Míny na Slovensku
Na východe pri poľsko-slovenských hraniciach je nevybuchnutej munície toľko, že miestni obyvatelia turistom dodnes radia, ako zakladať oheň.
„Najprv opatrne prehrabať zem, poprezerať konáre stromov, nesiahať do bútľavín. Tam všade hrozí nebezpečenstvo,“ hovorí Jozef Bilas z obce Havranec.
Obyvatelia oblastí, kde je v zemi veľa munície, sú na život s ňou už zvyknutí. Hlavne po vojne mladí chlapci s obľubou hľadali nevybuchnuté granáty, ktoré potom zvyčajne hádzali do ohňa. „Naše mamy práve podľa týchto výbuchov vedeli, že chlapci sa už vracajú domov,“ hovorí historik Jozef Rodák.
„Situáciu netreba zbytočne dramatizovať, miestni obyvatelia nebezpečenstvo poznajú. Lenže v poslednom období tu vídať skupinky mladých chlapcov, ktorí v nebezpečnom teréne hľadajú vojnové suveníry. A tak tu v okolí kopú, zakladajú ohne a možno ani netušia, ako veľmi riskujú,“ hovorí Jozef Bilas.
Nemali čas zbierať
Len malú časť z nájdených výbušnín tvorí použitá munícia, ktorá z rôznych príčin zlyhala.
Väčšinou ide o výzbroj, ktorú po sebe zanechali ustupujúce armády a na jej pozbieranie nezostal čas.
Na východnom Slovensku nebolo ešte donedávna problémom určiť, kde boli palebné postavenia mínometov a diel. Označovali ich kôpky precízne naukladaných granátov, pripravených na použitie. Pri rýchlom ústupe vojaci mysleli v prvom rade na svoj život, muníciu zanechali napospas osudu. Teraz ju ľudia nachádzajú na najneočakávanejších miestach.
Podmínovaná cesta
Pri obci Hontianska Vrbica je postavená ponad starý zabudnutý zákop, plný zasypanej munície, cesta. Prišlo sa na to až počas výkopových prác na kanalizácii. Pyrotechnici väčšiu časť zneškodnili, ale zvyšok je stále pod cestou. „Nebezpečenstvo výbuchu v takomto prípade nehrozí. Neviem o žiadnom prípade, keď by bomba vybuchla sama od seba,“ tvrdí skúsený policajný pyrotechnik Miloslav Gona.
Medzi ľuďmi po odchode sovietskych vojsk z nášho územia začiatkom 90. rokov kolovali povesti o veľkom množstve munície, ktoré tu nechali. Podľa Gonu nie sú povesti pravdivé: „Neviem o jedinom prípade, že by Rusi odhadzovali ostrú muníciu, vie sa o nálezoch neškodnej školskej munície. Tú sa im nechcelo brať domov, boli to pre nich len kusy železa.“
Granáty putujú
Medzi najväčšie nájdené kusy u nás prekvapujúco nepatrí munícia z obdobia druhej svetovej vojny, ale pravdepodobne lodné granáty kalibru 210 milimetrov, ktoré sa našli na Záhorí. Od roku 1929 tu mala jedna z československých zbrojoviek pokusnú strelnicu, ktorú používala v období prvej republiky.
Najstaršími nájdenými exemplármi sú granáty z roku 1919, keď vtedajšia československá armáda a jej spojenci vytláčali maďarské jednotky z územia južného Slovenska.
Zaujímavé sú aj nálezy protilodnej míny na Dunaji, či rakety - väčšieho príbuzného svetoznámej kaťuše, pri výkopových prácach na stavbe výškovej budovy VÚB v Bratislave.
Zákernosť starých granátov spočíva v tom, že v pôde stále putujú. Počas vojny sa mohli zaryť niekoľko metrov do zeme a po desiatkach rokov sa opäť dostanú na povrch.
(rp, eb)