skom dvore“. Kuba získala nezávislosť presne pred 100 rokmi – 20. mája 1902, keď sa prezidentom stal prvý Kubánec Tomás Estrada Palma. I tak sa však mnoho historikov zhoduje v tom, že o pravej nezávislosti možno hovoriť až neskôr. Pred sto rokmi išlo skôr o formalitu pri prechode zo španielskej pod americkú správu.
Španielsko prežívalo celé 19. storočie neustály chaos. Je preto logické, že v koloniálnej správe v Madride panovala korupcia, neúčinnosť a obchodná nepružnosť. Platilo staré pravidlo: „Zaplať a vybavíš.“ Perla španielskej koruny – Kuba – bola však spolu s Portorikom a východoázijským Guamom poslednou zámorskou kolóniou Madridu. Jej strata preto nepredstavovala iba ekonomickú, ale aj psychologickú ujmu.
Kubánskych obchodníkov madridské myslenie nezaujímalo, skôr ich vytáčala arogancia, s akou k nim španielska správa pristupovala. Nežiadali pritom veľa – chceli väčšiu autonómiu. Kľúčom k nezávislosti sa stal José Martí. Práve jeho zásluhou sa totiž o nezávislosti nebavili iba v drahých kabaretoch, ale aj v lacných krčmách. Zaslúžil sa o to, že o nezávislosti boli presvedčení aj radoví Kubánci.
Kubánci sa k nezávislosti dopracovali cez dve väčšie a jednu menšiu vojnu. Tá prvá vypukla v roku 1868, skončila sa v roku 1878 a do povedomia sa dostala ako „desaťročná vojna“. Po nej prišla „Guerra Chiquita“ (Malá vojna), alebo lepšie povedané povstanie, ktoré Španieli ľahko potlačili.
Posledná a rozhodujúca vojna vypukla v roku 1895, keď sa Martímu s hŕstkou elitných vojakov podarilo vylodiť na Kube. Už o dva roky mali povstalci pod kontrolou väčšinu ostrova, vyberali dane od každého väčšieho cukrovarníka a španielske konvoje nútili, aby sa presúvali iba v ozbrojenom sprievode. Ich akcie sa tak stali učebnicovým základom modernej gerily.
Predovšetkým intenzívnou prácou kubánskej komunity a amerických médií sa vojna dostala do povedomia širokej verejnosti v Spojených štátoch. Novinári Američanov kŕmili správami o údajnej krutosti španielskych kolonizátorov, historici sa však neskôr zhodli, že španielski oficieri sa správali ako praví džentlmeni.
Svoje však urobili americké médiá. Americké denníky vysielali korešpondentov, aby hľadali španielske zverstvá. Tak sa na Kubu dostali známe novinárske mená ako Stephen Crane či Frederick Remington. Tí, samozrejme, žiadne zverstvá nenašli. „Tu nie je vojna,“ napísal Remington šéfovi a žiadal, aby ho poslal domov. Remingtonovi však nadriadený odpovedal: „Zostaň tam, zoženieš fotky, ja zoženiem vojnu.“
O pár týždňov niekto potopil americkú loď Maine (na snmíke), ktorá mala chrániť amerických občanov. Journal mal „sólokapra“, teda jedinečný dôkaz o španielskom potopení americkej vojnovej lode. Dnes si historici nie sú až tak istí: Doteraz sa nevie, či ju potopili Kubánci, ktorí si neželali americkú vojenskú prítomnosť, alebo to skutočne urobili Španieli. V každom prípade americký Kongres už o pár dní žiadal vojenskú intervenciu. Bola to mediálna vojna.
Americké vojská si s unavenou španielskou armádou ľahko poradili. Madrid podpísal 10. decembra 1898 kapituláciu a tým sa aj skončila vojna, ktorá sa do histórie zapísala ako „vojna džentlmenov“. Posledná v histórii ľudstva. Odvtedy sa nikdy nezaobchádzalo s vojnovými zajatcami tak férovo, ako to bolo počas španielsko-americkej vojny.
Pre Kubáncov však americké víťazstvo znamenalo, že ich ostrov prešiel pod správu silnejšieho suseda, ktorý sa neskôr správal podobne arogantne ako Španieli. Americká správa trvala až do 20. mája 1902, keď sa prezidentom stal prvý Kubánec. Bolo to logické rozhodnutie, keďže Kuba mala iba dve možnosti. Buď sa stane členom americkej únie, alebo pôjde vlastnou cestou, hoci kontrolovanou vo Washingtone.
Kuba sa však nemohla stať členom únie, lebo by vážne narušila hospodárstvo Floridy. Tá by nebola schopná vyspelému kubánskemu poľnohospodárstvu i exotickej turistike konkurovať. Vyhlásenie nezávislosti z 20. mája 1902 preto vítali tak na Kube, ako aj na Floride. Nezávislosť v pravom slova zmysle však zostala ešte dlhých pár rokov iba iluzórnou. Na tú pravú sa po diktátorských a komunistických experimentoch možno ešte stále čaká.
Zajtra – Amelia Earhartová