To, že cudzinci už túto oblasť objavili, je zjavné na prvý pohľad. Jediný kemping (bezplatný) v tejto oblasti je na prasknutie plný Čechov, ktorí dominujú aj v ubytovniach, a autá, z ktorých v noci trčia nohy na parkoviskách, majú tiež prevažne české značky.
Okrem Čechov zapĺňajú chodníky Maďari, pár Slovákov a kde-tu aj nejaký Rakúšan. Snaha komunikovať v nemčine či angličtine sa aspoň v polovici prípadov ukáže zbytočná. Dokonca aj objednávanie občerstvenia na známej horskej chate Ottohaus zjednodušuje po slovensky hovoriaca čašníčka.
Kovové schody do neba
Horský masív Raxalpe ponúka vďaka kombinácii strmých skalnatých zrázov, lesov a trávnatých plošín všestranné možnosti trávenia voľného času. Stretnete tu rodiny s deťmi, ktoré si po vyvezení lanovkou urobia krátku prechádzku na rozhľadňu, turistov nesúcich spacáky na viacdňové výlety a na veľkých plochách kolmých skalných stien sú navešaní lezci. Zaujímavým spestrením, s ktorým sa turista v našich horách nestretne, sú zaistené cesty, v nemčine Klettersteig, v Taliansku Via Ferrata. Ide v podstate o turistické značky vedúce náročnejším skalnatým terénom, v ktorom uľahčujú napredovanie rôzne druhy kovových schodíkov, kramlí, rebríkov a reťazí. Turista sa istí o oceľové laná alebo priečky rebríkov pomocou špeciálneho istiaceho zariadenia.
V pohorí Raxalpe je viacero nenáročných „klettersteigov“, ktoré zvládnu aj malé deti. Človek po skúsenostiach na našom Priečnom sedle či rebríkoch v Slovenskom raji rozmýšľa, či sa vôbec potrebuje zaistiť. Na druhej strane sa však nájdu aj zaistené cesty vyšších stupňov ťažkosti, kde si na svoje prídu aj skúsenejší. Ťažkosť sa v Rakúsku klasifikuje písmenami A až E, pričom A je najľahšia cesta, a príručky zväčša uvádzajú, či je vhodná aj pre deti. Zaistené cesty sú ideálnym spôsobom výletu pre tých, čo sa radi štverajú po skalách, no na horolezecké výstupy si netrúfajú.
Rebríky a kovové stupy uľahčujú výstup skalnou úžinou
Pri búrke ako na hromozvode
Najstarší klettersteig v tejto oblasti sa nazýva Alpenvereinsteig a vybudovali ho už v roku 1910. Viacero kovových rebríkov odvtedy niekoľkokrát rekonštruovali, no ich vyšší vek je napriek tomu zrejmý a pôsobia trochu nedôveryhodne. „Sety na istenie sme ani z batohu nevytiahli, závraty totiž nemáme,“ vravia nám českí turisti na plošine uprostred skalnej steny. My sa však na rebríkoch držíme ako kliešte a isteniu sme povďační za aspoň trochu bezpečnejší pocit. Problémy so závratmi sú zjavne subjektívne. Z výstroja by však mala byť nevyhnutnou pomôckou horolezecká prilba, keďže turisti a niekedy aj kamzíky zhadzujú na hlavy kamene pri prechode suťou. Ďalšie nebezpečenstvo predstavujú búrky, ktoré môžu prísť nečakane. Na rozdiel od bežnej turistiky sa tu človek prakticky šplhá po hromozvode.
Odmenou za zdolanie vyčerpávajúcej cesty sú krásne scenérie
Odmenou nádherný výhľad
Okrem Alpenvereinsteigu sa v minulom storočí postupne podarilo vybudovať celú sieť podobných ciest v tejto oblasti. Po zdolaní niektorej zo zväčša dosť únavných výstupových ciest si turisti vychutnávajú posedenie s nádherným výhľadom a občerstvenie na niektorej z početných horských chát, ktoré sú pripravené aj na víkendové nápory Viedenčanov. Scenériu v lete ozvláštňuje pestrá alpská flóra a občas sa do cesty pripletú aj relatívne flegmatické kamzíky.
Horská chata Ottohaus (1650 m), ku ktorej sa dá vyšliapať
alebo vyviezť neďalekou lanovkou