a národných síl“. V rovine formálnej solidarity sa o niečo viac angažuje vláda - na oslavy vyslala vicepremiéra Fogaša, minulý rok navštívil krajanov premiér Dzurinda. V týchto dňoch vyslala delegáciu aj Matica slovenská a na cestu sa chystajú aj niektorí predstavitelia SDĽ. Čo sa však týka skutočného záujmu o pomoc slovenskej menšine v Juhoslávii, ten sa zrejme pre politické šarvátky vyhol opozičným aj vládnym stranám.
V dedinách ako Kovačica, Kysáč či Báčsky Petrovec pritom žije okolo 60-tisíc ľudí, ktorí považujú Slovensko za svoju druhú vlasť. Otázkou je, nakoľko samotní Slováci berú zahraničných krajanov za „svojich“. Ešte nedávno sa až tri štvrtiny (aj tak nevýraznej) pomoci určenej zahraničným Slovákom minuli na prevádzku inštitúcií na Slovensku. Takéto vynakladanie prostriedkov na pomoc krajanom síce rázne zatrhol minister Kňažko, na zvýšení prílevu financií do Vojvodiny sa to (podľa názorov samotných juhoslovanských Slovákov) výrazne neprejavilo. Navyše zákon o zahraničných Slovákoch bol „šitý na mieru“ skôr americkým Slovákom - ktorí sa na Slovensko aj tak príliš nehrnú. „Vízoví“ Slováci z Ukrajiny a ZRJ od začiatku ťahali za kratší koniec.
Aktuálna novela zákona o pobyte cudzincov postavenie „vízových“ Slovákov komplikuje ešte viac najmä preto, že pre nich neupravuje špeciálny vízový režim. Podľa vyhlásenia MZV SR zákon ruší možnosť predĺžiť si platnosť víza na území SR: „Závažná zmena však nastala v tom, že o predĺženie víza nie je možné viac požiadať na polícii. Cudzinec je povinný vycestovať a o predĺženie pobytu musí požiadať na ambasáde. Napríklad občan Ruska môže požiadať na našej ambasáde v Moskve, Budapešti alebo Viedni. Čakanie na udelenie víza mimo nášho územia v praxi neprekračuje 48 hodín, hoci zákon stanovuje lehotu až tridsať dní“ (SME 16. 5.).
Slovák z Vojvodiny má na základe zákona o zahraničných Slovákoch právo žiť a pracovať na území SR. Môže si napríklad vybaviť trojmesačné vízum a po jeho vypršaní vycestovať do Srbska, kde mu ho predĺžia. Ak aj platí „podľa zákona mesiac, v praxi dva dni“, znamená to, že vojvodinský Slovák musí v takomto prípade štyrikrát ročne vycestovať úplne zbytočne do Srbska a tam dúfať, že získa vízum skôr, ako ho vyhodia z práce či zo štúdia. Ak bude vybavovanie víza skutočne trvať mesiac, ostanú mu len oči pre plač - podľa zákona bude všetko v poriadku. Objaviť dôvod, prečo si cudzinec s preukazom zahraničného Slováka nemôže vybaviť náležitosti, ktoré vyžadujú slovenské zákony, na území SR, je na prvý pohľad obťažné, keďže je naša republika opticky plná národovcov. Lenže vo veci národného cítenia máme očividne s Maďarmi niečo spoločné. Ich krajanský zákon ponúka početné výhody Maďarom žijúcim v niektorých krajinách susediacich s MR - ak je príslušník maďarského národa náhodou občanom napríklad Ruska či inej krajiny, ktorá s MR nemá spoločné hranice, záujem národovcov o neho upadá. Podobne na Slovensku je zrejme dôležitejšie preskakovať vatry a útočiť proti Maďarom, než vytvoriť čo najlepšie podmienky pre tých príslušníkov nášho národa, ktorí sú občanmi iných štátov. V tomto svetle je malý záujem o oslavy dvestoročnice príchodu Slovákov do Vojvodiny len odrazom všeobecného nezáujmu o ľudí, ktorí si aj po 200 rokoch v zahraničí zachovali slovenský jazyk a kultúru.