K parku patrí aj dedinka Senieji Trakai, kde sa hrad kedysi nachádzal, a bol sídlom veľkokniežaťa Gediminasa. Okolo roku 1350 sa tu narodil aj jeho vnuk, najvýznamnejší litovský panovník Vytautas Veľký. Hrad odovzdal v roku 1405 do užívania benediktínskym mníchom.
Mesto Trakai leží asi 28 kilometrov od hlavného mesta Vilnius. Založil ho Vytautasov otec Kestutis. V stredoveku bolo hlavným mestom krajiny, sídlom veľkokniežat a jej hlavným obranným bodom. Aj po preložení hlavného mesta do Vilniusu v roku 1323 zostal hrad Trakai ešte dlho ich sídlom.
Vytautas pozval do osady Karaimov židovskú sektu pochádzajúcu z Krymu, z ktorej sa tvorili členovia jeho osobnej vojenskej družiny. V Trakai do dnešných dní žije v typických drevených domoch približne 70 členov tohto etnika. Rozprávajú jazykom majúcim korene v turečtine.
Hrad z pálených tehál
Samotné stavby vodného hradu sa nachádzajú na malom polostrove medzi tromi jazerami Galvé, Luka a Totoriškés. Je to jediný vodný hrad východnej Európy s množstvom strážnych veží postavený z červených pálených tehál.
Návštevníci prichádzajú na hrad z pevniny po drevenom mostíku, čo umocňuje celkový výnimočný dojem. Ešte do 15. storočia bol hrad Trakai s celkovou rozlohou pozemkov štyri hektáre jednou z najväčších opevnených stavieb v krajine, na ktorej sa pracovalo vyše 100 rokov. Celý komplex postavili z pálených tehál, jeho centrálnu časť tvorí palác veľkokniežat opevnený obranným múrom, ktorý je oddelený od budov podhradia hlbokou priekopou.
Po víťazstve nad rádom nemeckých rytierov v bitke pri Tannenbergu roku 1410 stratil hrad význam ako obranné zariadenie, zostal však naďalej sídlom litovských veľkokniežat.
Najvýznamnejším bol určite Vytautas, ktorý tu koncom roka 1430 zomrel. Po jeho smrti začal hrad chátrať, využívali ho ako väzenie pre šľachticov. Vo vojnách s Moskovským kniežatstvom v polovici 17. storočia bol hrad značne poškodený, v roku 1678 sa tu usídlili dominikánski mnísi. Od 18. storočia budovy stále viac chátrali, až v roku 1926 sa prikročilo ku konzervačným prácam na objektoch. Po druhej svetovej vojne sa začalo s celkovou obnovou komplexu. Budovy bývalého kláštora dnes využíva správa Historického múzea Trakai, v priestoroch veľkokniežacieho paláca sú zaujímavé výstavné expozície. Samotný hrad je dôležitým symbolom národného obrodenia a dôkazom stredovekej veľkosti Litovského kniežatstva.
Vitráže aj festivaly
Centrum celého komplexu hradu predstavuje päťposchodová mohutná hradná veža s bránou do dvora veľkokniežacieho paláca. Dvor má štvorcový pôdorys a hore do veže sa vystupuje po drevených schodoch, ktoré vedú na drevené galérie po vnútornej strane veže. Z galérií sa vstupuje do jednotlivých častí veže, hneď na prvom poschodí sa dostaneme do obývacej miestnosti veľkokniežaťa, oproti sa nachádza prijímacia a slávnostná sála, zaberajúca celé pravé krídlo poschodia.
Všetky miestnosti majú krásnu gotickú klenbu z profilovaných pálených tehál, sklenené vitráže a krásne kachle.
V ďalších miestnostiach sú výstavné priestory so zaujímavými expozíciami zahŕňajúcimi rozsiahlu zbierku mincí, výstavu litovských národných krojov, loveckých trofejí či výnimočnú výstavu dekoratívneho porcelánu zahŕňajúca zbierku porcelánových tabakových fajok, pri ktorých výrobe boli použité morské mušle. Jedna časť je venovaná samotnej histórii hradu, jeho panovníkom s obrazovou galériou a výstavou úžitkových predmetov, ako i predmetov dekoratívneho charakteru, či sakrálnych predmetov. V loveckej sále sa nachádza stôl so stoličkami vyrobenými z jeleních parohov. Na stene zaujme výjav z bitky pri Grünwalde, kde bojoval proti nemeckým rytierom Jan Žižka v radoch litovských bojovníkov.
V slávnostnej sále sa usporadúvajú koncerty a divadelné predstavenia, koncom júla aj umelecký festival, ktorého iniciátorkou bola známa ruská primabalerína Maja Plisecká.
Na prehliadku celého komplexu sa odporúčajú najmenej dve a pol hodiny, pretože bohaté expozície a krásna stavba si to určite žiadajú.
Hrad Trakai je jeden z dôkazov toho, aké krásy sa ukrývajú v krajinách Pobaltia, ktoré boli tak dlho nespravodlivo súčasťou bývalého Sovietskeho zväzu.
Autor: Peter Michalka