„To sú hory, to je muzika, toto len tak nezažiješ, toto je Severný Kaukaz!" spieva sa v ruskej nacionalistickej odrhovačke v štýle lacného techna z 90. rokov. Veru, počas nekonečnej tritisíckilometrovej cesty cez celú Ukrajinu až pod Elbrus, budete ochotní počúvať všeličo. A ak to nevzdáte a neotočíte sa späť, zistíte, že v ruských pesničkách zväčša neklamú.
Lietadlom by to bolo iste pohodlnejšie aj bezpečnejšie, ale autom sa dobrodružstvo začína vlastne už samotným prechodom cez hranice. Úplatní policajti, defekty, okno, ktoré vám za jazdy kameňom rozbijú opité deti, ale i nuda na nekonečných rovinách, kde najvyššie kopce predstavujú polmetrové výmole na ceste. To je len slabá vzorka troch dní a nocí na štyroch kolesách. A čo všetko sa za ten čas dozviete o svojich spolucestujúcich.
Ďalšou výhodou je možnosť okúpať sa v Azovskom mori, najmä cestou späť, keď sa vymrznutí vraciate z hôr. Zažiť mínus 25 až plus 30 stupňov Celzia počas jedinej dovolenky robí výlet skutočne exkluzívnym.
Údolie Šelda.
Tajomstvo zakázanej tóny
Kto cestuje na Kaukaz prvýkrát, nevyhne sa stereotypným predstavám o divokej horskej krajine plnej svojráznych obyvateľov a islamských teroristov. V skutočnosti sa tam ľudia delia najmä na vojakov a civilistov. Tí prví sú etnickí Rusi, ktorí terorizujú turistov byrokratickými formulármi a žiadosťami o úplatok. Kto nemá povolenie na vstup do pohraničnej zóny, do mnohých najkrajších oblastí sa ani nepozrie. Mimochodom, niekedy sa vybavuje aj pol roka.
Tí druhí síce vyzerajú ako teroristi, ale v skutočnosti sú to milí a pohostinní ľudia, ktorí vás dokážu terorizovať nanajvýš neodbytným dolievaním vodky do pohára. Tá je však prvotriedna a fľaša stojí jedno euro.
Vodka je zároveň jediným dôkazom, že sa ešte nachádzate v Rusku. Počerné deti na ulici vás slušne pozdravia „salaam", a namiesto pravoslávnych kostolov vás vítajú skromné mešity s polmesiacom.
Pod Elbrusom žijú najmä etnickí Kabardinci a Balkarci - jedni v údoliach, a druhí na horách. Prezidenta autonómnej Kabardino-balkarijskej republiky nájdete na portrétoch zásadne s Putinom - pre miestnych je Medvedev stále len figúrka.
Do znepriateleného Gruzínska je to len na skok - aj na tri pol tisícových kopcoch nájdete výstražné tabule. Bežne môžete vidieť, ako si pomaľované komando snajperov skracuje obchôdzku turistickou lanovkou, alebo ako čata špeciálnych síl cvičí na ľadovci.
Pohraničná zóna na trojtisícovke Čeget.
Okrem bezprostredného okolia Elbrusu oblasť nevychádza klasickým turistom príliš v ústrety. Hotely, služby a komunikácie sú v biednom stave. „Načo aj, tu bude opäť vojna," často rezignovane odpovedajú miestni. Je pre nich jednoduchšie živiť početné ruské posádky ako vymýšľať novoty pre náročných turistov. Treba dodať, že horolezcom a trekerom panenská krajina vyhovuje viac.
Mesto, ktoré zomiera
Hory a krajina síce zostali nádherné, no armáda a výlety oligarchov úplne odrovnali faunu. Jaka, vlka či medveďa nájdete už len vypchatých v múzeu. Čo sa týka mestečiek a dedín, tam romantika končí úplne - drevenice nahradili rozpadajúce sa paneláky z čias komunizmu. Azda najhoršie dopadlo mesto Tyrnyauz.
Vďaka volfrámovým baniam sa Tyrnyauz za socializmu rozrástol na prosperujúce tridsaťtisícové mesto. Dnes je to mesto duchov. Prázdne, schátrané bytovky pripomínajú Černobyľ. Tých niekoľko ľudí čo ostalo, pracuje na demontovaní a predaji banských zariadení do šrotu. Ťažká a nebezpečná práca.
Chátrajúci Tyrnyauz.
Veľký kus poskrúcaného železa z bane spadol priamo na cestu a na jeho odstránení už pracuje partia robotníkov. „Eto wolfram," víri nohou biely prach asi dvadsaťročný predák Achmed. Tá farba dáva mestu a kopcom ešte strašidelnejší rozmer. Achmed tvrdí, že mu pri nehodách zahynulo už sedem robotníkov.
Oveľa lepšie ako Tyrnyauz vyzerá krajina asi 15 kilometrov smerom k severným svahom Elbrusu. Krásne, hlboké údolia s vodopádmi a sýtozelené kopce ako z pozadia od Microsoftu. Z dier v zemi stúpa para z termálnych prameňov a v nich sedí zopár ľudí. Hotely s kúpeľmi tu však nenájdete. Načo aj, domáci si tu reumu liečia pod holým nebom, proti dažďu majú pripravený igelit a na obed zarežú barana priamo na lúke. Je ľahké stráviť tam zopár dní a tešiť sa z voľného horizontu či z hviezd nad hlavou.
Čistá krajina za Tyrnyauzom.
Termálne pramene v prírode.
Nevyspytateľný Elbrus
Pre horolezcov je hlavným kaukazským lákadlom najvyššia hora Európy - 5642 metrov vysoký Elbrus. Drzo sa týči nad okolím a smeje sa susediacim štvortisícovkám, ktoré pri ňom vyzerajú ako trpaslíci. Všetko naokolo vzniklo vrásnením, ale Elbrus je driemajúca sopka. Je taký veľký a rozľahlý, že si vytvára vlastné počasie - predpovede fungujú len do 4000 metrov nad morom.
Práve brutálne výkyvy počasia a veľká nadmorská výška spôsobujú najviac úrazov a úmrtí; väčšina výstupu po normálnej trase sa dá absolvovať pomocou mačiek a paličiek. Fyzicky je to však náročná hora, ktorá potrápi skoro každého. Obtiažnosť je na Elbruse relatívny pojem a každý pokus o výstup môže dopadnúť inak.
Tábor v 4100 metroch nad morom.
Môj prvý pokus o vrchol dopadol zle - vietor dosahoval v nárazoch stokilometrovú rýchlosť a nadvihoval ľahších členov výpravy, ktorých sme chytali za batoh. Na ústupe k táboru som sklamaný počítal svetielka z čeloviek za chrbtom v nádeji, že sa pridám k niekomu, kto sa otočí a skúsi to znova. Márne.
Na druhý pokus sa s nami hora zahrala ešte zlomyseľnejšie. Bezvetrie a jasná noc s krásnymi výhľadmi skončili v 5000 metroch počas niekoľkých minút. Náhle padla hmla a začalo husto snežiť. Vyššie sa pridal silný vietor.
Výstup sa zmenil na monotónny boj s vlastným telom a nedostatkom kyslíka. Viditeľnosť klesla na 20 metrov, čo znamená, že človek nevidí na spolulezcov a celý čas šliape akoby sám. Tesne pod vrcholovým plató sme na strmej stienke prvý raz vytiahli čakany. Na vrchole sme sa počkali len štyria - vo víchrici sa nedalo dýchať ani hovoriť. Výhľad bol nulový, radosť zhruba päťminútová. Štvornásobné potrasenie rukou, rýchle fotografie vymrznutých tvárí a ešte rýchlejší útek nadol. Ešte dlho sme potom v stanoch rozoberali krásne výhľady na Európu a Áziu, ktoré nám takto aj po druhý raz unikli.
Bol to veru mizerný deň na výstup. Neskôr sme sa dozvedeli, že v ten deň skúsilo šťastie viac ako sto ľudí zo všetkých expedícií. Podarilo sa to jedenástim. Za dobrého počasia by iste vyšla aj polovica. Všetci dohromady máme však minimálne jeden dobrý dôvod, prečo sa pod Elbrus opäť vrátiť. Pretože každý výstup ponúka absolútne jedinečný zážitok. Pretože toto len tak nezažiješ, toto je Severný Kaukaz, spomeniem si na ruskú pesničku.
Viditeľnosť sa kazí v 5 000 metroch.
Z vrcholu si pamätáme len vymrznuté tváre.
Vrchol Elbrusu, 5 642 m.n.m
Pohľad do Gruzínska.
Kaukazský piknik na lúke.
Rieky na Kaukaze sú poriadne divoké.
Chátrajúca technika v Tyrnyauze.
Rozpadávajúce sa volfrámové bane.
