sta unikát.Od roku 1923 tu existovali výcvikové priestory, no vojenský obvod, čo ich združuje, oficiálne vznikol až v roku 1950. Podľa zákona plní úlohy štátnej správy aj samosprávy. Jeho súčasťou sú tri rôzne priestory: Záhorie, Kuchyňa a Turecký vrch. Podľa spôsobu využitia sa člení na sektor na výcvik – najmä strelnice – a potom sektor na hospodárske využitie. Ten je v správe Štátneho podniku Vojenské lesy a majetky.Biele miesta na mape poznáme aj dnes, keď planétu ľudstvo preskúmalo a zrak uprelo na vesmír. Tam, kde cvičí armáda USA, mapy ukazujú akurát retušovaný fľak. Keď satelitné snímky zemského povrchu študoval americký umelec a geograf Trevor Paglen, prekvapený videl, čo verejnosti malo zostať skryté. Laboratóriá, priemyselné komplexy, sklady v správe oficiálne neexistujúcich vojenských programov. Fotografovať tu zákony USA povoľujú, no preniknúť sem je problém - okolo je strážená krajina, kde má civilista zákaz vstupu. Napriek tomu sa Paglen vynašiel. Použil teleobjektívy s veľkou schopnosťou priblíženia určené na pozorovanie vesmíru, zameral ich na zem a nasnímal utajené objekty. Čo z toho bolo, vystavil v galériách a na stránke paglen.com.Osemnásť biotopov európskeho a šesť národného významu ukrýva Vojenský obvod Záhorie. Desať z nich je súčasťou sústavy chránených území schválených Európskou komisiou - Natura 2000. Keďže tu stále prebieha vojenská činnosť, platí takzvaná predbežná ochrana. Mimoriadna je ich pestrosť. Na malom území sa striedajú tečúce, stojaté vody, mokrade a pieskové duny. Najrozsiahlejšie a najzachovanejšie biotopy pieskových dún a vresovísk na Slovensku sú práve vo Vojenskom obvode Záhorie. Dôvodom je pravidelné narúšanie pôdneho krytu vojenskou činnosťou. Žijú tu viaceré kriticky ohrozené druhy rastlín a živočíchov a tvoria jedinečné spoločenstvá. Zaujímavé pritom je, že hoci na hluk techniky si zvieratá zvyknú, prekážajú im ľudia. „Raz som pri letisku pozoroval laň, ako sa pásla s mláďaťom a nad ňou štartovalo lietadlo SU-22 na plnú forsáž. Ani nezdvihla hlavu,“ spomína Pavol Škrha.
Dvadsaťosemtisíc hektárov, dvestoosemdesiat na štvorcové kilometre. Veľa, málo? Na porovnanie, o čosi väčšia plocha, ako majú celé Košice. Pre civilistov bol vojenský obvod Záhorie dlhé roky tabu, a tak im zostávali fámy a dohady, čo tam asi vojaci majú. Mali to byť miesta, kde skladujú toxický odpad a kde tajné zbrane určite testujú Sovieti. Realita bola prozaická, no o nič menej zaujímavá.
Stredozemská púšť
Keď chce americké letectvo vyskúšať bombardéry, neletí kamsi do púšte v Nevade. Vyberie sa sem, na slovenské Záhorie. „Podložie je čistý, prvotriedny piesok. Môžete ho rovno nakopať deťom do pieskoviska alebo na omietku,“ hovorí prednosta Obvodného úradu Vojenského obvodu Záhorie Pavol Škrha a ukazuje vyoraný bledožltý pás. Piesok po dopade munície tlmí nárazovú vlnu, čo si vojaci nevedia vynachváliť. „Päťstokilogramová bomba, ak vybuchne na skale, vytrieska okná azda aj v desiatej dedine. No keď padne do piesku, seizmická vlna je minimálna, sotva pätnásť metrov,“ vysvetľuje kolega, pyrotechnik leteckej strelnice. Podobnú v Európe nemajú a niet divu, že sem cvičiť chodia Američania aj Francúzi.
Naviate piesky sú podložím veľkej časti Záhoria, ktoré je ozajstnou púšťou v strede pevniny. Že ju vietor neodfúkal, je zásluha cisárovnej Rakúska-Uhorska Márie Terézie. Prikázala ju zalesniť a odvtedy tu rastú lesy borovíc. Vojaci Záhorie objavili po roku 1918 - vznikla nová republika, armáde boli treba priestory na výcvik a prilákala ju tunajšia pôda. O leteckej strelnici sú zmienky už v dvadsiatych rokoch. Ako „priestor s voľne rastúcim lesným porastom a mnohými čistinami a cestami, dvanásť kilometrov dlhý a sedem široký“ opisuje kniha Ikarové bez legend a bájí kraj vyhradený na cvičné bombardovanie a ostrú streľbu z lietadiel. Onedlho po leteckej pribudla strelnica aj delostrelcom. Pôvodne slúžila Škodovým plzenským závodom, kde okrem automobilov škodoviek vyrábali aj zbraňové systémy, ktoré dokázali spôsobiť škody na životoch. Aj tunajšie udalosti z druhej svetovej vojny dnes pôsobia ako paradox. Keď letisko v Kuchyni v roku 1944 prichýlilo nemecké lietadlá, bombardovala ho armáda Spojených štátov. Prešli roky a dnes sem pre zmenu lieta na výcvik.
Bez papiera zákaz
Odvtedy sa, samozrejme, kadečo zmenilo. Od Malaciek na severovýchod sa vojenský obvod ťahá viac ako štyridsať kilometrov. Jablonové, Pernek, Kuchyňa až po Hlboké na severe, tie a ďalšie susedné obce by tu vojakov radšej nevideli. Kto tu kedysi staval dom, povinne podpisoval reverz – je si vedomý, ako blízko je armádna strelnica. A sťažnosti z okolia chodia dodnes. Keď tu nedávno po nešťastí v chemickej továrni v Novákoch likvidovali nebezpečnú muníciu, vraj na domoch praskali steny až v Rohožníku. „To sotva,“ pochybuje Škrha. „Pamätám si, ako tu pilot odhodil naraz štyri stokilové bomby. Doma v Malackách mi zavrelo dvere na balkón, ale nepraskalo nič.“
Aby vznikla táto reportáž, bolo nám treba telefonát na ministerstvo obrany. Areál obrovských rozmerov nie je a nemôže byť oplotený, no civilisti sem dlho nesmeli. Dnes je to už voľnejšie, ale zvláštny režim vstupu stále platí a hnevá obyvateľov. Ako sa sem dostať?
Pozor na kroky
Občan s trvalým pobytom v priľahlej obci je za vodou, od vlani preňho platí privilégium. Povolenie na vstup mu vydá ministerstvo obrany, stačí požiadať na miestnom úrade. Platí rok alebo tri a záujem je obrovský, len vlani ich bolo vyše dvanásťtisíc, nie stovky ako predtým. Väčšinou sú to hubári, iných z trucu láka priestor, čo bol dlho tabu. Otázka je, načo potom tie otravné predpisy. Nebolo by azda lepšie lesy otvoriť rekreantom a turistom? Ak to nejde, nie je to tým, že by vojaci ľudí chceli šikanovať, tvrdí Pavol Škrha: „Prvoradá je bezpečnosť, pretože tu odhádžu tony ostrej munície. Dnes sa každý kus snažíme dohľadať a s pyrotechnikom zlikvidovať, lenže za posledných desať rokov len v časti priestoru – Vojenskom výcvikovom priestore Kuchyňa – našli tisíctristo kusov nevybuchnutej munície z minulosti.“ Keď okolo letiska ťažia les a robí sa hlboká orba, neprejde rok, aby sa v zemi nenašlo čosi nebezpečné. Hlavný pyrotechnik spomína prvú bombu, čo tu zničil: „Nemecká s originál zapaľovačom, to sa nevidí každý deň.“ Hľadíme na piesočnú plochu, kde namiesto pňov trčali cementové bomby. Tráva navôkol mýli, nálože pod ňou zostali. „Možno to bola chyba, že sme ich vytiahli, lebo teraz tu človeka nič neľaká a nemá dôvod sem nechodiť. Kedysi sa ľudia viac báli.“
Z riadiacej veže všetko vidieť ako na dlani
Majstri a zberači
Niežeby to platilo o všetkých. Novodobá éra pozná expertov, čo tu našli urýchľovací letecký motor a doma v kôlni s ním začali laborovať. Škrha spomína: „Vŕtali do toho, vybuchlo to a preletelo ponad celé Malacky. Bolo obrovské šťastie, že to nepadlo kamsi do obchodu či do škôlky.“ Domáci majstri sú jeden typ neželanej návštevy, tí druhí sú zberači zberných surovín. Začiatkom deväťdesiatych rokov bolo chvíľu vákuum, nebolo jasné, ako so strelnicou naložiť. Miestni to zistili a z dvoch riadiacich veží jednu komplet vybrakovali. Neraz prídu s autogénom, na kusy rozrežú a odvezú aj staré vraky, ktoré treba strážiť. Niektoré nábojnice sú z mosadze – novšie typy lietadiel majú na ne zberače, ale voľakedy sem padali, miestni ich zbierali a vypaľovali preto pôdu. Vojakom zostal akurát žart o tom, akú má strelnica zázračnú „samočistiacu schopnosť“.
Ak máte v ruke povolenie, neznamená to, že sa tu môžete pohybovať kedykoľvek. Pred vstupom je každý povinný overiť si, či sa v obvode v tom čase nestrieľa. Informácie, ktoré o tom rozosiela armáda, potom visia na nástenkách miestnych úradov.
Malé sídlisko
Spustite si na počítači aplikáciu Google Earth a sledujte satelitné snímky na internete. Uprostred Záhoria z veľkej výšky svietia biele pravouhlé fľaky. To sú vyrúbané dopadové plochy, kam sa do terčov triafa letec či delostrelec. Áčko je tá najväčšia, letecká, ale dohromady je ich päť-šesť. Od lesa ich delia pásy zoranej pôdy proti požiarom, široké vyše šesťdesiat metrov. Tie oheň zadržia a ak horí vnútri - nech, na to je predsa strelnica určená. Opatrnosť je však namieste. Živicou nasiaknuté borovice ľahko vzbĺknu ako fakle, preto je ostrá munícia v horúčavách tabu. V pamäti je veľký požiar na Záhorí v roku 1992, keď do tla zhoreli tisícky hektárov lesa. Hoci strelnice sú rozľahlé, väčšie sú okolo nich ochranné pásma. Laici radi armádu vinia, že z lesov ukrojila viac ako treba, no v skutočnosti sú línie presne vyrátané. Nie každý zásah je presný, žiadna z črepín však nesmie vyletieť mimo hraníc obvodu. Ten má napokon ďaleko od desivého predpeklia dymiacich ohňov a jám. Dokonca má svojich obyvateľov, je ich presne stopäťdesiattri. Malé sídlisko na severe obvodu obývajú zväčša zamestnanci inštitúcie Vojenský technický skúšobný úrad. Preč sú časy, keď fungovala miestna škola, obyvateľov je čoraz menej a starnú. Stále je to však obec so všetkým, čo k tomu patrí. Prednosta sobáši, zabezpečuje voľby, referendá.
Nová riadiaca veža funguje od roku 1982, dva roky ju stavali. Traduje sa historka o poľskom maršálovi, ktorý sa sťažoval na výťah, že chodí príliš pomaly
Dve veže
Sadáme do auta na obhliadku a míňame výstražné cedule na hraniciach. Čo zač sú autá, čo jazdia oproti? „To je anomália nášho vojenského priestoru,“ vysvetľuje Škrha. „Na jednej strane zákon žiada povolenie na vstup, na druhej cezeň vedú štyri cesty. To by nemali, ale dokážete si predstaviť posielať ľudí okolo?“ Riešenie je - ako inak - šalamúnske. Povolenie vodičom na prejazd netreba, no nesmú v lese zastaviť a ani odbočiť.
My zastaviť môžeme a do výšky päťdesiatpäť metrov pred nami čnie úzka veža z betónu. To je centrum, odkiaľ je riadená činnosť celej leteckej strelnice. „Po tomto rebríku stúpali vysokí funkcionári Varšavskej zmluvy aj Severoatlantickej aliancie – ale nie naraz,“ žartuje správca strelnice Anton Riška. Veje vietor a pružná konštrukcia sa nebadane hýbe. Z výšky dopadovú plochu vidno ako na dlani. Letisko v Kuchyni je vzdušnou čiarou len sedem kilometrov, čo je tiež unikát. „Za pár minút je tu lietadlo bez toho, aby s ostrými bombami letelo nad obývaným priestorom. Zároveň je to asi jediné miesto Slovenska, kde môže letieť štyridsať kilometrov v prízemnej výške,“ hovorí Škrha. „Stalo sa, že americký pilot musel odhodiť prídavné nádrže. Urobil to s vedomím, že nad neobývaným územím sa nikomu nič nestane.“
„Ľudí šikanovať nechceme,“ hovorí Pavol Škrha. Ako prednosta Obvodného úradu Vojenského obvodu Záhorie vie, aké rozmery musia mať ochranné pásma, kam verejnosť z bezpečnostných dôvodov nesmie
Americké triky
Čo sa vo veži deje pri leteckej akcii? Zhruba to, čo vo filmoch o letiskách s rozdielom, že riadiaci dôstojník musí lietadlo vidieť na vlastné oči. Radar by mu aj tak nepomohol, lietadlo môže strieľať len vtedy, ak ho má na dohľad. Komunikuje s pilotom aj s vežou na letisku. Lietadlo musí robiť manévre proti odrazeným strelám, vyberať v určitej výške a dispečer ho navádza na terč. Komunikáciu zachytáva magnetický pás. Prítomný je aj pyrotechnik, operátor riadiacej veže, veliteľ zmeny plus zahraniční účastníci, ak cvičí iná ako naša armáda. Kto by to povedal, ale niekoľko plechových sudov zozváraných dokopy zhora z lietadla vyzerá ako tank - preto z nich robia cvičné makety, terče. Terče pre bomby sú zasa zvýraznené biele kruhy v pôde. Inú špecialitu priniesli Američania. Na šikmé tyče natiahnu látku z padákov, k nej sú mikrofóny a systém kamier. Snímajú zásah a operátor na monitore presne vidí, kto čo zasiahol. Drahé, ale efektné.
Štíhla armáda
Pavol Škrha bol pri tom, keď sa začala podpisovať zmluva – memorandum o porozumení medzi Slovenskom a USA. Na jej základe tu cvičí americké letectvo USAFE. Od roku 1999 tu boli dohromady trinásťkrát, naposledy na jar a vojaci ľutujú, že sme ich nestihli. Reči, koľko tu nalietala Červená armáda, sú, naopak, mýtom, naša armáda a „spriatelené vojská“ totiž fungovali striktne oddelene. Boli tu raz, po začiatku okupácie, no po tom, ako lietadlu vysadil motor a zhorelo, Sovieti viac neprišli.
V súčasnosti už vojenský obvod viac ako muži v uniformách užívajú hubári. „Boli časy, keď naša armáda mala asi tisíc lietadiel, lietalo sa tu v zime, dokonca aj v noci, keď sa zapaľovali ohnivé terče,“ spomína Anton Riška. Dnes je všetko inak. Sporadicky tu cvičia vrtuľníky a piloti zo Sliača, lenže to sú stíhači na vzdušný boj lietadla proti lietadlu, nie bombardéry. Nič sa nedá robiť, trendom je štíhla profesionálna armáda. Je iba otázkou času, kým sa obrovský priestor civilistom otvorí bez obmedzenia? Ťažko povedať, vojsko totiž nie je jediný zelený rezort, čo tu spriada plány.
Zelení a zelení
Kde chýba človek, navrch má príroda. Výnimkou nie sú miesta, kam roky vkročila iba ľudská noha v armádnych kanadách. Vojenský obvod dnes skrýva desať chránených prírodných lokalít európskeho významu, ďalšie k nim zrejme pribudnú. Ešte väčší paradox je, čo prírode nosí samotná činnosť vojakov. Výbuchy kypria pôdu a pieskové duny, vzácnym druhom tráv zase pomáha, ak pôdu ohne pravidelne vypaľujú. „Myslel som si, že to dohromady nepôjde. Buď tu cvičí vojsko, alebo budeme chrániť mäsožravé rastliny,“ smeje sa Pavol Škrha. Dnes je pravdou opak, armáda aj ochranári sú na jednej lodi. Uprostred mora piesku.
Vojenské obvody na Slovensku
Javorina, okres Kežmarok, 31 623 hektárov (1. januára 2011 bude zrušený)
Záhorie, okres Malacky, 27 650 hektárov
Lešť, okres Zvolen, 14 558 hektárov
Valaškovce, okres Humenné, 11 928 hektárov
Vojenský obvod Záhorie
Diery na mape
Bomby a príroda