiraka podvádzal pri sčítavaní hlasov. Po mesiaci protestov, pri ktorých zahynulo asi 40 ľudí, začiatkom februára obsadil vládne budovy v Antananarive, vymenoval svoju vládu a vyhlásil sa za prezidenta. Ústavný súd, ktorý Ravalomanana medzitým očistil od Ratsirakových spojencov, dodatočne potvrdil jeho víťazstvo v polovici apríla.
Ratsiraka vzápäti vymenoval konkurenčnú vládu a za prezidenta sa vyhlásil v novom hlavnom meste Tamatave. Jeho oddiely vyhodili do povetria všetky mosty, ktoré Antananarivo spájajú so zvyškom krajiny a zablokovali všetky ostatné cesty. Nevyhladovali pri tom len Ravalomananových spojencov, ale odplašili aj tisíce juhoafrických turistov, ktorí na Madagaskare míňali konvertibilnú menu.
Od aprílového stretnutia oboch madagaskarských prezidentov v Dakare sa hovorí o uvoľnení blokády hlavného mesta. Minulý týždeň sa niektoré cesty dokonca na pár hodín otvorili. Podľa cynikov na zahraničných ambasádach v Antananarive však išlo len o predohru vojenského konfliktu. Ten prišiel už včera. Jednotky Marca Ravalomanana obsadili sídlo premiéra. Bola to posledná vládna budova v Antananarive, ktorú mali pod kontrolou ozbrojenci bývalého prezidenta Ratsiraka. V bojoch zahynuli štyria ľudia.
Budúca madagaskarska demokracia, ktorú dnes sľubujú obaja prezidenti, teda nebude o tom, kto vyhral decembrové prezidentské voľby, ale kto prežije stredoveké obliehanie v Antananarive.
Autor: Roman Lipták, Antananarivo, MADAGASKAR pre SME