Sedeli sme v klasickej talianskej kaviarni. Kňaz Cornelius zo Zambie, Pierre a Luc z Paríža, prekladateľ Šimon z Ľubľany. A ešte: Edita, rádová sestra v bielo-čiernom oblečení sestier dominikánok, kučeravý Nór Lars, ktorý nám sľubuje výlet jachtou, a ja. Pri vedľajšom stole skupina asi šiestich hlučných Nemiek. Všetci sa spoločne nudíme z tepla a čakáme na lekciu Lingua Italiana. Sme frekventanti kurzu taliančiny na Univerzite pre cudzincov v Perugii.
Univerzitu per Stranieri, ako ju hrdo volajú Taliani, založil v tridsiatych rokoch Mussolini, aby vylepšil fašistický obraz Talianska v zahraničí. O Mussoliniho univerzite sme sa najskôr dočítali v penguinovskom bedekri Toskánsko a Umbria. A tiež, že Perugia je vďaka tejto univerzite, kde každý mesiac študuje asi 7000 študentov, kozmopolitné, dynamické mesto. Že je tu každý júl slávny medzinárodný festival Umbria Jazz, ktorý navštevoval aj Miles Davis, a že je tu celkom solídny futbalový klub. Plus 50 kostolov, rodný dom Perugina a fresky mladého Rafaela.
Perugia je naozaj krásne stredoveké mesto s množstvom pamiatok, ale takýchto miest je v Umbrii a v Toskánsku niekoľko. Letné dni sú tu nekonečne dlhé. Rána sú už horúce, večery tiež neprinášajú očakávané osvieženie, postele sú rozpálené a slnko stojí na nebi asi takto: jednoduchá rozžeravená lopta oproti bielemu pozadiu večnosti. A my hneď pod ním na korze, ktoré je na najvyššom bode mesta. „Toto znie už príliš pateticky,“ vraví mi Šimon a pozerá sa z vrcholu mesta na okolité vrchy. „Tam na tom kopci oproti je Assisi. Mali by sme tam v sobotu ísť.“
„Kedysi tu žili etruské ženy.“ „Kde? Tu v Perugii?“ pýtame sa. „Boli krásne a múdre a muži sa ich báli. Pretože sme hlupáci,“ hovorí nám profesor, ktorý si práve prisadol v kaviarni. Volá sa Palmiro. Má niečo cez tridsať. „Zostal tu po nich iba slávny Etruský oblúk. Najvznešenejšia pamiatka Perugie.“ V diaľke je stále počuť jednotvárny zvuk motora. Naše úporné úsilie prežiť niečo pekné hraničilo v horúčave so šialenstvom, ale napodiv, to leto bolo veľmi príjemné.
František v Assisi
Prechádzali sme slávnymi mestami a dolinami, videli sme vrchy a na nich historické stavby, všetko, čo robilo z tejto krajiny najkrajší kút sveta. Šimon chcel veľmi vidieť Assisi. Vravel, že je to práve to miesto, ktoré v Taliansku musíte navštíviť. Tak ako musíte vidieť Sixtínsku kaplnku vo Vatikáne. Ak ste v Taliansku dlhšie, pochopíte, že nemusíte.
Vieme to už keď sedíme pri tienistej stene kláštora alebo toho, čo z neho zostalo. Nasledujúci autobus, smerujúci do Assisi, by mal prísť o pol hodiny. Mal. Až po troch hodinách konečne sedíme v dopravnom prostriedku, ktorý vzdychá hore kopcom smerom k Assisi. Vo výreze okna vidíme polia posiate červeným makom, polia, po ktorých práve prešiel traktor, polia zelených viníc a sady. Je to tu ako zo Zeffireliho filmu Brat Slnko, Sestra Mesiac. Svätá Klára a svätý František - dve legendy, ktoré z tohto mesta urobili niečo ako Disneyland. Iba namiesto myšiaka Mickeyho, rýchlej roty Chipa a Dalea a strýka Držgroša sú tu príslušníci rádu františkánov.
Boli sme zvedaví na fresky, ktoré pred troma rokmi zničilo zemetrasenie. Správa o ich poškodení neminula nikoho. Fresky v kostole sv. Františka sú už spoľahlivo opravené a opäť pripomínajú dokonalý stredoveký komiks. Už po návšteve tohto chrámu cítite, že je toho priveľa. Aj keď ste videli iba jeden.
Po návšteve chrámu sv. Kláry už toho majú dosť všetci. Po hodinách na slnku obedujeme pri oleandroch. Iba Šimon trucovito chodí hore uličkami a podľa mapy hľadá ďalšie a ďalšie kostoly, kláštory. „Koľkokrát v živote sa sem ešte dostanete?“ Už sa hnevá. „Vyzeráš ako americký, nemecký a japonský turista dokopy,“ kričí od stolíka Luc. Šimon bol v skutočnosti slovinský intelektuál.
„Svätý František chcel byť pochovaný jednoduchšie ako ten najchudobnejší. Dva roky po smrti mu začali stavať obrovský komplex, ktorý sa skladá z baziliky - teda dolného chrámu a horného chrámu - a kláštora. Je to samý kameň, niečo ako mauzóleum,“ vysvetľuje Luc, ktorý práve číta knihu francúzskeho historika Jacquesa Le Goffa. František z Assisi. Keď vás pustia v Assisi hlavnými chrámovými dverami (pretože sa im zdáte dosť dôveryhodný a ste vhodne oblečený), ďalej to už vyzerá európsky, katolícky a stredoveko: tmavé kúty, oltáre so zlatými svätými, lavica, na ktorej sedí kňaz.
Na južnej strane chrámu, tam, kde sa veterná pláň strmo láme do údolia, blízko pri tých obrovských kamenných vežiach, o ktorých si myslíme, že ani nemohli byť dielom ľudských rúk, je Františkova záhrada. Ohradená, plná ťažko voňajúcich kríkov a nadrobno zomletého prachu, ktorý sa nepozorovane usádza aj v hradbách komplexu.
Assisi je hlavne pre turistov. Aj bazilika sv. Františka a napokon aj táto jeho záhrada sú najmä pre turistov. Ale keby tu nebol sv. František, nebolo by Assisi také zaujímavé, také iné, a prečo nie, také vzrušujúce. František bol tiež vzrušujúci. „Ako každý, kto riskuje nielen cudziu, ale aj vlastnú kožu, ako každý, kto žije, aby mohol zomrieť včas,“ ako píše živý klasik Le Goff. Luc ho už vedel naspamäť.
Fiesta a siesta
Sviatok sa po taliansky povie festa. V niektorých vidieckych oblastiach sa Taliani prikláňajú k španielskemu označeniu fiesta. Siesta je zase niečo iné. Spoločné majú to, že jedno je opakom druhého. Siestu je možno aj v Taliansku stráviť s určitou dávkou barbarstva pri televízore. Na obrazovke práve prebieha nejaký šport. Davy šalejú, reportér trúbi vzrušením a je rovnako neúnavný ako reklama. Potom je chvíľu ticho. Máte zavreté okenice, pijete chianti a ste fascinovaný športom. Alebo môžete presedieť ten čas na káve. Siesta je určená na slastný spánok v posteli, ale treba mať šťastie, aby sa vám to niekedy podarilo.
Skoro každý týždeň je deň, keď je v Taliansku festa. Každá festa sa týka iného chrámu, a chrámov je Perugii mnoho. Festa je kompromis medzi svätou omšou a rituálnym tancom. Tento rok je to v Perugii sviatok sv. Lorenza, po ktorom je pomenovaný aj dóm na námestí. Slnko v chrámoch je ďaleko, v kláštorných celách sa skrýva tieň. Večer tu bývajú koncerty. Cez festu je všetko, ale úplne všetko zatvorené. Ak neujdete k moru, môžete už len vzdávať hold San Lorenzovi. Na námestí sa koná niekoľko bohoslužieb.
Našťastie tu po Etruskoch zostali okrem pamiatok aj parky, kde je dovolené sa povaľovať iba tak s novinami. A tak trávime prvú festu v parku. Pri nás sedí pokrčený muž s pokrčenou ženou. Niečo rátajú na baliacom papieri, snáď straty, možno zisky, nič im nechýba, ako nič nechýba milencom, ktorých je tu najviac. Pozerajú sa na seba, prezerajú jeden druhému dlane a ich telá bez prerušenia navzájom splývajú. Niekedy je to na lavičke, inokedy v tráve, niekedy pod stromom pri ceste. V tej chvíli zatúži cudzinec ísť tam tiež. Na lavičku, do trávy, pod stromy. Ale bojí sa. Nevie, ako sa v Perugii líha do trávy, ako sa naháňajú mravce. V parku môžete chodiť, ale do trávy s ostatnými si môžete ľahnúť až po dvoch týždňoch. Tiež ste potom pokrčení.
Danteho Raj v San Leo
Prečo musí byť všetkému daný zmysel? Pýtal sa Dante, než ho vyhnali z Florencie. Dnes sme vo Florencii. Hlavným lákadlom a najkrajším múzeom je Danteho rodný dom. Pred rokmi našli pracovníci starej florentskej knižnice, ktorí usporadúvali police kníh, vrecúško s pozostatkami tohto najslávnejšieho básnika stredoveku. Stalo sa tak sedemdesiat rokov po tom, čo ich knižnica stratila. Vrecúško obsahovalo popol z jeho hrobky v Ravenne z roku 1885, teda viac než 500 rokov po jeho smrti. Popol potom venovali florentskej národnej ústrednej knižnici, ale v tej sa bez stopy v roku 1929 stratil.
Dante Alighieri (1265 - 1321) sa okrem literatúry venoval aj politike. A až do prevratu, ktorý zorganizovala konkurenčná šľachtická skupina, sa podieľal na správe florentskej republiky. Zomrel na maláriu hneď po tom, čo dokončil Raj - poslednú knihu legendárnej trilógie Božská komédia.
Florencia však nie je jediným mestom, čo si pripomína veľkého básnika. Neďaleko San Marina je malá osada, postavená vysoko na skale. Žije tu iba 120 ľudí a nie je tam ani jeden hotel. Turisti môžu do nej iba nahliadnuť a zasa odísť. Dnes sa zdá takmer neuveriteľné, že toto miesto bolo v rokoch 961 až 963 hlavným mestom Talianska, kde sídlil kráľ so svojím dvorom. Kázal tu svätý František z Assisi a vo vyhnanstve tu štyri roky žil práve Dante. Teraz je po ňom pomenované jediné a hlavné námestie. Dante sem prišiel ako stúpenec protipápežskej strany a tu napísal Božskú komédiu.
Vidieť a nezomrieť
Ďalší víkend nocujeme v San Griminane. Obzor tohto mesta určuje trinásť veží patricijských domov. Aj tu na námestí - jedinom, ktoré tu je - pijeme kávu. Uprostred je fontána a vietor sa zahráva so starým papierom, zemou, prachom a naším potom. Pozeráme do mapy, ktorým smerom je Siena. Siena je za hodinu.
Viem, koľko schodov má Siena. Deväťsto, dvanásť z nich ide ku katedrále sv. Lorenza. Viem, koľko záhrad má Siena, tri, jednu veľkú a dve menšie, viac som ich nestihla a viac ich teda nemôže byť. Viem, koľko kachličkovaných dvorov má Siena, jeden a niekoľko ďalších utajených. Viem, koľko terás má Siena, to viem určite. Všetko to sú zlé odhady.
Rozišli sme sa po Siene, každý niekam. Iba uvzatý Nór Lars zostal sám na mori. Chcel pokoriť jachtu, na ktorej sme sa minulý týždeň takmer utopili.
Nedá sa stihnúť všetko úplne naplno. Napokon sa zas zídeme na námestí Campo, to námestie je pole. Raz za rok tade bežia kone na tradičných pretekoch s názvom Palio. Na hlavu mi padá vzdialené slnko, teplo zeme postupuje k chodidlám. Spara len tak poletuje nad dlážkou. Na priečeliach domov opadáva omietka. Steny katedrál obývajú znudené holuby a vyzerajú, akoby sa ani neprebúdzali, vraj spia vo dne i v noci. Iba večer zaliezajú do škár, pekne po jednom za sebou, civilizovane.
Siena bola v stredoveku prosperujúcim európskym centrom remesiel a bankovníctva. Zostala veľkolepým malým mestom. Teplo slnka sa prelína škárami v strope, svetelné škvrny, celá sieť, sa zobrazujú v čiernych plátnach. Nemohla by som povedať, či vôbec viem rozlíšiť tiene od tmavej steny.
Ale to ešte nie je všetko. Za čias starých Etruskov začalo nad okolitou krajinou vyrastať mesto Voltera ako hniezdo pozliepané za stáročia. Je tam najkrajšia socha na svete, Palmiro radí vidieť ju. Videli sme vinársku cestu Chianti, Orvieto, San Michele, výrobu olivového oleja. Oplatí sa tiež Arezzo, Cortona, Gubbio, Todi. Všade nájdete dejiny. Dejiny Toskánska a Umbrie sa nezaťažujú osudmi obyčajných ľudí. Sú dosť ťažké krvou, podvodmi, hlúposťou. Ako keby nič menej slávne nestálo za pozornosť.
Florencia je iba David
Ako cudzincom nám Palmiro povedal, že byť v Toskánsku a nevidieť Florenciu je hriech. Obstáli sme bez hriechu. O Florencii sa na rozdiel od Neapola nehovorí „vidieť a zomrieť“. Danteho, Michelangela, Rafaela toto mesto v strede Toskánska kedysi očarilo, zostali tu a mnohé roky tu žili.
„Leží tu pred nami v slnečnom údolí, preťatá pásom rieky Arno a uzavretá medzi vrchmi. Jej kupole, veže a paláce sa zdvíhajú zo vzrušujúcej krajiny ako obrovská žiariaca masa a blyštia sa na slnku ako zlato,“ napísal pred stopäťdesiatimi rokmi Charles Dickens. Dnes je najzaujímavejší pohľad na Florenciu pod bronzovou kópiou Michelangelovho Davida pri kostole San Miniato. Večer sa tu leskne hladina rieky, nad červenými strechami mestských domov vidíte temnú ihlu slávnej veže Palazzo Vecchio a na svahoch oproti nad mestom svietia okná domov a malých kostolov.
Všade pod terasou San Miniato sa tiahne mesto - žlté, biele, s červenými strechami a hnedými fliačikmi okien. V tyrkysovom svahu pod terasou sa skrývajú kríky a stromy s fialovými a červenými kvetmi. Na terase kupujú ľudia prívesky, prstene, náramky.
Florentské ulice pri pohľade zo zvonice sú úzke, kľukaté a temné kaňony. Na ich dne žije mesto svoj provinčný a po večeroch tichý život. Vonkajší svet totiž preniká do florentských ulíc iba úzkou čiarkou oblohy.