Celý svet v jednej krajine! Tak hovorí o Juhoafrickej republike Slovák Michal Jaško, hráč na trombóne. V roku 1990 odišiel do JAR ako do úplne neznámej krajiny. Čo ho prekvapilo najviac, bola otvorenosť ľudí a pohoda, ktorá tu vládla.
„Cítil som sa tam slobodný. Bola to prvá krajina, kde mi nedali cítiť, že som z východného bloku," hovorí Jaško.
„Tamojší ľudia ani nevedeli, kde Slovensko leží: Niekde pri Juhoslávii? Čo si dáš, pivo alebo víno? A bolo to vyriešené," opisuje.
Eufória po páde totality
„Napriek tomu, že mali za sebou éru apartheidu, necítil som medzi nimi napätie alebo nenávisť, naopak, vládla tam eufória. Všetci, bieli i farební, sa tešili na novú budúcnosť, čakali na voľby a na Mandelu," spomína Jaško.
Takto si pamätá JAR 90. rokov - pozitívni, usmiati, tolerantní ľudia, aj tí najchudobnejší. „Mal som pocit, že som v Amerike alebo Austrálii. Dobrá infraštruktúra, kozmopolitné mestá, diaľnice, rastúca ekonomika, funkčné úrady, vysoká úroveň zdravotníctva, výborné školy a univerzity, krásna príroda, turizmus, všade športové ihriská - to všetko boli veci, o ktorých sme vtedy na Slovensku len snívali," vysvetľuje Jaško.
Manželia Jaškovci.
Podobné nadšenie zažívala po príchode do Johannesburgu Oľga Trangosová, ktorá tu žije druhý rok. Podľa nej sú medzi Slovenskom a JAR aj určité paralely. „JAR prežíva podobné detské choroby ako Slovensko a ostatné postkomunistické krajiny, pretože aj tu bol pred dvadsiatimi rokmi zvrhnutý totalitný režim. Musí riešiť najmä korupciu či veľký rozdiel medzi bohatými a chudobnými ľuďmi," hovorí Trangosová.
Chudoba a kriminalita
Rovnaký problém opisuje aj Jaško, ktorý strávil na juhu Afriky šesť rokov, dokonca sa oženil s Juhoafričankou.
„Najviditeľnejšou negatívnou stránkou je kriminalita, ktorá sa radikálne zhoršila, najmä v chudobných oblastiach."
Hovorí, že centrá veľkých miest ako Johannesburg sú nebezpečné, najmä večer. Obyvatelia, ale aj firmy sa väčšinou odsťahovali na predmestia, kde je to menej riskantné. „Mimo centra a v menších mestách sa žije normálne, ale je lepšie pohybovať sa v skupinách a byť vždy v strehu. Nikto z našej rodiny ani zo známych nikdy nemal zlé skúsenosti, ale radšej si treba dávať pozor," podotýka Jaško.
Trangosovú šokoval strach, ktorý tu medzi ľuďmi vládne: „Každý si svoj majetok chráni dômyselnými ochrannými zariadeniami, domy a úrady sú oplotené a strážené," vysvetľuje.
Časť asociálov prišla aj z okolitých krajín. „Po zvrhnutí apartheidu sem začali húfne prichádzať ľudia z okolitých štátov a stále ešte nelegálne prekračujú hranice. V roku 1970 mala JAR 19 miliónov obyvateľov, dnes ich má vyše 49 miliónov." Za posledných dvadsať rokov sa však údajne vytvorila početná stredná vrstva pôvodného obyvateľstva, čo je pre všetkých obyvateľov JAR veľmi pozitívne.
Manželia Trangosovci.
Predsudky verzus realita
Obom Slovákom je však ľúto, že Európanom sa prezentujú viac predsudky ako realita v JAR.
Trangosová je presvedčená, že slovenskí turisti, ktorí sem prídu, sa nemusia ničoho obávať, ak sa budú adekvátne správať. „Juhoafrické úrady vzhľadom na negatívny imidž JAR robia všetky možné opatrenia, aby zamedzili nejakým konfliktom," tvrdí.
Prekvapila ju aj správa v novinách, že slovenskí turisti nemajú v JAR piť vodu: „Samozrejme, že sa neodporúča piť vodu z rieky alebo potoka, ale voda z vodovodnej siete je veľmi kvalitná," tvrdí.
Je síce na každom turistovi, či sa dá zaočkovať, ale podľa nej je krajina z hľadiska malárie v tomto období úplne bezpečná. Všetky lokality, kde sa budú hrať futbalové zápasy, sú mimo rizika malárie. „Malária je nebezpečná iba na severe krajiny a aj to iba v letných mesiacoch," tvrdí.
Futbal je šport číslo jeden
V týchto dňoch JAR žije majstrovstvami: „Atmosféra je tu úžasná, ľudia sa ohromne radujú. Za posledné dva roky sa postavili obrovské a krásne nové štadióny, diaľnice sa rozšírili, v Johannesburgu sa vybudovalo prvé metro v Afrike, čo je len začiatok ďalších trás, postavili sa nové letiská a hotely," vymenúva Trangosová. Celá krajina je ovešaná vlajkami všetkých zúčastnených štátov - domy, obchody, ulice, autá, úrady aj ľudia. Aj v obchode medzi pomarančmi nájdete slovenskú zástavu.
S manželom sa chystajú na otvárací ceremoniál aj na všetky zápasy, kde hrajú Slováci. „Obyvatelia Južnej Afriky toto podujatie zobrali ako veľkú výzvu ukázať celému svetu, akí sú nadšení, že dostali šancu usporiadať futbalové majstrovstvá sveta vo svojej krajine," dodáva.
Podľa Jaška čakajú ľudí V JAR nielen neopakovateľné futbalové, ale aj cestovateľské zážitky. Odporúča Kruger Park a okolie, Kapské Mesto, vinársku oblasť Stellenbosch, Garden Route, Drakensberg či Lost City.
„Juhoafričania sú skutočný rainbow nation, dúhový národ, teda presnejšie zmes národností. Svoje obchody či reštaurácie tu majú tamojší Portugalci, Holanďania, Taliani, Nemci, Angličania, Španieli, Indovia... skrátka, celý svet v jednej krajine."
Ľudia, čísla, kontakty
V rámci Juhoafrickej republiky a tiež v okolitých krajinách na juhu Afriky v súčasnosti žije približne 500 až 600 Slovákov. Ako hovorí bývalý veľvyslanec SR v JAR Pavol Ivan, väčšina z nich pôsobí v hlavnom meste Pretórii a v okolí Johannesburgu. Ďalší žijú napríklad v Kapskom Meste či Durbane.
Do roku 1990 žilo v JAR zhruba 5- až 6-tisíc Slovákov a Čechov. „Väčšina z nich prišla do Juhoafrickej republiky po auguste 1968. Niektorí dodnes pôsobia ako úspešní lekári, inžinieri, podnikatelia v obchode či v službách. Manželský pár rodákov z Bratislavy a Senca napríklad prevádzkuje jednu z najznámejších safari - krokodílích fariem - Aghata pri meste Tzanín na severovýchode Limpopo oproti severnému masívu pohoria Drakensberg. „Majú tam vyše 1200 krokodílov, ktorých chovajú za účelom dodávania krokodílej kože pre výrobcov luxusných výrobkov vrátane obuvi. Zároveň toto centrum slúži aj pre turistické účely v mieste, kde Angličania postavili prvý päťhviezdičkový hotel a v druhej polovici 19. storočia sem priviezli prvý európsky - anglický poštový dostavník," hovorí Ivan.
Ďalší rodák z Košíc, ktorý dnes žije v Kapskom Meste, už niekoľko rokov pôsobí ako úspešný a profesionálny sprievodca pre skupiny turistov a tiež individuálnych cestovateľov zo Slovenska, Česka i Maďarska. Jeden z mladších rodákov sa dokonca stal poslancom parlamentu v Kapskom meste.
Asi tretina Slovákov sa prisťahovala do Južnej Afriky po páde železnej opony po roku 1990. Uchytili sa najmä ľudia s technickým či ekonomickým, ale aj umeleckým vzdelaním. Hudobníci sa uplatnili napríklad v opere a orchestri pretórijskej štátnej opery. Koncom deväťdesiatych rokov však úrady obmedzili jej dotovanie a podporu, preto sa mnohí presťahovali ďalej na juh - do kozmopolitnejšieho a tolerantnejšieho Kapského Mesta, kde sponzori a súkromní mecenáši naďalej podporujú aj vážnu hudbu a kultúru. Jej centrom je opera a filharmónia v Artscape.
Práve tu vo štvrti Tokai zriadilo slovenské ministerstvo zahraničných vecí v roku 2007 prvý honorárny konzulát SR v Južnej Afrike, na čele ktorého pôsobí úspešný podnikateľ a priateľ Slovenska pán Geoffrey
Ashmead. Vďaka jeho podpore sa podarilo uskutočniť mnoho prezentácií slovenskej kultúry, medzi inými koncert sólistky Opery SND Adriany Kohútkovej či vystúpenie husľového orchestra pod vedením slovenského hudobníka Petra Vetra, ktorý tam pôsobí už niekoľko rokov.
„Pre širšie kultúrne styky a výmeny medzi JAR a SR je limitujúcim faktorom najmä geografická vzdialenosť, vysoké finančné náklady a tiež fakt, že určitá tradícia týchto kontaktov sa ešte len buduje," vysvetľuje Ivan.
Verí, že nedávno vytvorený tzv. Vyšehradský dom poskytne nové možnosti.Autor clanku
Manželia Jaškovci v prímorskej oblasti.
Manželia Trangosovci v Drakensbergu.
FOTO SME - Vladimír Šimíček, Archív M. J., O.T,